**Denník**
V júli, ako býva zvykom, som s deťmi odišiel k rodičom na chatu. Manželke sa nedarilo získať voľno – ostala teda doma, „hladať“ domáce povinnosti. Všetko bolo pokojné a predvídateľné, až kým som sa nevrátil… a v našom byte som objavil „nepozvanú hosťu“. Namiesto ticha – dievčenský smiech, namiesto pohody – práčka bielizne, kozmetika, cudzie papuče v chodbe. V kuchyni sedela manželkina šestnásťročná neter Zuzana. Ako keby to bol jej domov. Manželka, očividne prichytená pri čine, hneď zdvihla ruky:
„Prepáč, milý… Nechcela som ťa zaťažovať. Všetko ti vysvetlím.“
Už vtedy som tušil, odkiaľ vietor fúka. Zuzana, dcéra jej sestry Evy, bývala u nás aj predtým. Zvyčajne, keď mala Eva nejakú „romantickú príležitosť“ alebo „pracovnú núdzovku“, dcéra skončila u nás. Neodmietali sme – rozvedená žena, ešte mladá, má právo na osobný život. Ale vždy to bolo len na pár nocí. Teraz však… Zuzka prišla hneď, ako sme odišli na chatu, a doteraz nemá v úmysle vrátiť sa k matke.
Predstavte si: dvojizbový byt v Petržalke, päť ľudí – ja s manželkou, dvaja živí chlapci a šestnásťročná dievčina, už nie dieťa, no ešte ani dospelá. Detská izba – 12 štvorcov, naša spálňa – o čosi väčšia. Prekĺzať sa deň-dva ešte ide, ale žiť takto – to je mučenie pre všetkých.
V kúpeľni – Zuzkina bielizeň: čipky, tenké šnúrky, všetko na očiach. Mám doma chlapcov, ktorí už začínajú vnímať ženskú krásu, a určite nechcem, aby ich prvá túžba súvisela s prezlečením netere. Povedal som to slušne. Zuzka bez odporu všetko zložila, dokonca sa ospravedlnila. Sama o sebe je to dobré dievča – pomáha, je zdvorilá, ochotná. Ale to všetko platí, kým je dočasná. Avšak teraz… termín odchodu je neistý.
Pristúpil som k manželke:
„Katka, odíde pred začiatkom školy? Alebo máme aj školský rok s ‚podnájomníkom‘?“
Manželka len pokrčila plecami:
„Neviem… Eva neodpovedá.“
Takže tak. Matka proste zverila dcéru nám, aby si mohla užívať lásku. Čím Zuzka žije, čo jedáva, čo robí večer – to ju nezaujíma. A my? My sa máme pretláčať, aby sme neurazili, nevyhodili, nedali dievčaťu pocit, že je tu naviac.
Rozhodol som sa nevybuchnúť hneď. Ráno zavolám Eve, pokojne si porozprávame. Lenže sotva počula, o čo ide – hovor sa prerušil a ďalej som sa už nedovolal. Telefón hneď zhasol, krátke pripnutie, asi som už na čiernej listine. Išiel by som za ňou? Býva na druhom konci Bratislavy a som si istý, že by dvere neotvorila. Všetko bolo nad slnko jasnejšie.
Potom som si vydýchol a povedal manželke:
„Zlato, vyrieš to so svojou sestrou. Mňa nechce počuť.“
Ona len sklopila hlavu:
„Ona ani mňa, zdá sa… Ale kam so Zuzkou? Veď ju predsa nevyhodíme?“
Nie, samozrejme. Zuzka vyrastala bez otca, ani materská láska nebola jej súdená. Celé detstvo sme jej pomáhali: na narodeniny – dobré darčeky, na Vianoce – nové oblečenie, na začiatok školy – telefón. Vždy sme boli nablízku. Ale my nie sme jej rodičia. Sme len príbuzní. A dočasne sa postarať – to sa dá, ale žiť spolu mesiace… Nie. To je už úplne iný príbeh.
A Eva? Užíva si nový románik. V reštaurácii, v kine, alebo možno už cez víkend u toho muža. Jej je dobre. Zuzka je u nás, takže problém vyriešený.
A čo teraz? Vziať Zuzku za ruku, odviesť ju domov a nechať ju pred dverami? Kruté. Ale takto žiť – neúnosné. Nie sme už tínedžeri, aby sme v spálni mali tretieho človeka. Deti sú už aj tak podráždené – porušili sme im režim. A Zuzka… má svoj vek, svoje nálady, hudbu, hovory, sprchu trikrát denne, nekonečné story…
Neviem, čo robiť. Zuzka za to nemôže. Ale byť náhradnou matkou som sa neupísal. Čakám len, či Eva nájde dostatok svedomia, aby si uvedomila, že má dcéru. Dúfam, že nie príliš neskoro.
**Poučenie:** Niektó krı́dla sa l’ahko zdvihnú, ked’ za ne druhí musiá držat’ bremeno.
