Zuzka prišla ku mne žiť bez pozvania a ja jej veci vyradila do chodby.
A čí sú tie leopardové topánky v chodbě? Máme žiadnych hostí, zastala Irena na prahu vlastného bytu, v rukách ťažké tašky s potravinami.
Marek, jej manžel, vyšiel z obývačky a trápne si pretrieval krk. Vyzeral, akoby práve rozbil matkinu obľúbenú vázu a snažil sa schovať úlomky pod koberec.
Irka, nerob si starosti, povedal a Irenu prešimrával chlad po chrbte. Bežne taká veta predchádzala informácii o škrtnutom nárazníku alebo nečakanom príchode svokry. Mám správu Marína prišla.
Na návštevu? opýtala sa Irena, kráčajúc do kuchyne a vykládajúc mlieko a zeleninu. Čudné, že bez telefonátu. A prečo je tu toľko topánok? Tri páry stoja.
No nie celkom na návštevu, Marekho hlas sa zoslabený, podiľoval sa z jednej nohy na druhú pri chladničke. Vyhádala sa s Viktorkom, toľko, že ho vyhodil z bytu. Povedal, že má zbaliť svoje veci a odísť. A ona nemá kam ísť. Mamička má s otcom a mačkou v jednopokojke, tam sa nezmestí. Tak sa na nás obrátila, na nejaký čas.
Irena pomaly položila balík s pohankou na stôl a obrátila sa k manželovi.
Na aký čas, Marek? A prečo sa o tom dozviem až keď leopardové topánky okupovali môj koberec?
Ir, upokoj sa. Volala cez deň, ty si bola na zasadke a nepodvihla si telefón. Bola v slzách s kufríkmi na ulici. Čo mám jej poslať sestru na vlak? Zostane týždeň alebo dva, nájde byt alebo sa zmieri s Viktorkom a odíde. Je tichá, nebude rušiť.
Zároveň z kúpeľne s otvorenými dverami vybehla Marína. Na sebe mala Irenin žiarivo biely župák z mikrovlákna ten, čo nosí len pri špeciálnych príležitostiach po relaxačnej kúpaní. Na hlave mala prepletený uterák, v ruke držala veľký sendvič s klobásou a hrubo ho žrala.
Ó, Irka, poď! zakričala so zúženou pusou. Počuj, tvoj balzam na vlasy došiel, poslednú kvapku som ti vyžierala. Kúp ho zajtra, lebo moje vlasy po stresu vyrážajú, vediac.
Irena sa pozerala na svoj župák, na drobky padajúce na podlahu, na Marínovo drzé kulaté tváre a uvedomila si: ticho už neexistuje.
Svlň župák, povedala ľadovým hlasom.
No tak, ľúbim, nevadí? Moje veci sú v kufri, ľahko sa vyrabia, odvrátila Marína a zosadla na pohovku, hneď si chytila diaľkový ovládač. Marek, urob mi čaj s citrónom, mám suchú hrdlo od nervov.
Večer prešiel v napätom tichu Ireny a neustálom monológu Máriny. Rozprávala, aký je Viktor zradný, ako neocenil jej najlepšie roky, a že teraz začne novú životnú kapitolu. Nová životná kapitola začala tým, že snedla všetky karbanátky, ktoré Irena pripravil na dva dni dopredu, a zabala sa v kúpeľni na pol dvoch hodín, vytvárajúc si vlastnú saunku.
Keď sa nakoniec uložili spať, Irena povedala manželovi:
Marek, to nie je vôbec v poriadku. Prečo má moje župák? Prečo mi diktuje? Týždeň je maximum. Rozumieš?
Irka, vydrž. Má to svoje smútenie, osobnú drámu. O chvíľu sa upokojí a všetko bude v poriadku. Buď milostivá, je to moja sestra.
Nasledujúci deň Irena odišla skoro do práce. Pracovala ako hlavná účtovníčka a práve prebiehal uzávierkový mesiac, hlava sa jej zamotalá od čísel. Celý deň snívala o tom, ako sa vráti domov, vezme si sprchu a posadí sa v tichu s knihou.
Ale sny sa rozbili, keď otvorila dvere k bytu.
V obývačke hrala popová hudba, tak hlasná, že sa trasli okná. V chodbe čúhalo vôňu lakov na nechty a spáleného.
Irena prebehla do kuchyne. Na sporáku dymila panvica s čiernymi uhlíkmi, ktoré kedysi boli zemiaky. Máriny v kuchyni nebolo. Našla ju v obývačke. Zuzka sedela na podlahe a rozložila na konferenčnom stolíku celý arzenál kozmetiky samozrejme Ireninu. Mala na pedáloch jasne červený lak, ktorý si natlačila priamo na čalúž, ktorý bol pokrytý šatkou.
Márina! vypnula Irena hudbu. Čo sa tu deje?
Ach, zaskočila som! spustila Márina a štetcom s lakom roztrhla svetlo béžový šat na pohovke. No čo, Irka? Prečo si ma prepadla? Teraz mám škvŕnu.
Irenin pohľad na červenú pruh na jej milovanej pohovke zahalil temnota do očí.
Vzala si moju kozmetiku?
Musela som sa upraviť. Večer idem na rande. Musím to niečo takým spôsobom vyriešiť, odpovedala Márina bezstarostne. A tie zemiaky nevyhorili? Úplne som zabudla.
Takmer si spálila kuchyňu! A daj nohy z pohovky! Máš svoje laky, svoje krémy?
Sú v kufri, odrazil Márina. Len ich vyhľadávať trvá dlho. A máš nejaké normálne pančuchy? Moje sú s prúžkami. Videla som v skrini balík Oma, štyridsať dní. Požičiaš?
Nie, odsekla Irena. Nekopím ti ich. A vráť moju kozmetiku na miesto a umy ten panvicu.
Fú, aká si úzka, zamračila Márina. Škoda, že pančuchy pre rodinu. Opačnem Oľgovi, aká som šetráč.
Keď sa Marek vrátil z práce, Márina mu podala smutnú tvár.
Marek, asi pôjdem na noc na nádražie. Tvoja žena ma sypá a kričí, že ma má v krku. Cítim sa tu ako nepotrebná príbuzná.
Marek, vyčerpaný po smene, prosil pohľadom ženu.
Ir, čo znova niečo?
Ona pokazila pohovku, Marek. A skoro vyvolala požiar. Vezme moje veci bez povolenia.
Ja len neúmyselne! vzlietla Márina. A ona kričí, ako keby bola slúžka!
Dobre, dievčatá, neháďte sa. Márina, kúpim ti pančuchy, upokoj sa. Ir, vyčistíme škvŕnu, zavoláme čistiacu. Žijme v pokoji.
V pokoji sa však neuskutočnilo. Dni plynuli a Irenin byt sa menil na chaos. Márina neukladala riad, nechávala hromady špinavých tanierov v drezke a dokonca pod pohovkou. V kúpeľni viseli jej spodné prádla na sušičke, aj keď bola k dispozícii sušička.
Irena sa snažila hovoriť, snažila sa postaviť hranice.
Márina, u nás sa umýva riad hneď po jedle.
No, urobím to neskôr, zatiaľ som ho namočila.
Márina, po jedenástich nepúšťaj televíziu na plný hlas, vstávať musíme skoro.
Nemôžem v slúchadlách, bolí ma uši. A mám nespavosť od depresie.
Najhoršie bolo, že Marek, jej vždy jemný a dobrý muž, pod vplyvom sestry začal meniť sa. Márina mu prenikala do hlavy, keď Irena nebola pri ňom.
Si brat, podkačúľ, vravela, pomaly miešajúc Ireninu lyžičku. Ovláda ťa, berie ti plat, nedovoľuje ti stretnúť sa s priateľmi. Viktor, hoci je blázon, bol muž, ktorý by potrel stôl päsťou. A ty ach.
Marek sa rozhŕdol.
Ir, prečo nevarila večeru? Márina je celý deň doma, hladí, a v chladničke je len včerajší vývar.
Márina je dospelá žena, mohla by si uvariť sami, odpovedala Irena.
Je to hostia! A má stres!
Hostia nejdú žiť v dome mesiac a nevedia, čo majú robiť.
Tri týždne plynuli. Irena sa cítila vyčerpaná, ako vyžmývaná citrónová šťava. Nechcela domov ísť. Zdržiavala sa v práci, prechádzala sa v parku, aby odložila stretnutie so milou sestrou.
Rozuzlenie nastalo v piatok.
Irena dostala voľno za prepracovanosť a rozhodla sa upratať, kým Márina nebude doma tá tvrdila, že ide na pohovor (hoci Irena podozrieva, že pohovor má v nákupnom centre).
Irena sa vrátila domov o jednej poobede. Dvere neboli zamknuté. Zvláštne. Pomaly vstúpila do chodby a uvidela cudzie pánske topánky. Veľké, špinavé, veľkosť 45.
Z spálne od nich sa ozýval tlmený smiech a hudba.
Irena na špinavých nohách prišla k dverám spálne a otvorila ich.
Na manželskom lôžku, priamo na prikrývke, ležala Márina v čipkovej nočnej košie (samozrejme Irenine, darované Marekom k výročiu) a neznámy muž s tetovaním na ramene. Okolo ležali fľaše piva, krabica po pizze na nočnom stolíku s ich svadobnou fotkou.
Hej! povedal muž a prikryl sa prikrývkou. Hostiteľka prišla.
Márina, bez hanby, sa natiahla.
Irka? Prečo tak skoro? Pozeráme film. Pozri, to je Štefan.
Irenu zasiahlo, ako keby sa niečo vnútri pretrhlo. Zapálil sa hnev, ktorý sa už tri týždne hromadil, a premieni sa na ľadové pokojstvo.
Preč, povedala ticho.
Čo? spýtal sa Štefan.
Preč odtiaľ. Dvaja. Máte dve minúty, aby ste sa oblekli a odišli. Inak volám políciu.
Irka, prečo tak reaguješ? Márina sa snažila prejsť z postele. Len si oddychujem. Štefan mi pomáhal s životopisom…
Povedala som preč! Irenin hlas prerástol na krič, ktorý otriasol aj tetovaného Štefana. Priniesla si cudzieho muža do mojej spálne? Obliekla si moje spodky? Jedla si pizzu na mojom lôžku?
Čo, ja? zavrčala Márina, čučajúc si džínsy. Praješ si to umývať, alebo budeš rozpadnutá. Štefan, ide to.
Keď Štefan odišiel, Márina sa vrátila do obývačky, akoby nič nespôsobila.
Počul som, že si mi zničila náladu. Normálny muž by
Irena ticho vyšla do chodby, vzala veľké odpadové vrecia a vrátila sa do izby, kde Márina okupovala pohovku.
Vstaň.
Prečo?
Zbieram tvoje veci. Ideš preč. Hneď.
Nemáš právo! To je aj brata nášho! Pozval ma! Nepôjdem, kým Marek nepríde!
Irena neodporovala. Otvorila skrinku v chodbe, kde Márina zavesila svoje veci, posunula oblečenie majiteľov a systematicky ich balila do vreca. Svety, džínsy, leopardové šaty, špinavé ponožky pod kreslom.
Hej! Čo robíš?! To je kašmír! Nechaj to! kričala Márina, bežiac okolo Ireny a snažiac sa vytrhnúť veci.
Irena mala silu. Adrenalín jej dodával svaly. Za päť minút naplnila tri čierne vrecia plné Márininých vecí. Márinin kufor stál v rohu otvorený dovnútra padla kozmetika, topánky a nabíjačky.
Si chorá! Psychopatka! Zavolám Marekovi! zachytila Márina telefón.
Irena potichu vytiahla vrecia a kufor na schodisko.
A aj ty odíď, ukázala na dvere.
Nepôjdem!
Dobre, zavolám políciu. Poviem, že tu je cudzí človek, ktorý odmieta odísť a hrozí. Kde máš trvalý pobyt? U mamy v Birčove? Tam pôjdeš.
Márina, keď videla Ireninu odhodlanosť, pochopila, že vtipy skončili. Vybehla do chodby, chytila svoj batoh.
Poľutujem! Prídete žiadať odpustenia! Marek ťa hodí, ty krysaIrena zavrela dvere, cítila, ako jej srdce upokojene tlčie, a vedela, že konečne našla svoj pravý domov.
