Piatok, 18:40
No, Martinka, prosím ťa! Je to otázka života a smrti, naozaj! Nemám sa už na koho obrátiť, mama je na chalupe, stále má vysoký tlak, nemôžem ju stresovať, a ty si moja najmilšia švagriná, vždy všetko pochopíš! Lenka trepala slová takým tempom, až mi z nej hučalo v ušiach. Z toho slovného prúdu som stíhal vnímať len útržky o súrnej práci, do večera a pomôž mi.
Stál som v dverách bytu, v jednej ruke handra, v druhej som zadržiaval na vodítku našu čivavu Dorku, ktorá vrčala na nečakaných hostí. Tí hostia boli Lenka a jej dvaja synovia: sedemročný Viktor a štvorročný Mirko. Chalani už stihli zablatiť rohožku a oškrieť tapetu v chodbe.
Počkaj, Lenka, snažil som sa jej skočiť do reči. Aký večer? Dnes je piatok! S Evkou sme si konečne po dvoch mesiacoch naplánovali víkend vo Vyhniach. Máme objednané kúpele. Potrebujeme si oddýchnuť.
Lenka rozhodila rukami a sotva jej nespadla obrovská taška, plná očividne detského oblečenia.
Ach, aké kúpele! Vy ste mladí, ešte si užijete. Ale mne sa mení život! V Zlatých Moravciach mám pohovor na skvelú prácu, voľný režim, plat ako v rozprávke. Ak to teraz nevyjde, koniec, vlak mi utečie. Kvôli deťom sa snažím! Viem sama, že výživné od toho môjho je mizerné!
Naposledy pokrútila nosom, prihrala úsmev chudák slobodná mama tento trik už mala v malíčku.
Vtom vyšiel z kuchyne môj brat Pavol a chrúmal chlieb. Keď zbadal Lenku aj deti, zostal v nemom šoku.
Lenka? Čo tu robíš? My predsa odchádzame za chvíľu.
Paľko, braček! Lenka ho objala ako v telenovele. Zachráň ma! Ostaňú tu len na jednu noc, fakt do zajtra na obed! Viktor s Mirkom sa ani neozvú, pusti im filmy, daj im keksíky zlatí chlapci.
Pavol hodil po mne pohľad, v ktorom bolo sto déci strachu a trochu súcitu. Mäkký bol odmalička, Lenka to vedela a vždy zneužila.
Evka, čo povieš… Nemôžeme to presunúť? zaprosil nesmelo.
Máme predplatené, Paľo. A mňa už bolí celý týždeň hlava z roboty.
Doplatím všetko! Hneď z prvej výplaty! Platím kúpele aj oslavu, prisahám! Veď komu ich mám dať, do detského domova cez víkend?
Mirko práve vytrúbil do rukáva a Viktor už vyhodil na televízii zvuk do maximu.
Zhlboka som vydýchol. Tak do zajtrajšej druhej, Lenka. Ak neprídeš, vezmeme ich k tvojej mame na chatu, je mi fuk, že má tlak.
Si úžasný! Anjel! Lenka ma objala, kade-tade rozbalila deťom bundy, ocovi podhodila tašku a v prvej sekunde bola preč. Ozvem sa! Ste zlatí!
Dvere klapli. Zostalo len ticho prerušované reklamami.
No, tak sme si oddýchli, Pavol sa trápne usmial.
Nevadí, vydržíme deň. Hlavne nech nám nerozbijú byt.
Prvé hodiny prešli v pohode. Chalani sedeli pred telkou, tlačili sa sladkosťami a v taške po Lenkinej kontrole boli dve sady spodnej bielizne, jedny pančuchy na oboch, prasknutý tablet a lacné chipsy. Pyžamá nikde. Ani kefky, lieky, zjedli by len suchý rožok.
Normálne ani pyžamy, skonštatoval som.
Ja zbehnem, kúpim kefky, mlieko a cereálie.
Večer sa pokazil, keď Mirko nacicaný cukrom odmietol večeru.
Nechcem polievku! Chcem kuracie nugetky! Mama kupuje nugetky!
Nemáme, máme domáce fašírky, skús.
Fuj! tanier letel na zem.
Dorka hneď zožrala fašírku, ja som išiel pre handru. Viktor hneď: Ja to tiež nebudem. Ujo, objednaj pizzu!
Pizzu nebudeme, Viktor, to je nezdravé, jedz, čo pripravila teta Eva.
Maminka vraví, že variť je pre lúzrov, lepšie je objednať.
S Evkou sme iba v tichosti zakrútili hlavami. Nočný boj s večerou vyhrali chlieb s maslom a decká razom odpadli na gauči, oblečení v starých Pavlových tričkách.
Zajtra na obed ich odvedie, ideme aspoň do kina, monotónne opakovala Eva pod perinou.
Určite, Pavol ma objal. Prepáč, že to takto dopadlo. Lenka… je prosto Lenka. Ale chce to dobre.
Sobota ránom začala rachotom. Viktor prehrabal kuchynské skrinky a vysypal pohánku.
Nechtiac, zamumlal, keď som vošiel.
Nevadí. Poď pozametať.
Ja neviem. Mama upratuje. Alebo babka. Ja som chlap.
O druhej izba vyzerala hore nohami. Bez hračiek stavať pevnosti z vankúšov, vystrihovať obrázky z Eviných časopisov a trénovať mačku (tá sa nakoniec ukryla na skrini).
Jedlo navarené, veci nabalené, každých pár minút som kukal na hodinky.
14:00 nič.
14:30 stále ticho.
Skús jej zavolať, povedala Eva Pavlovi.
Dlhé zvonenie, potom: Volaný účastník je momentálne nedostupný.
Možno je na ceste… tam sú často výpadky.
Aký pohovor má v sobotu, Paľo? Veríš tomu sám?
Čakali sme do večera. Lenkin mobil vypnutý. Mirko začal mrnčať, ocooho chcel k mame, Víktor agresívne vyžadoval tablet, ktorý už dávno skapínal. Nabíjačka? Tú Lenka nedala.
Nepríde dnes. To je fakt svinstvo, obrátila sa Eva k oknu. Paľo hľadal výhovorky, tváril sa čoraz bledšie.
Noc bola otrasná, Mirko sa pocikal, Viktor trval na zapnutom svetle, lebo sa bál strašidiel. Nevyspali sme sa ani na minútu.
Nedeľa. Lenkin mobil stále ticho.
Zavolám tvojej mame.
Nevolaj, Evka, veď mala minulý týždeň záchvat. Ak sa dozvie, že Lenka zmizla, rovno ju odnesie. Počkáme ešte večer. Ona to deťom nespraví, bál sa Paľo.
Paľo, zajtra máme robotu. Ja mám účtovné obdobie, ráno musím byť v kancelárii. Kto bude s deťmi?
Zoberiem si voľno, hlesol.
Nastal moment, ktorého som sa bál Mirko kopol do sklenenej vázy, svadobného daru od mojich rodičov, a rozbil ju na kúsočky.
To nie ja! Viktor!
Tá tichá, ľadová zúrivosť, s ktorou som zametol črepiny a umyl podlahu, bola väčšia než akýkoľvek hnev. Vošiel som k Pavlovi do spálne:
Ak sa do rána neozve, idem na políciu. Nahlásim, že matka nechala maloleté deti bez dozoru. A zavolám aj sociálku!
To nemôžeš! Je to moja sestra! Chceš decká dať do domova?!
Chcem, aby niesla zodpovednosť. Nie sme žiadne pestúnky. Máme aj vlastný život! Prečo majú naše nervy, dovolenkové peniaze a byt trpieť preto, že si ide oddýchnuť?
Možno robí, Evka…
Aha? Poď sem.
Otvoril som Facebook. Lenkin profil bol súkromný, ale spoločná kamoška je zvedavá ako opica, taguje všetko. V odporúčaných príspevkoch svietila fotka.
Lenka, v plavkách pri bazéne v hoteli v Piešťanoch, s miešaným drinkom v ruke. Príspevok z dneška: Konečne zaslúžený relax pre baby!
Paľo zbledol a len zamumlal: To bude stará fotka, načo by klamala…
Paľo, je tam dnešný dátum. Plavky z novej kolekcie, minulý týždeň sme ich videli. Klamala nám, jednoducho nás oklamala. Odložila decká a šla si užívať.
Zmĺkol. Nikdy som ho tak nevidel.
Tak čo teraz?
Ja im zajtra ráno pobalím veci a zoberiem ich do kancelárie, sadnú si do rokovacej miestnosti, a ty zavoláš svojej mame. Nech si pre nich príde, alebo nech Lenku stiahne z bazéna za vlasy. Ja už nemám nervy.
Tá noc bola na zbláznenie. Mirko mal horúčku 38,5, asi stres, iné jedlo, niečo. Zrazili sme teplotu, striedali uteráky, vodu, nespali sme ani minútu.
Ráno, sedem hodín, sa konečne Lenkin mobil objavil ako dostupný.
Paľo volal hneď.
Haló? ledabolo ospalý hlas sestry.
Lenka, kde, do čerta, si?! zreval Paľo, až Viktor vystrčil hlavu z izby. Vieš čo sa tu deje?!
Bože, čo kričíš? Pohovor sa natiahol, musela som zostať, hovorila som, že je to vážne.
Aký pohovor v spa hoteli pri bazéne?! Videli sme fotky! Mirko má horúčku!
Na chvíľu sa Lenka odmlčala.
Sledujete ma? Nemôžem mať osobný život? Možno si tu snáď hľadám frajera. A vy? Z čoho má Mirko horúčku? Vy ste ho pokazili!
Okamžite príď. Inak volám sociálku, povedal Paľo tak chladno, že som ho nepoznával.
Veď už idem, zasyčala. Hystérie!
Dorazila po troch hodinách, vyvoňaná parfumom a opálená ako zo solárka. Prvé, čo spravila, bolo, že Mirka objala až sa spotil. Moje zlatíčko! Vy ste ho zanedbali! Nechcem vás už vidieť. Nemáte vlastné deti, netušíte, čo je to starostlivosť!
To bola podpásovka. S Evkou sa tiež už tri roky snažíme o dieťa, výsledky žiadne a Lenka to veľmi dobre vie.
Von, povedal som potichu.
Prosím?!
Vezmi deti a choď. Už nikdy viac.
Veľmi rada! začala zbierať veci. Chalani, ideme preč! Mama vám kúpi čo len chcete!
Pri dverách zastal Paľo: Lenka, dlhuješ. Za rozbitú vázu 50 eur, za potraviny 30, za lieky pre Mirka 10. Morálna ujma je nevyčisliteľná, ale odpúšťam ti. Spolu 90 eur, pošli hneď.
Čo? Z rodnej sestry? Veď nemám!
Na kúpele si mala, na splatenie sa nájde. Alebo zavolám mame, poviem jej o ‘pohovore’ a drinkoch pri bazéne. Pošlem jej aj fotku. Tak si rozmysli.
Zanadávala, napísala prevod.
Zhltnite sa! Viac ma nečakajte.
Popadla Mirka, Viktora vystrčila von, treskla dverami.
Sadol som si v kuchyni, stále to tam páchlo sladkosťami a medicínou, na stene bola škvrna od fašírky, ktorú som ešte nestihol vyčistiť.
Paľo si ľahol ku mne na gauč. Prepáč, som hlupák.
Nie si, Paľo. Si brat. Ale už vieš, koľko stoja tie jej prosby.
Už nikdy viac. Prisahám.
Polhodinu sme len sedeli v tichu. Potom sme spolu začali upratovať a ďalšie minúty pomaly mizol ten trojdňový stres.
Večer volala svokra, pani Mária.
Evka, Martinko, ahoj, Lenka mi plakala do telefónu, vraj ste ju vyhodili, nechceli ste deti, ešte ste pýtali peniaze…
Zhlboka som sa nadýchol. Tri dni pekla ma zmenili.
Pani Mária, Lenka vám nevravela celú pravdu. Spýtajte sa jej na názov hotela, kde mala ten pohovor v plavkách. Alebo kedy sa u nás zastavíte, ukážem vám video, kde Viktor tvrdí, že ‘mama nevarí, iba objednáva’. Máme, čo vysvetľovať.
Ticho v telefóne. Potom slabý hlas:
Ach, ja viem. Stejle ju rozmaznala. Nehnevajte sa.
Nehneváme, pani Mária. Len sme si spravili poriadok.
Zložil som mobil.
Vieš čo, Evka, dajme si pizzošku. Veľkú, nezdravú, a otvoríme vínko. Zaslúžili sme si.
A kúpele?
Pôjdeme budúci víkend. Obaja vypneme mobily.
Tak sme aj urobili. A keď o týždeň svietilo na Pavlovom displeji Lenka, jednoducho prepól telefon do ticha. Poučenie bolo jasné hranice máme a rodina ostane rodinou iba ak ich vieme držať na bezpečnú vzdialenosť.
Poučenie? Láskavosť neznamená nechať si skákať po hlave najmä ak je to vlastná rodina. Mám ich rád, ale viac si už nenechám urobiť zo života hotel pre niekoho, kto nevie, čo je vďačnosť.
