„Sobáš nebude,“ povedala Marika chladným hlasom a odišla do svojej izby. Tieto slová zazneli ako hrom z jasného neba. Jej matka, Zuzana Pavlovna, málem omdlela a začala vypočítavať: „Marika, čo sa stalo? Nepáčilo sa ti šaty? Stalo sa niečo s Viliamom? On zrušil svadbu? Preboha, povedz mi, čo sa deje?“
„Mami, nechcem žiadnu svadbu, žiadne šaty. A Viliama nechcem vidieť. Čo za život by sme mali? Myslíš, že ma miluje? Nie, len hľadá pohodlnú ženu, o trochu vyššie postavenú ako upratovačku.“
„Marika, čo to hovoríš? Možno si len nervózna pred svadbou? Choď si odpočinúť a nehovor nezmysly. Je to veľké šťastie, že ťa taký človek ako Viliam berie za ženu. Čo viac chceš? Budeš mať pokojný a zabezpečený život.“
Marika sadla na gauč a potichu, no so sotva skrytou radosťou odpovedala: „Mami, dnes som stretla Rada.“
„Koho? Toho Rada, ktorý ťa opustil? Teraz chápem! Kvôli nemu chceš zrušiť svadbu? Marika, prosím ťa, nenič si život!“
Ale Marika už bola rozhodnutá. Žiadna sila ju nepresvedčí, aby sa vydala za Viliama.
Zuzana Pavlovna nezaváhala a hneď zavolala ženíchovi. Dúfala, že dokáže Mariku presvedčiť. No Viliam sa zachoval inak. Nehľadal vysvetlenia, okamžite sa rozzúril a dokonca jej matku pokarhal: „Dobrú dcéru ste vychovali! Mama mi hovorila, aby som sa s vami nezaplietal. Nebudem sa pred vašou dcérou ponižovať. Zabudnite na mňa a už mi nevolajte!“
Zuzana Pavlovna bola zničená. Tak dlho sa tešila na svadbu, vnúčatá, na to, že Marika nájde šťastie. Marika však cítila úľavu. Tešila sa, že neurobila nezameniteľnú chybu. A čakala na Radov telefonát.
Spočiatku sa neznepokojovala, že Rad nevolá. Je zaneprázdnený, možno aj on potreboval odvahu. Ale týždeň prešiel a stále žiadna správa.
„Dobre, zavolám mu sama,“ rozhodla sa Marika. „Rad bol vždy nespoľahlivý. Budem mu musieť pripomenúť, že existujem.“
Volala, no nikto nezdvihol. O hodinu neskôr jej zavolal späť a prekvapene sa spýtal: „Marika, to si ty? Zabudol som na teba. Chcela si mi niečo povedať?“
„Nie, len tak,“ zakoktala Marika, hanbila sa za svoju hlúpu odpoveď. „Mám plno práce. Zavoláme si neskôr, dobre?“
„Môžeme zajtra zajst´ do kaviarne? Tam, kde sme sa stretli?“ vysypala zo seba, bojac sa, že zavesí.
„Počuj, Marika,“ po chvíli ticha odpovedal, „bolo fajn, že sa vídame. Načo vracať minulosť? Medzi nami nič nebude. Dúfam, že si to nebrala príliš vážne?“
„Nie, samozrejme,“ vyhrkla Marika, no slzy jej stekali po tvári. „Zavolala som len od nudy. A čo sa týka Viliama… rýchlo sa beriem.“
V hrôze zavesila. Ako mohla byť taká hlúpa a naivná? Kvôli Radovi zrušila svadbu s Viliamom – a teraz je opäť sama.
Našťastie, Zuzana Pavlovna bola múdra žena a podporila ju: „Je lepšie, že si to rozmyslela. Aké šťastie žiť s človekom, ktorého nemiluješ? A na Rada zabudni. Stretneš iného. Neboj sa.“
Marika už nevidelMarika si uvedomila, že šťastie nepríde náhodou, ale musí si ho vybojovať sama – a to aj keby to malo znamenať, že zostane len so svojou hudbou a tichým spokojným životom.
