NEVESTA
Dávno, v bratislavskom paneláku, sedela Vierka pri okne a zamyslene sledovala, ako v oknách susedov zažíhajú svetlá. Začínal sa zimný večer a jej bolo jedno, či je už tma alebo ešte svitá. Mala hlavu plnú myšlienok.
Mala všetko: byt, slušnú prácu, nežila si nijako zle. No v srdci jej ticho tikali hodinové ručičky a všetky spolužiačky už dávno mali manželov a deti, len ona ostávala sama. Čo je na mne také iné? pýtala sa v duchu, keď sa jej pri nohách túlili tri mačky a dve psy jej jediní úprimní priatelia.
Rodičia jej odišli skoro; postupne oboch pohltila smrť a ona ostala pod ochranou svojej starkej. Tá ju vychovala v presvedčení, že raz bude lekárkou. Po maturite skúšala šťastie na medicíne, ale nevyšlo to, tak šla na zdravotnú školu a teraz robila neúnavne záchranárku. Starká sa medzičasom presťahovala do svojho domčeka v okrajovej časti mesta, aby mala Vierka viac priestoru usporiadať si život, ale aj tak sa jej v láske nedarilo.
V detstve túžila po mačke a psíkovi, lenže mama mala silnú alergiu na srsť. Keď Vierka raz privliekla domov malé mačiatko, mama v ten deň dostala silný astmatický záchvat. Mačiatko menom Perníček bolo treba poslať k starkej do Šenkvíc.
Neskôr k Perníčkovi pribudol Tichoš, vykŕmený pri smetiaku. Psíka nechcela starká najprv povoliť, bála sa zodpovednosti. Nakoniec im však život privliekol do paneláku hŕstku zvierat, bez ktorých by Vierka neprežila ani deň.
Fenka Borka, zmeska s čiernym fliačkom cez oko, blúdila celú zimu pred Tescom. Utekala dovnútra, ale ochrankári ju surovo vyháňali. Vierka ju vložila do tašky a utekala s ňou domov, kde sa Borka hneď kamarátila s Tichošom. Svojím temperamentom hneď dostala meno Borka, lebo bola borivá a húževnatá.
Ešte v ten rok pribudla v domácnosti jazvečíčka Zlatka. Susedia, čo ju mali, si kúpili nový byt a nechceli, aby im zničila parkety a sedačku. V zime ju vyhodili pred dverami a zmizli. Zlatka sa túlala po dvore, kým ju Vierka nezobrala k sebe. Dlho jej liečila omrznuté uši a Zlatka bola vďačná, pokojná a rozumná ako každá skúsená žena.
Aby jej uši opäť neprechladly, Vierka jej v zime viazala na hlavu hrubú štrikovanú šatku starej mamy. Zlatka ťapala vonku v šatke ako starostlivá babička a ľudia sa usmievali, keď prechádzala ulicou.
Mačka Martinka sa objavila sama. Jedno ráno do práce vbehla Vierke priamo pod nohy ustráchaná, prechladnutá kôpka snehobielej srsti. Pustila ju k teplej radiátore na schodoch, dala jej rožok so šunkou a na múr nalepila lístok: Prosím, nevyhadzujte túto mačku! Po službe si ju vezmem domov. Vierka z bytu 15. Martinka sa v byte hneď udomácnila, bola veľká a vážna veličenstvom, okamžite začala vychovávať ostatných, udržiavala doma poriadok a nočné razie.
Posledným prírastkom bol tichučký kocúr Miňo, ktorého Vierka zobrala z parku, kde ho skoro dotlčili havrany. Miňo vyrástol na mierumilovného, nekonfliktného kocúrika, čo len kýval chvostom a nikdy sa nehádal.
Všetci bývalí tuláci žili v harmónii. Vierka vedela, že nie každému nápadníkovi by takéto osadenstvo v domácnosti voňalo. Starká ju často varovala: Vierka, načo ti je toľko chvostov? Veď nie každý to pochopí, chlapci sú dnes majetní a nie každý má rád zvieratá.
Ak ho to odradí, nestojí za to, starká, vravievala.
Po nevydarenom vzťahu s Petrom, ktorý nezniesol ani srsť na palci, a po nevydarenom polročnom randení s Romanom, prišiel do jej života Štefan. Športovec, veselý, šarmantný, majster Bratislavského kraja v plávaní. Najprv bol pozorný, niekedy prechádzal so psami, no zvieratá ho začali obchádzať oblúkom. Borka naňho bručala, Zlatka sa ukrývala za Vierkou, mačky mu nedôverovali najmä Martinka prskala pri každom pokuse pohladkať ju.
Až raz, keď Vierka vybehla na balkón, uvidela, ako nahnevaný Štefan kopol do Zlatky, lebo mu zašpinila biele tenisky. Borka sa jej chcela zastať, ale schytala koženou vôdzkou po čumáku. V tej chvíli Vierka pochopila, prečo zvieratá Štefana nemali rady. Vyrvala mu vôdzky, treskla ho po rukách a vyhlásila: Nemáš právo biť ich! Ak ti vadia, nie som pre teba vhodná! Štefan len odsekol: Nechaj si svoj zverinec, takéto darmožráče nechcem! a hlučne odkráčal.
Vierka dlho niesla jeho zlé slová v srdci. Už si zvykala na samotu, keď jej osud do cesty privial MUDr. Alexandra Karela, traumatológa. Stretli sa náhodne počas služby v nemocnici, keď priviezli po úraze pacienta. Stačilo, aby sa ich pohľady stretli, a Vierku akoby šľahol blesk nepredpokladala, že láska na prvý pohľad existuje, ale stalo sa. Alexander jej už na druhý deň zavolal a začali sa stretávať.
Bola šťastná, no aj sa bála: čo ak aj tento skončí ako ostatní? Pred Alexandrom radšej tajila svoju zvieraciu rodinu. Po pol roku už poznala jeho rodičov v Nitre, on jej starkú v Šenkviciach, ona občas navštívila jeho garsónku, on u nej ešte nebol. Jej výhovorky o chrípke návštevníkov sa stali podozrivými. Bolo jasné, že musí vyjsť s pravdou von alebo klamať ďalej.
Rozhodla sa: všetkých päť miláčikov zobrala do starkinho domčeka psi už u nej bežali, mačky mali voľný domov a starká len neveriacky krútila hlavou: Vierka, klamať sa neoplatí, Alexander je čestný človek!
Lenže Vierka sa bála straty viac než čohokoľvek iného. Starká nakoniec súhlasila pod jednou podmienkou že sa každý deň uvidí so zvieratami. O niekoľko týždňov jej Alexander požiadal o ruku: Nemám veľké veno, smiala sa Vierka šťastná, keď dostala strieborný prsteň s ametystom v tvare srdca.
Prípravy sa rozbehli, termín v kostole v Starom Meste bol už blízko. Po službe, cestou domov, plánovali oslavu, hostí, menu. Bol u nich aj Alexander, keď sa snažil vyhodiť preplnený kôš a vypadli mu obaly z krmiva pre psy a mačky.
Odkiaľ to máš? pýtal sa podozrievavo.
Zmätene prehodila tému, no tu prišiel zvrat. Starká doma pustila Borku a Zlatku na dvor a sama vybehla za listovým poštárom. Poštár nedomkol bránku a zrazu Martinka, Tichoš i Miňo vyfrnkli na ulicu. Zvieratá sa v parku dali dokopy a Borka si presne pamätala cestu späť k Vierke.
Ľudia krútili hlavou, keď videli malé psíča v babičkovskej šatke na čele so stádom mačiek a druhým psíkom za ním. Alexander začul škrabanie a keď otvoril dvere, vtrhlo dovnútra šťastné zvieracie vojsko.
Vierka, tvárou v dlaniach, vzlykala na predsieňovej lavici, psíky brechali na neznámeho pána a Martinka prskala. A vraj bez vena, zavtipkoval Alexander, obliekol si kabát a odišiel. Vierke bolo mizerne z vlastnej lži. Nepokúsila sa ho kontaktovať, hanbila sa a žialila.
Večer zazvonil zvonček. Na prahu stál Alexander s vrecami plnými drahého žrádla. Bez slova ich položil na podlahu a vybehol znova von. O chvíľu sa vrátil s jazvečíkom v červenom overale. Toto je moja psica Nika a tu je mačička Maruška, boli u mojej sestry Svety. Zoberiete ich do partie?
Prešli roky. Vierka a Alexander, dnes už MUDr. Karelovi, často s úsmevom spomínajú na tento začiatok. Možno, keby nebolo ich chlpatého vena, život by sa im nezvŕtal tak, ako mal, a možno by spolu doteraz neboli.
