„Čo si to dovoľuješ?“ Hlas Valentíny Pavlovnej sa triasol od rozhorčenia. „Môj syn žil normálne, kým ťa nepotkal!“
„A teraz čo, žije nenormálne?“ Zuzana stála uprostred kuchyne so zablikanými očami a v rukách svorkala kuchynskú utierku. „Možno mi vysvetlíte, v čom je problém?“
„Problém je, že Mirko schudol desať kilo! Pozri sa, do čoho si ho premenila!“
Miroslav sedel za stolom, hľadel na tanier s nedojedenou polievkou a zrejme sa túžil prehĺbiť do zeme. V svojich tridsiatich dvoch rokoch sa cítil ako tenist, ktorého rodičia karhajú.
„Mami, nechaj tak,“ zamrmlal, nezdvihnúc hlavu.
„Nenechám!“ Valentína Pavlovna sa otočila k synovi. „Pozri sa do zrkadla! Líce ti zapadli, pod očami vaky. A všetko preto, lebo ťa nevyráta!“
„Ako to nevyráta?“ vybuchla Zuzana. „Každý deň varím! Tu, polievku som ráno urobila!“
„Polievka!“ pohŕdavo frkla svokra. „Voda s mrkvou. Kde je mäso? Kde smotana? Kde normálne jedlo pre chlapa?“
Zuzana cítila, ako sa jej v hrude všetko stiahlo. Už pol roka bola vydatá za Miro a už pol roka každá návšteva svokry končila hádkou. Raz polievka nie taká, inokedy košele nezžehlené, nabok byt neupravený.
„Valentína Pavlovna, snažím sa zo všetkých síl,“ povedala ticho. „Ale mám prácu, diaľkové štúdium…“
„Práca!“ svokra zhodila rukami. „Aká práca? Miesto ženy je doma, pri mužovi! A ty beháš kade-tade, zatiaľ čo môj syn hladný!“
Miroslav konečne zdvihol hlavu.
„Mami, nie som hladný. A chudnem, lebo som začal chodiť do fitka.“
„Do fitka?“ Valentína Pavlovna naňho pozrela, akoby povedal niečo neslušné. „Načo ti fitko? Ty si aj tak dobrý!“
Zuzana to už nezniesla a vyšla z kuchyne. V spálni sa posadila na posteľ a konečne dala slzám slobodu. Ako bola unavená z týchto neustálych výčitiek! Čokoľvek urobila, pre Valentínu Pavlovnu to bolo zle.
A predsa na začiatku to bolo iné. Keď ju Miroslav prvý raz priviedol predstaviť mame, Valentína Pavlovna sa zdala byť prívetivou ženou. Ponúkala čaj, pýtala sa na rodinu, dokonca jej robila komplimenty.
Ale len čo padlo slovo „svadba“, všetko sa zmenilo.
„Zuzanka, kde si?“ Miroslav nahliadol do spálne. „Mama odišla.“
„Konečne,“ vzlykla Zuzana.
Muž sa posadil vedľa nej a objal ju okolo ramien.
„Nerob si z nej nič. Je len zvyknutá na svoje.“
„Na čo zvyknutá? Na to, že si s ňou žil do tridsiatich dvoch?“
Miroslav si povzdychol. Táto téma bola pre oboch bolestivá.
„Zuzanko, celý život bola sama. Otec zomrel, keď som mal pätnásť. Všetko pre mňa robila.“
„Chápem. Ale ja som teraz tvoja žena. Nemôžeme nájsť kompromis?“
„Môžeme. Len treba čas.“
Čas. Zuzana to slovo počula už stokrát. Koľko času ešte bude Valentína Pavlovna potrebovať, aby ju prijala ako súčasť rodiny?
Na druhý deň sa Zuzana rozhodla konať. Po práci nakúpila potraviny a pripravila skutočnú večeru z troch chodov. Kapustnicu na hovädzej kostí, vyprážaný syr s zemiakovými plackami a šalát. Natrela stôl bielim obrusom, postavila kryštálové poháre.
Keď večer prišiel Miroslav, vykríkol:
„Ó bože! Čo sa deje?“
„Nič zvláštne. Len som chcela potešiť svojho milovaného muža.“
„To je úžasné! Vonia to ako kedysi u mamy.“
Večerali pri sviečkach. Miroslav chválil každé jedlo a Zuzana cítila, že to nebolo márne. Možno, ak sa bude viac snažiť, Valentína Pavlovna zmení svoj postoj.
Ale na druhý deň prišla svokra s novými výčitkami.
„Mirko, čo to, včera si išiel neskoro spať?“ spýtala sa, len čo prekročila prah. „Oči máš červené.“
„Normálne som išiel, mami. O pol jedenástej.“
„O pol jedenástej!“ zhrozila sa Valentína Pavlovna. „A ráno vstávať o siedmej! To je týranie organizmu!“
Zuzana pochopila, že to nie je o jedle ani o spánku. Je to o nej. O tom, že „ukradla“ matke jediného syna.
Rozhodla sa skúsiť iný prístup.
„Valentína Pavlovna,“ obrátila sa na svokru počas jej ďalšej návštevy, „naučili by ste ma uvariť tú kapustnicu, ktorú mal Mirko tak rád v detstve?“
Svokra sa na ňu prekvapene pozrela.
„Prečo?“
„Chcem mu spraviť radosť. Vy predsa viete najlepšie, čo má rád.“
Valentína Pavlovna chvíľu mlčala, zrejme uvažujúc, či to nie je nejaký trik.
„No… Dobre. Len u teba to nebude také chutné.“
„Skúsime.“
A skúsili. Valentína Pavlovna diktovala recept, Zuzana zapisovala. Potom išli spolu na trh nakúpiť suroviny.
„Pozri, mäso musí byť takéto,“ vysvetľovala svokra, ukazujúc na pult. „Nie príliš tučné, ale ani chudé. A kapustu ber len mladú, stará bude horká.“
Zuzana pozorne počúvala a zapamätávala si. Doma sa dali do varenia spolu.
„Cibuľu krájaj väčšiu,“ opravovala ju Valentína Pavlovna. „A neplač, inak bude kapustnica slaná.“
„A ako nemám plakať? Cibuľa štípe.“
„Nož opláchni studenou vodou. A dýchaj ústami, nie nosom.“
Postupne sa v priebehu varenia atmosféra uvoľňovala. Valentína Pavlovna rozprávala príbehy z Miroslavovho detstva a Zuzana počúvala so záujmom.
„Ako päťročný tú kapustnicu miloval, že zjedol tri taniere,“ smiala sa svokra. „Myslela som, že raz praskne.“
„Teraz nemá veľký apetít. Asi vek.“
„To nie, len sa unaví v práci. Teraz má náročný projekt, klienti sú rozmaznanA keď sa po roku narodil vnúčik, Valentína Pavlovna stála pri kolískke s radosťou v očiach a vedela, že jej srdce je konečne úplné.
