Sobáš nebol. Ženích neprišiel k svojej neveste.
Koľko dievčat už od útlého detstva sní o bielej šate, venci z kvetov, o mravoch na chrbte pri slovách „vyhlasujem vás za muža a ženu“… Zuzana bola jednou z nich. Bývala tichým, skromným dievčaťom, snivým a citlivým. Koľkokrát zatvorila oči, keď v telke ukazovali svadobné obrady, a predstavovala si, ako raz pôjde ruku v ruke s milovaným – za zvukov hudby, pod pohľadmi obdivovateľov, so zdrvením v srdci.
Svojho Tomáša stretla ešte na univerzite. Študovali právo, ale v rôznych skupinách. On vysoký, svetlovlasý, športový, s šibalstvom v očiach. Ona pôvabná, štíhla, s jemným úsmevom. Celá fakulta vravela, že sú stvorení jeden pre druhého. Tomáš sa od nej nehýval. Vodieval ju domov, nosil kávu v chladných ranných hodinách, kreslil srdiečka do zošitov. Ich vzťah bol ako z románu – čistý, nehnuteľný, úprimný.
Prešiel rok – a on jej požiadal o ruku. Pri obhajobe dizertácií už rodičia poznali jeden druhého, spoločne chodili na chatu, priatelia rodín. Rozhodli sa vziať hneď po škole. Všetko išlo ako po masle. Zuzana s kamarátkami týždeň vyberala šaty, prezerala katalógy, behala po salónoch. A raz, keď sa jej v sne zjavil šat jej snov – najjemnejšia čipka, krémový hodváb a ľahký vlečok – zobudila sa s myšlienkou: „Tieto musia byť moje.“
Išla do najbližšieho salónu s priateľkami. Predavačka Eva, vypočujúc si jej príbeh, sa zrazu usmiala a povedala:
„Nedávno nám vrátili jedny šaty, presne také, ako popisujete. Chcete vidieť?“
Zuzana sa do nich zaľúbila na prvý pohľad, ešte ani nevyskúšala. Boli ako utkané z jej sna. Len kamarátka jej pošepkala: „Eva povedala, že svadba tej nevesty sa nekonala… Možno to nie je dobré znamenie?“ Ale Zuzana nechcela nič počuť. Ak to bola osudová náhoda, tak nech je. Šaty zabalili a ona s chvením čakala na veľký deň.
V predvečer svadby ostala v hoteli – byť sama, premýšľať. Ešte raz si obliekla šaty, točila sa pred zrkadlom. A zrazu sa jej zdalo, že v odraze má na hlave čiernu stuhu. Prebehol ju mráz, ale zahnala ten pocit, pripisujúc to nervozite.
Ráno všetko klapalo ako v pohode: vizážista, účes, šaty… Zuzana vyzerala ako z obálky časopisu. Keď rodičia vošli do izby, onemeli úžasom. Ostalo len čakať na Tomáša. Prešla hodina. Potom ešte pol. Zuzana sa už neusmievala. Z okna uvidelVtom dvere do hotelovej izby prudko otvorili a vstúpila do nich Tomášova sestra so slzami v očiach.
