Svadby nebude
Miroslava dokončila pedagogickú školu s červeným diplomom, snila o štúdiu na univerzite. Ale jej sny sa nenaplnili. Otec sa dostal do vážnej nehody, dlho ležal v nemocnici. Keď ho prepustili, mama si vzala dovolenku, aby sa oňho starala doma, kým si nezvykol na invalidný vozík.
Univerzita v ich meste nebola, musela by ísť do krajského centra. Miroslava sa rozhodla, že sa prihlási o rok. Nemohla nechať rodičov samých v tak ťažkom období. Nastúpila do práce v škole.
Lekári dávali nádej, že otec časom znovu chodiť bude, ak bude robiť špeciálne cviky, masáže a užívať lieky. Mama predala chatu, aby mohla platiť inštruktora lekárskej telocvikovej, maséra a lieky. Ale otec sa z vozíka nikdy nezostavil.
“Stačí, dosť už plytvania peňazí. Nič nepotrebujem, aj tak nebudem chodiť,” povedal raz.
Jeho povaha sa zhoršila, stal sa mrzutým a podozrievavým, ku všetkému mal výhrady. Najviac to odnesla mama. Keď ju zavolal, musela všetko zanechať a bežať k nemu. Zvyčajne chcel piť, niečo sa opýtať alebo len tak pokecať. A zatiaľ čo sa starala o neho, večera na sporáku zhorel.
“Jano, mohol by si sa aspoň sám dotlačiť do kuchyne. Teraz nám zhorí zemiaková polievka,” vyčítała mama.
“Mne zhorel život, a tebe je ľúto polievky. Je ľahké rozprávať, keď môžeš chodiť. To je také ťažké priniesť pohár vody?” zlostil sa otec.
Z vzteku niekedy hodil po mame pohár alebo tanier. Čoraz častejšie žiadal vodku. A keď vypil, svoj hnev vybíjal na matke. Akoby ona bola na vine za jeho nehodu.
“Ocko, nepi, nepomôže to, len to bude horšie. Nemáš čo robiť? Hraj šachy, čítaj knihy,” presviedčala ho Miroslava.
“Veľa ty rozumieš. Poslednú radosť mi chceš vziať? V tých tvojich knihách sú samé klamstvá. Čítaj si ich sama. Ale v živote to tak nefunguje. Som už na nič,” brblal otec.
“Mami, nech mu nekupuješ vodku,” prosila Miroslava.
“Ak nekúpim, bude kričať. Je to preňho ťažké. Čo už…” vzdychla si mama.
“Potrebuje necvičiť, ale necvičiť. Povedali, že môže chodiť. On sám nechce. Proste sa mu páči nás terorizovať, a my okolo neho poskakujeme,” vyštepla Miroslava.
Samozrejme, otca bolo ľúto, ale aj im s mamou bolo ťažko. Raz sa Miroslava vrátila zo školy unavená, bolelo ju hrdlo, chcela si ľahnúť. A otec ju neustále volal. A Miroslava sa neudržala.
“Stačí. Som unavená, sotva stojím. Ty máš vozík, vyšmýkaj sa do kuchyne a pij, koľko sa ti zachce. Nie si jediný. Stovky ľudí tak žijú a dokonca pracujú, súťažia na paralympiáde. A ty sa nevieš dotlačiť do kuchyne. Poď, do toho, zvládneš to. Ja nemám čas, musím sa pripraviť na hodiny.” A Miroslava odišla do svojej izby.
Počula, ako po podlahe šúchajú kolesá invalidného vozíka, ako otec postavil pohár na kuchynský stôl, ako vozík prešiel popri jej dverách a na chvíľu zastal. Čakala, že dvere rozrazí a začne kričať. Ale vozík pokračoval po chodbe. Odvtedy sa otec stal samostatnejším.
V teplom počasí Miroslava nechávala otvorený balkón. Otec sa k nemu dotlačil a sedel pred dverami – “prechádzal sa”. Prejsť cez úzke dvere a prah nevedel. Samozrejme, trebalo by rozšíriť dvere, len kde zobrať peniaze.
“Odovzdajte ma do chudobinca,” žiadal otec, keď bol opitý.
“Čo to hovoríš? Ako to môžeš povedať? Si živý, to je hlavné. Ostatné sa upraví,” upokojovala ho mama.
“Teraz to hovoríš, ale neskôr ťa unaví nosiť za mnou nočníky. Budeš žiť zo sústrasti. Načo ti mrzák? Ešte si mladá…”
Takto žili. Neznámo im ubehol rok, zas prišla daždivá jeseň. Raz vyšla Miroslava zo školy, ale nestihla dobehnúť na zastávku, keď začalo pršať – prudko a chladno. Ukryla sa pod sklenenou strechou zastávky, ale kvapky pršali aj sem. Autá okolo nebrzdili, leteli cez kaluže a oblievali ľudí na zastávke špinavými cákanecmi. Miroslava stála ako schúlený vrabček.
Vtom vedľa nej zastavilo nákladné auto. Vystúpil z neho chlap. Držal nad hlavou bundu, vbehol pod strechu k Miroslave.
“Sadni si, odveziem ťa domov.”
Miroslava bola už celá premrznutá, nohy mokré. Vkĺzla k nemu pod bundu, ktorá páchla benzínom a motorovým olejom. Chlap jej pomohol vlietnuť do kabíny. Bolo tu sucho a teplo.
“Jánko,” povedal.
“Miroslava.”
“Takže Miroslava. Kam ideme, Miroslava?”
Povedala mu adresu. Celú cestu rozprával, prečo sa stal šoférom.
“Matka ma vychovávala sama. Prišiel čas, aby som sa o ňu postaral. Sused ma vzal do svojej autodielne. A keď som sa vrátil z armády, sadol som za volant. A čo? Platia dobre, navyše sa dá privyrábať – odviezť, priviezť. Takže ak bude treba, zavolaj, vždy k tvojim službám.” Tak ľahko prešiel na “ty”.
“A ty študuješ alebo pracuješ?” spýtal sa jej.
“Pracujem ako učiteľka v škole.”
“To je dobré,” pochválil ju. “Keď prídem pre teba pred školu, všetci ti budú závidieť. Čo sa smeješ? Auto je veľké. Nikto také nemá.”
S ním to bolo ľahké. Čo ak by naozaj raz potrebovala pomoc? Dala mu svoje číslo. Večer jej zavolal a pozval ju do kina.
“Prepáč, nemôžem. Mám otca na vozíku, nechodí.”
“A keď prídem pred”Kým Jánko stál pod oknom a čakal, Miroslava konečne pochopila, že nemôže žiť život pre druhých, ale musí sa rozhodnúť pre seba, a tak zatvorila oči, zhlboka sa nadýchla a kývla, aby jej osud konečne otvoril dvere k vlastnému šťastiu.”
