**Denník**
Všetko sa zmenilo, keď otec havaroval. Janka dokončila pedagogickú školu s červeným diplomom, snívala o univerzite v Bratislave. No osud rozhodol inak. Otec skončil v nemocnici s ťažkými zraneniami, matka vzala dovolenku, aby sa o neho starala doma.
Lekári dávali nádej – ak bude cvičiť, možno znova chodiť. Matka predala záhradku, aby platila fyzioterapeutov a lieky. Ale otec po čase rezignoval. „Stačí, peniaze vyhadzujete z okna. Nepomôžem si,“ hovoril. Zmenil sa – bol podráždený, hádavý, často kričal na matku. Keď zavolal, musela všetko nechať a behať k nemu. Niekedy len pre pohár vody, inokedy len pre to, aby sa s niekým pohádal.
„Tato, mohol by si ísť sám do kuchyne. Teraz nám zhorel obed,“ sťažovala sa matka.
„Mne zhorel celý život! Ty stojíš na nohách, čo je pre teba podať pohár?“ odsekol.
Niekedy mu trpezlivosť došla úplne a hodil po nej tanier. Čoraz častejšie žiadal vodku. A čím viac pil, tým väčšiu agresiu voči matke prejavoval. Akoby ona bola na vine.
„Tato, prestaň piť. Skôr by si mal cvičiť. Hrať šachy, čítať…“ presviedčala ho Janka.
„Čo ty vieš? Chceš mi zobrať poslednú radosť? V tvojich knihách sú len klamstvá. Ja som už na nič,“ mrmlal.
„Mama, nekupuj mu to,“ žiadala Janka.
„Ak nekúpim, bude kričať. Je to ťažké…“ vzdychla si.
Jedného dňa Janka prišla zo školy úplne vyčerpaná. Otec ju však neustále volal – raz pre vodu, raz pre noviny. Až kedy stratila trpezlivosť:
„Dosť! Som unavená, celý deň som na nohách. Ty si na vozíku, môžeš ísť sám. Sú ľudia, čo žijú horšie a nezúfajú. Daj sa dokopy!“
Čakala, že bude revolta. Ale počula len šúchanie kolies vozíka, ktoré prešlo popri jej izbe. Odvtedy sa otec snažil byť samostatnejší.
V lete sedával pri balkónových dverách – „na prechádzke“. Prísť von však nemohol, dvere boli úzke. „Odveďte ma do starobinca,“ hovoril po alkohole.
„Neblázni! Si živý, to je hlavné,“ bránila ho matka.
„Čoskoro ťa omrzí nosiť za mnou nočník. Prečo by si mala trpieť?“
Takto žili.
**Zmena**
Jedného dňa Janka vyšla zo školy do dážďa. Schovala sa pod zastávku, no autá špliechali bahno na všetkých okolo. Vtom zastal kamión.
„Nastúp, povozím ťa!“
Bol to vodič, Rado. Pomohol jej do kabíny, kde bolo sucho a teplo.
„Rado,“ predstavil sa.
„Janka.“
Cestou rozprával, ako sa stal šoférom – po vojne sa oňho starala len matka, tak začal robiť v autodielni. Ponúkol, že ju bude vozívať.
Večer jej zavolal. „Chcem ťa vidieť. Páčila si sa mi.“
„A čo ak ja teba nie?“ opýtala sa.
„Vyzerám zle? Alebo sa hanbíš za šoféra?“ spráskol nervózne.
„Dobre, prídem.“
Nabralo to rýchly spád. Rado ju vyzdvihoval pred školou, nosil domáce sendviče, ktoré mu pripravila matka. Chcel ju vziať si hneď, no Janka žiadala odklad.
„Všetky kamarátky už vydaté, a ty?“ tlačila matka.
„Nemám na to čas…“
Rado bol praktický – nekupoval kvety, nevodil ju do reštaurácií. Vždy hovoril o peniazoch: „Na svadbu mám, neboj sa. Kúpim si nové auto.“
Janka vedela, že ho nemiluje. Nedokázala však vidieť lepšiu možnosť.
Kým neprišiel Tomáš.
**Stará láska**
Zrazu ho stretla v podchode – vysoký, pekný. „Ty si… Tomáš?“
Spomínala na neho. Ako dieťa trávili leto u jeho starej mamy, hrávali si pri potoku. Sľúbili si, že zostanú navždy spolu. No on prestal prídeť, až raz zmizol úplne.
„Prekvapil som ťa? Si ešte krajšia,“ usmial sa.
Janka začervenala. „Ty tiež…“
Povedala mu o otcovi, o tom, že sa má vydať.
„Za koho?“
„Za… šoféra.“ Rýchlo sa rozlúčila.
Tomáš však neodišiel. Posielal jej kytice, správy. Srdce jej bilo ako zvon, keď naňho myslela. Všetko, čo na Radiovi bolo praktické, na Tomášovi bolo krásne.
**Rozhodnutie**
Rado začal byť naliehavý. Jedného večera ju dotlačil do auta. „Poď ku mne, chýbaš mi.“
„Nie!“
Vtom zavolal otec: „Mama je v nemocnici!“
Janka sa snažila utiecť, no Rado ju držal. „Čo ti pomôže, keď prídeš? Zajtra ťa zaveziem.“
Vyzúvala sa a utekala. Vtedy zastavilo auto – Tomáš.
„Videl som, ako si odišla. Viem, čo sa stalo.“
V nemocnici povedali, že matka má mŕtvicu, no bude v poriadku. Cestou domov sa Janka rozplakala.
„Prečo ťa neviezol tvoj snúbenec?“
„Už žiadny nie je.“
Tomáš ju pobozkal. Cítila, ako sa svet zastavil.
Rado sa snažil presvedčiť ju, no márne. O mesiac neskôr Tomáš zorganizoval otcovi operáciu. A o pol roka stál otec na bádate**A keď sa Janka s Tomášom držali za ruky pred oltárom, otec, opierajúc sa o barlu, sa usmial a poďakoval im tichým pohľadom.**
