Pás oblohy nad obzorom už zaruzovel, čoskoro vyjde slnko. Vo kupé všetci spali, len Rastislavovi sa nechcelo spať, len on pozoroval zrodenie nového dňa. Ležal na hornej palanke a hľadel von oknom. Čoraz častejšie míňali dediny, stanice s prázdnymi nástupišťami. Či bude čoskoro doma?
Pootvorené dvere sa odsunuli nabok, do kupé sa pozrela sprievodkyňa.
„Za pol hodiny vaša stanica. Zastávka vlaku dve minúty,“ povedala a dvere priklapla.
Rastislav počul, ako budila niekoho v susednom kupé. Znova sa otočil k oknu, no obraz úsvitu už stratil svoje pôvaby. Sadol si, potom ľahko a pružne zoskočil dole. Muž na dolnej palanke si povzdychnul a otočil sa k stene.
Rastislav vzal uterák a vyšiel do chodby. Takmer vo všetkých kupé boli pootvorené dvere, bolo horúco. V niektorých sa už tiež zobúdzali cestujúci.
WC bolo obsadené. Rastislav sa otočil k oknu. Štyri roky nebol doma. Neočakávajú ho, lebo nevedia, že príde. Rozhodol sa prekvapiť ich. Teraz si však pomyslel, že to bola chyba. Sám sa rozčúlil, celú noc nespal. Čo bude s mamou, keď ho uvidí na prahu?
Po otcovej smrti často chorievala. Od radostnej aj smutnej správy sa môže zhorsiť srdce, vyskočiť tlak. Mal aspoň Mišovi zavolať, upozorniť ho. Ten by mamu pripravil.
Rastislav sa vrátil do kupé, obliekol sa, zobral batoh. Pri dverách sa obzrel – nič nezabudol? Postavil sa k oknu v chodbe a čakal na svoju stanicu.
Michal. Matka ho vždy volala len tak. Po otcovej smrti zaujal jeho miesto v rodine. Zvyknutá sa vo všetkom radíť s otcom, teraz sa radila so starším synom. Bola pyšná na inteligentného a vážneho prvorodeného.
A Rastislav bol stále Rajo, mladší, uličník, nezbedník. Rajovi sa zdalo, že ho matka miluje menej ako Michala. Ale otec mal radšej Raju.
„Do koho si taký?“ čudovala sa matka, keď videla v jeho zošite poznámku o zlom správaní.
„V rodine musí byť niekto šašo. Ako v rozprávke. Nič, príde čas, aj na mňa budeš pyšná,“ chválil sa Rajo.
Matka si povzdychla.
Michal ukončil školu so zlatou medailou, bez problémov sa dostal na vysokú školu na ekonomickú fakultu. Učil sa výborne, matka bola naňho pyšná a dávala ho Rajovi za príklad. Ten však radšej hral futbal, chodil do kina a čítal knihy o pirátoch, sci-fi, sníval o tom, že sa stane cestovateľom.
Raja urážalo a dráždilo matkino obdivovanie staršieho brata. Keď chválila Michala, dávala ho za príklad, Rajo sa zo vzdoru snažil robiť všetko naopak, naschvál, ešte horšie. On je taký, aký je, a nehodlá nasledovať staršieho brata, aj keď si vážil jeho rozumu.
Keď Michal skončil vysokú, Rajo dostal maturitné vysvedčenie. Boli aj vonkajšie odlišní. Michal podobal sa na matku, svetlovlasý, modrooký, s plnými ženskými perami. Rajove vlasy boli tmavé, neposlušné, vždy trčali do všetkých strán. Oči žltkasté, ako mačacie. Matka ho v detstve volala mačiatkom. A ako volala Michala? Rastislav si nedokázal spomenúť. Asi ho aj v detstve volala Michalom.
A samozrejme, mal ísť na vysokú ako starší brat. Rajo klamal, nepodal prihlášku na vysokú, potom vravel, že nemal dosť bodov.
„Aspoň na strednú školu by si mohol ísť, možno by si stihol. Do armády ťa odvedú,“ vzdychala matka. „Michal, povedz mu to.“
„Rajo, bez vzdelania sa teraz nedá, kariéru nevybuduješ. Matka má pravdu. Skús strednú školu. Chceš, idem s tebou? Potom budeš pracovať, študovať diaľkovo. Nermuť matku.“
„Ešte som sa nerozhodol, čím chcem byť. Stačí, že v rodine máme jedného múdreho. V armáde tiež musí niekto slúžiť. Ak budú všetci akademikmi, kto bude brániť vlasť?“ odpovedal Rajo.
„Pozri, dohráš sa. Šetrí matku, trápi sa.“
Rajo narukoval. Najprv to bolo ťažké, ale potom si zvykol, spriatelil sa. S jedným kamarátom po armáde odišiel na východ. Tam začali veľkú stavbu. Zavolal matke, povedal, že chce pracovať. Matka plakala, presviedčala ho, aby sa vrátil domov. Volal aj karhal Michal. Ale Rajo trval na svojom.
Prečo by mal ísť v šPo šiestich rokoch sa Rastislav a Michal konečne zmierili nad hrobom svojej matky, pochopili, že bratská láska je silnejšia ako všetko, čo ich kedy rozdeľovalo.
