Úsvit sa pomaly tlačil nad obzorom, nebeský pruh ružovel a slnko čoskoro vyjde. V kupé spali všetci okrem Roba, ktorý pozoroval východ nového dňa. Ležal na hornej police a hľadel von oknom. Chvíľu čo chvíľu mihotali sa dediny, stanice s prázdnymi nástupišťami. Čoskoro bude doma?
Dvere kupé sa mierne pootvorili, vošla sprievodkyňa.
„Vaša stanica za pol hodiny. Zastávka dve minúty,“ povedala a zatvorila sa.
Rob počul, ako budila niekoho v susednom kupé. Obrátil sa späť k oknu, no kúzlo úsvitu už zmizlo. Sadol si, potom zručne zoskočil dole. Muž na dolnej polici si povzdechol a otočil sa k stene.
Rob vzal uterák a vyšiel do chodby. Takmer všetky kabíny mali pootvorené dvere, dusno. V niektorých sa už lúčili cestujúci.
WC bolo obsadené. Rob sa postavil k oknu. Štyri roky nebol doma. Nikto nečaká jeho príchod, lebo nevedia, že ide. Chcel im urobiť prekvapenie. Teraz však rozmýšľal, či to nebola chyba. Sám bol rozrušený, celú noc nespal. A čo jeho matka? Čo keď ho uvidí vo dverách?
Po otcovej smrti často chorievala. Radosť, rovnako ako žiaľ, môže spôsobiť problémy so srdcom, tlakom. Aspoň Mirkovi mohol zavolať, upozorniť ho, aby matku pripravil.
Vrátil sa do kupé, obliekol sa, zobral batoh. Pri dverách sa ešte raz obzrel – nič nezabudol? Postavil sa k oknu v chodbe a čakal na svoju stanicu.
Miro. Tak ho matka vždy volávala. Po otcovej smrti prevzal jeho úlohu v rodine. Matka, zvyknutá radíť sa so všetkým s otcom, teraz žiadala radu od najstaršieho syna. Bola hrdá na šikovného a zodpovedného Mirka.
A Rob bol stále len Robko, mladší, šibal, neposeda. Mal pocit, že ho matka miluje menej ako brata. Otec ho však mal radšej.
„Do koho len si taký?“ divila sa matka, keď v jeho zošite videla poznámku o zlom správaní.
„Aspoň bude v rodine jeden šašo. Ako v rozprávke. Nič, príde čas, budete na mňa hrdá aj ty,“ chválil sa Robko.
Matka si povzdychla.
Miro ukončil školu s vyznamenaním, bez problémov sa dostal na ekonomickú fakultu. Učil sa výborne, matka bola naňho hrdá a dávala ho za príklad Robkovi. Ten však radšej hrával futbal, chodil do kina a čítal knihy o pirátoch, sníval o cestovaní.
Robka dráždilo matkino obdivovanie staršieho brata. Keď ho chválila a dávala za vzor, vnútilo sa mu robiť všetko naopak, zo vzdoru, ešte horšie. Bol taký, aký bol, a nehodlal sa Mirkovi prispôsobovať, hoci uznával jeho rozum.
Keď Miro skončil školu, Robko dostal maturitu. Vyzerajú úplne inak. Miro je po matke, svetlovlasý, modrooký, s jemnými perami. Robko má tmavé, neposlušné vlasy, ktoré mu vždy stŕčali do všetkých. Oči žltkasté, ako mačacie. Matka v detstve ho volávala mačiatkom. A ako volala Miroa? Rob si nepamätal. Asi aj vtedy len Miro.
A samozrejme, mal ísť na vysokú, ako starší brat. Robko klamal, prihlášku nepodal, potom tvrdil, že nemal dosť bodov.
„Aspoň do učilišťa by si mohol ísť, možno stihneš. Inak ťa zavolajú na vojnu,“ vzdychla si matka. „Miro, povedz mu ty.“
„Robko, bez vzdelania dnes nič nepostavíš. Matka má pravdu. Skús učilište. Chceš, pôjdeme spolu? Potom budeš pracovať, študovať diaľkovo. Nerúš matku.“
„Ešte neviem, čím chcem byť. Stačí, že v rodine máme jedného múdreho. Na vojne musí tiež niekto byť. Ak budú všetci akademici, kto bude chrániť vlast?“ odpovedal Robko.
„Len sa nezahraj. Šetrí matku, trápi sa.“
Robko išiel na vojnu. Najprv to bolo ťažké, potom si zvykol, našiel si priateľov. S jedným po vojne odišiel na východ. Tam bol veľký stavebný projekt. Zavolal matke, povedal, že chce zarobiť. Matka plačala, prosila ho, aby sa vrátil domov. Volal aj Miro a nadával mu. Ale Robko trval na svojom.
Prečo by mal ísť v bratových stopách? Vždy nosil jeho oblečenie. Miro nehral futbal, nohavice nemal potrhané. Prečo kupovať Robkovi nové, keď po staršom bratovi ostalo toľa? Už ho to unavovalo. Má svoj život. Nech Miro sedí v kanceláriách, on radšej pracuje rukami. Dokáže, že aj on niečo znamená. Keby bol otec nažive, určite by ho podporil.
Domov volal zriedka, vravel, že sa mu darí výborne, ale zatiaľ nemôže prísť, bez neho sa tam nezaobídu. Po štyroch rokoch sa prvýkrát vracal domov. Až teraz Rob pocítil, ako sa mu po matke a Mirovi zastesklo.
Zarobil si na byt, zariadil ho, nehanbí sa priviesť nevestu. Len s nevestami mu nešlo. Zamiloval sa do účtovníčky Sáry, no ona bola vydatá. Kvôli nej, aby zabudol, išiel domov na dovolenku.
Za oknom už boli vidieť výškové domy veľkého mesta. Rob vyšiel do predsiene. Vlak spomaľoval, konečne trhnutím zastal. Sprievodkyňa otvorila dvere. Vystúpil na nástupište, upravil si batoh na pleci a ľahkou chôdzou zamieril do mesta.
Slnko už vyšlo, deň sľuboval byť horúci. Rob kráčal ulicami rodného mesta, dýchal vôňu detstva a rozhliadal sa. Predstavoval si, ako sa zjaví. Miro je ešte doma, neodišiel do práce. Matka otvorí dvere, vykríkne, vrhne sa naňho, obíA keď o rok neskôr prišli na krst malej Zuzanky, Miro ich privítal s úsmevom, lebo čas zahojil všetky rany.
