Zuzana stála pred zrkadlom v bielom šate. Nemohla uveriť, ako všetko dopadlo. Šaty sedeli dokonale – matka tri týždne upravovala každý záhyb, každý korálik. Teraz táto krása visela na nej ako smútočný rubáš.
“Zuzanko, si pripravená?” Nakukla do izby teta Mária, mamina priateľka. “Hostia sa zhromažďujú, autá prišli.”
“Pripravená,” zalhala Zuzana, upravujúc čipku. “Tetka Mári, možno by sme to predsa len zrušili? Nie je to také správne…”
“Čo to hovoríš, dcérčina!” zvolala žena. “Tvoja mama toľko práce vložila, toľko peňazí! Hostia prišli, stôl je prestretý. A ten tvoj Marcel…” Teta Mária potriasla hlavou. “Sám si vinný. Nemal utekať na poslednú chvíľu!”
Matka vošla do izby s očami červenými od sĺz, ale s rozhodným výrazom.
“Koniec, Zuzana! Dosť fňukania!” povedala pevne. “Nedovolím tomu hlupákovi, aby nám pokazil svadbu. Urobíme oslavu, a nech celé mesto vidí, akú mám krásnu dcéru!”
“Mami, ale veď to je smiešne! Svadba bez ženícha! Čo ľudia povedia?”
“A čo povedia?” Matka pristúpila, upravila Zuzane náušnice. “Povedia, že Helena Kováčová je úžasná žena. Že nesedela doma a neutiekala, ale ukázala, že jej dcéra si zasluhuje to najlepšie! To povedia!”
Zuzana si povzdychla. Matka bola vo svojom živle – keď sa niečo rozhodla, presvedčiť jej bolo nemožné. Rozhodla sa včera večer, keď Marcel zavolal a vyhlásil, že nie je pripravený na manželstvo.
stvoľ domnievok, akoý hanba!” Skúsila ešte raz Zuzana.
“Hanba je, keď žena celý život čaká na muža, ktorý si ju nezaslúži! My ukážeme, že sa vieme zaobísť aj bez neho!” Matka sa otočila ku dverám. “Koniec, žiadne ďalšie reči. Ideme!”
V sále sa už zhromaždilo asi štyridsať ľudí. Klania, susedia, mamine kolegyne z práce. Všetci si šepkali a hádzeli súcitné pohľady. Zuzana sa cítila ako v divadle absurdity.
“Jaj, Zuzanka, si taká pekná!” prbehla stryčená sestra Martina. “A kde… teda… ako sa máš?”
“Ako vidíš,” odpovedala Zuzana stroho.
Matka vyšla na malý stupienok pre hudobníkov a udrela lyžicou o pohár.
“Milí moji!” začala. “Dnes je výnimočný deň. Moja dcéra Zuzana vychádza vydat’ sa… za svoj nový život! Za slobodu od nehodných ľudí! Za právo byť šťastná!”
V sále zavládlo ticho. Niekto rozpačito odkašlal.
“Heli, ty si úplne šibnutá?” zasyčela mamina sestra Nora.
“Naopak, prvýkrát v živote som pri zmysloch!” odvetila matka. “Zuzana, poď sem!”
Zuzana neochotne pristúpila k matke. Tá ju objala okolo ramien.
“Tu je, moja krásavica! Chytrá, dobrá, zlaté ruky! A ten jej… Marcel, ten si ju nezaslúži! Nech všetci vedia – my neplačíme, my oslavujeme!”
“Mami, prestaň,” zaperskala Zuzana.
“Neprestanem!” Matka zdvihla pohár. “Za moju dcéru! Za to, že včas pochopila, s kým nestáť za to viazať život!”
Hostia neisto zdvihli poháre. Niekto zamrmlal: “Za Zuzanu,” niekto len mlčky odpil.
“A teraz sadáme za stôl!” oznámila matka. “Budeme sa veseliť!”
Zuzana si sadla na svoje miesto na čele stola. Vedľa stál prázdny stolička ozdobená stužkami – miesto ženícha. Vyzerávalo to úboho.
“Pozri, možno by sme ten stolič dali preč?” navrhla teta Mária.
“Ani za nič!” odsekla matka. “Nech všetci vidia, kto tu chýba! A nech si spravia závery!”
Za stolom začali nosiť polievku a kapustnicu. Hostia jedli potichu, občas si vymenili bezvýznamné poznámky. Atmosféra bola napätá ako struna.
“Prečo ste všetci takí smutní?” vstala matka. “Zuzana, povedz, prečo ste sa s Marcelem pohádali?”
“Mami, nie!” zľakla sa dcéra.
“Treba!” trvala Helena Kováčová. “Nech všetci vedia pravdu!”
Zuzana sa pozrela na sálu plnú ľudí, na ich zvedavé a súcitné tváre. A zrazu sa v nej niečo zlomilo.
“Dobre,” povedala, vstávajúc. “Poviem. Marcel mi včera zavolal a povedal, že si to rozmyslel. Že nie je pripravený brať na seba zodpovednosť, že ešte musí nejaký čas žiť pre seba. A my sme boli spolu tri roky! Tri roky som čakrát na návrh, plánovala náš život, snívala o deťoch!”
V sále bolo úplné ticho.
“A viete čo?” pokračovala Zuzana, cítiac, ako ju hnev naberá silou. “Mama má pravdu! Dosť čakaní, k
Mária odložila vestačnú bielu šatku s istotou, že nikdy nečakala na ženícha, ale na svoju vlastnú slobodu, aby sa plne vydala sebe samej.
