Šváby
V hlave Marušky sa šváby veselo tancovali čardáš. Taký rezký, iskrivý čardáš.
Krútili nožičkami lampášiky a vydupávali dva pritľapy, tri plieskania do rytmu hudby, ktorá v Maruškinej hlave znela stále hlasnejšie.
Inak boli jej šváby obyčajne pokojné. Tiché, skromné, šľachtené. Šľachtenia mala dosť, toho sa Maruška načakala na ich genetike pracovala povyše roka s radosťou. Tá jej pôvodná bola len tak na okrasu.
Starká vždy tvrdila: Šváby v hlave sú zmana! Kto ich má, nie je tuctovo nudný. S ním sa žije veselo. A naozaj, v bežnom dni je zábavy málo.
Tú vetu o drive, tú si Maruška nevymyslela. Starká bola pokroková. Moderné slová, cudzokrajné výrazy V osemdesiatke ešte sršala energiou, až do smrti.
Pravdupovediac, ona ani nebola jej babičkou, ale prababičkou. Ale komu by záležalo na tých pra-, keď starká už dávno zažila svoju dcéru a nahradila ju vo všetkom? Takže žiadne pra-, len starká a dosť.
Milovala starkú. Ani inak nemohla bližšieho človeka nemala. Mama sa neráta!
Mama Tá bola úplne iný živočích! Krásna, múdra, priam riaditeľka! A nie len základnej školy, veľkej mestskej školy v Nitre! Chvála za to patrila práve starkej. Tá presadila, že Marušku zapísali do inej školy, nie do maminej.
– Načo dieťaťu tvoje starosti?
– Ako to myslíš?
– Presne tak! Tu bude len študentkou, u teba by bola: tá riaditeľkina dcéra. Dievča má vlastné meno, potrebuje reputáciu. A stratiť dôveru je ľahké, získať ju späť ťažké. Nebudem ti vysvetľovať, si už dospelá!
Starká s mamou hovorili priamo, bez obalu. Úprimnosť bola jej spôsob. Maruška nevedela, či to bolo správne, ale výsledky bolo vidno.
Starka vychovávala svoju dcéru už od piatich rokov. Odkedy jej mama, čiže Maruškina prababka, zomrela. Čo sa stalo, dlhé roky nevedela ani Maruška, nehovorila o tom starká s nikým.
– Nešťastná náhoda, Maruška. Hlúpa nehoda. Cencúľ zo strechy a jeden ľudský život bol preč. Dobre, že len jeden! Tvoja mama šla tiež pod tou strechou. Keby Manželka neodtiahla Lízku, ostala by som na svete celkom sama.
– Starká, môže sa to stať každému?
– Mám ti klamať?
– Nie!
– Komukoľvek! Aj tebe. Ale nesmieš sa toho báť.
– Tak načo mi to vlastne hovoríš?
– Aby si žila! Naplno, tak, akoby každý deň bol posledný. Aby si dala svetu niečo výnimočné a nečakala za to nič. Urobiť svet lepším. Svet má dosť tmy aj bezo mňa, svetlo mu neuškodí.
– Teba sa to ľahko povie Ale vykonať je iné, ja viem.
– Dobré, že to vieš, Maruška! Znamená, že premýšľaš správne. A tvoje šváby rastú múdro.
– Kto rastie? Starká! Fuj, aké šváby?!
Šváby ako také Maruška nemusela. Motýle, včielky, to áno. Ale tie potvory s nožičkami jej boli odporné.
– Starká, šváb! vykríkla Maruška.
– Nechaj ho! Možno má deťúrence, starká pohotovo plesla švába papučou a prebehla očami miestnosť. Už som ho tu nevidela?
– Nie. Ale veď má deti!
– Pravdaže! Kde sú?!
A začalo sa veľké upratovanie deti švába neprežili.
Až časom si uvedomila: starká bola na jej strane. Vedela, že kričať vie, ale konať? Kým by Maruška čosi vymyslela, mohol by sa šváb dožiť pravnúčat.
To vedeli všetci od starkej po trénerov gymnastiky.
– Vaša dcéra by mala skúsiť niečo iné. Je ohybná, ale rozhoduje sa pomaly. To môže byť nebezpečné v rýchlych situáciách.
– Skúsim povedala starká a dala ju do šachového krúžku.
Ten bol super. Nepoháňali ju, chválili ju za rozmýšľanie. A práve preto v krúžku vydržala dlho.
Starká bola na ňu vždy hrdá. Poháre z turnajov nosila domov, aby ich všetci susedia videli.
– Marienka, ty si hviezda!
– Starká, to ma desíš!
– Prečo?
– Veď si hovorila, že hviezdani nemajú šťastie. Nechcem byť hviezda! Nie, nie-ne!
– Zle si pochopila!
– Tak vysvetli! Som predsa dieťa!
A starká vysvetlila. Každú otázku vždy vyriešila so zanietením. Pravda, nie vždy podľa vkusu mamy.
– Starká, čo si jej to zase narozprávala?! Dnes sa ma spýtala, čo znamená prvú si doma priviedla. Dieťaťu je len trinásť!
– Prosím ťa, prečo nie? Dnes sú deti rýchle. Vieš ty, čo za romány žijú v trinástke? Ja sa cítim ako eštebáčka, čo nič nevidela.
– Mne Maruška nič nepovedala
– Lebo si sa nespýtala. Vieš, my, Smolíkovci, sme takí navonok pokojní, ale vo vnútri tancuje kan-kan stádo švábov. Porozprávaj sa s ňou. A neboj, nič zbytočné som jej nehovorila.
– Starká, a čo s tým jej rozumom? Čudné otázky má. Ako s ňou komunikovať?
– Tak ako som s tebou komunikovala ja.
– Ty si mi nikdy nič nezatajila. Prečo?
– Lebo od života je schytať poriadnu po papuli. Lepšie hneď povedať, než aby po vlastnej hlúposti narazila. Pripravená si bola, a aj tak si v devätnástich porodila Marušku. Sama. Nič optimálne.
– Starká!
– Neboj sa, už som ticho! Chcela si lásku, nepoznala si rodinu jeho otca Bohužiaľ, dobre pre nás, máme Marušku. Len je zle, že si sama, to ma trápi.
– Starká, nezačínaj
– Nebudem. Ak sa vzchopíš. Chyba jedna nie je dôvod položiť na seba kríž.
– Ani nekladiem! A Maruška nie je chyba!
– Veď ani nehovorím, že dieťa je chyba, len tie roky, keď si bezhlavo ľúbila! Pamätáš, ako si ušla z domu? Dva týždne som ťa hľadala po celom meste.
– Pamätám Ale keď si ma našla, nevyčítala si nič. Priniesla svoj kapustník a bolo vybavené. Starká, ja ťa milujem.
– Viem Len mi dovoľ vychovávať naše dieťa!
– Dobre
Nakoniec mama šťastie našla. Maruškiných šestnásť bolo ledva za rohom, keď sa Ema zamilovala. Rok rande, nič doma nepovedala.
Odhalila ich Maruška v kaviarni. S kamarátkami sa narýchlo otočila na podpätku a letela domov, keď uvidela mamu so zvláštnou žiarou v očiach po prvýkrát úplne inú. Najprv cítila žiarlivosť, ale po ceste jej docvaklo, čo znamená byť šťastnou ženou.
– Starká, vedela si?
– Trošku, tušila som.
– Nechcem jej stáť v ceste
– Tak jej nestoj.
– Čo ak ju ublíži?
To už starká varila bryndzové pirohy, keď sa rozutekaná Maruška vnorila do kuchyne. Starká ju objala a povedala: Naša Ema nie je sama. Má kto za ňu bojovať.
Takže Maruška neriešila. Starká bola kedysi elitná policajtka. Zostali jej kontakty, vedela toho veľa. A keď nemala na čele tú známu vrásku, mohla Maruška spať pokojne.
Ono, prijať maminho vyvoleného bolo aj tak ťažké. Ale muselo sa. Lebo Ondrej Borisovič, ako sa volal, prišiel a Maruška musela dať súhlas. V tom, čo rozprával, bola pravda. A tá známa maminá vráska zmizla.
Žiarlivosť ju trápila dlhšie. Snažila sa to tajiť, ale nešlo. Najmä, keď sa narodil bratratko, Pavelko. Mama ešte viac rozkvitla. Maruška raz vyhŕkla na starkú všetko.
– Zle sme ťa vychovali! rozčuľovala sa starká.
– Starká, čo ti je?!
– Neviem, že si taký egoista! Myslela som, že si už dospelá, že vieš, čo je dôležité. Starneš bez súrodencov, čo keby sme tu už zajtra neboli?
– Asi máš pravdu Je mi ľúto, že už nie som jediná. Prečo som taká?
– Lebo si zvyknutá, že mama bola vždy len pre teba. Ale teraz ju musíš zdieľať. Nechceš k nim ísť bývať? Nemusíš! Stačí, keď pridáš ruku k dielu, doma, po škole.
– Tak dobre, tak urobím.
– Láska je predsa o tom, čo vieš dať, nie len vziať späť. Alebo pochybuješ, že mama ťa miluje?
– Nie.
– Tak už stopni švábom v hlave! O chvíľu sa aj ty vydáš, budeš matkou. Je čas dospieť, Maruška.
Ale času nebolo nazvyš. Prijímačky, škola, život, a ešte Denis. Ešte nebol jej chlapec, vtedy ho vyslovene nemusela.
Stretli sa úplne na začiatku školského roka. Maruška narazila na schodoch, skrútila nohu. Denis, vtedy pre ňu nevýrazný bifľoš z paralelnej, jej podal kabelku a ruku. Ona len zavrčala:
– Čo sa staráš? Pomohol by si radšej!
– Veď pomáham. Nie si logická, sucho odvetil Denis.
Nazlostila sa, hrdosť jej nedovolila vziať pomoc, tak došla do kabinetu za zástupkyňou Lednickou po vlastných, krívajúc.
– Marienka, čo sa stalo?
– Nič, len si treba dávať pozor.
– Treba do ošetrovne! naliehala zástupkyňa.
Denis, ktorý jej šiel v pätách, dal jej kabelku na stoličku a spýtal sa:
– Mám ťa odniesť?
– Kam?!
– Do ošetrovne. Možno je to vyvrtnuté.
– Dík, ale poradím si!
Denis len pokrčil plecami a odišiel. Zástupkyňa len pokrútila hlavou.
– Marienka, prečo ho odpinkávaš? On je zlatý chlapec, naša pýcha! Chce byť lekár, ako ty! Čo ste mali medzi sebou?
– Nič zašomrala Maruška, ale zapamätala si.
Chce byť doktor? Nuž, uvidí sa.
O svojej budúcnosti Maruška nikdy nepochybovala: pracovať s deťmi je predsa najťažšia a najdôležitejšia vec! To bol jej cieľ, neľahká cesta. A šváby, tie jej dávali výzvy. A najťažšiu prekážku predstavoval jej nevlastný brat, malý Pavelko. Hlasný, tvrdohlavý a veľmi… prítulný. Rýchlo závislý na Maruške, vypukol rev, ak neprišla pozrieť. Mala v podnájme u otčima izbu a trávila tam niekedy celé víkendy, vraj aby pomohla.
Pomohla, ale najmä sebe.
Keď chytila brata do náručia, došlo jej, že jej niečo chýba. To rozpustilé decko zbožňovala, no priznať sama sebe to bolo ťažké. Nepomohli babičkine ani matkine slová bolo treba konať sama.
Problémov mala veľa a šváby nadšene oslavovali každú ďalšiu muchu, ktorá ich navštívila. Musela na sebe pracovať. S bratom to rýchlo prehrmelo veď je ťažké nemilovať niekoho, kto ťa miluje najviac.
Práve Pavelko ju priviedol k otázke, či je naozaj vhodné, aby bola pediatrička.
– Starká, ak nemám rada deti, nemôžem s nimi pracovať!
– Prečo si myslíš, že ich nemáš rada?
– Neviem…
– Preháňaš, Maruška.
– Ale dôvod zamyslieť sa. Čo ak budem protivná?
– To je správna úvaha, pousmiala sa starká. Ku deťom nepatrí zlý lekár. Treba to vyriešiť.
– Ako?
– Niečo vymyslím.
V starkinej fantázii Maruška nikdy nepochybovala. Naplánovala jej praxi v teréne.
– Veľká rodina, detí habadej. Ak to zvládneš, choď za tým ďalej.
– Odkiaľ ich poznáš?
Starka stála chvíľu pri okne, zamyslená, a nakoniec povedala:
– Ich mama, Vierka, bola moja najväčšia chyba. Prišla raz na políciu, že jej otčim zabil mamu. Žena nezvestná tri mesiace, tri deti, najmladší len ročný. Vierka najstaršia. Otčim tvrdil, žena ušla. Mala to vo zvyku, stratila sa na týždne. Nikto to neriešil. Potom už chcel nahradiť ženu dcérou. Vierka mala sedemnásť. Vyhrážky, strach, hanba. Pomohol mladší brat nedal na ňu v noci spustiť oči. Mala voľajakého chlapca zo školy, rodičia pomohli, napísala sťažnosť našli matku Vierky, aj dalšie ženy. Neskoro na niektoré Preto si vyčítam mohla som zasiahnuť skôr.
Nakoniec bolesť nahradilo nové šťastie. Vierka silná ženská. Vychovala bratov, jeden je inžinier, druhý vojak, jej samotnej sa narodilo ďalších troch. Teraz má už aj vnúčatá. Práca má veľa, rúk má málo, opatrovateľku hľadá. Stali sa z nás priateľky. Preto k nej pôjdeš, pomôžeš a zistíš, aké je to starať sa o cudzie deti.
Maruška sa vo Vierkinej škole života osvedčila. Deti si ju hneď obľúbili. Práve tam pochopila, že pediatria je pre ňu to pravé. O to usilovnejšie začala študovať na gymnáziu, pripravovala sa na prijímačky.
Aj ich zvládla a dostala sa na lekársku fakultu. Nebola so sebou spokojná, mohla mať viac bodov.
Ako jej padla sánka, keď hneď na chodbe školy stretla Denisa!
– Aha, tak aj ty tu!
Jeho vecný tón ju pobúril.
– Ja tu študujem! Ale ty čo tu robíš?
– Učím sa tu.
To, aký je Denis málovravný, spoznala neskôr. Celý rok si ho nevšímala, hoci sa stretávali v bufete či chodbách. Pozdravil, a to bolo všetko.
Potom sa stretli vo volebnorskej skupine, ktorá chodila za sirotami do nemocnice.
Maruška si naťahovala bláznivú parochňu, keď sa za chrbtom ozval známy hlas:
– Ty? Tu? Nazdá sa mi
Deti rehotali, keď sa pokúšali dvaja klauni zabávať ich a popritom medzi sebou súperili. V ten deň Maruška pochopila, že už sa na Denisa nehnevá. Denis vozil deti na chrbte, robil im balónové zvieratká a veselil sa s každým, kto chcel.
Na konci vystúpenia jej Dennis podal balónovú kvetinu.
– Drž si to! Bola si skvelá! Rád som s tebou pracoval!
– Ďakujem usmiala sa Maruška.
– Ideš domov? Alebo ťa vezmem na kávu?
– A prečo si taký protivný? zamyslene krútila kvet a usmiala sa.
– Lebo môžem! Ale káva ostáva v platnosti.
Takto Maruška zistila, že Denis žije iba s mamou. A že šváby v hlave má určite z tej istej série ako ona. Presne to jej povedala starká:
– Váž si ľudí, čo majú šváby rovnakého druhu. Je ich na svete málo. Ak natrafíš na takého, drž sa ho zubami-nechtami!
– Starká, to si ty zažila?
– Iste! Všetci traja moji chlapi milovali moje šváby. Mali vlastné, rovnako dobré. A prečo som sa rozviedla? No, to ti niekedy poviem. Zatiaľ nechaj svoje šváby, nech majú vlastné skúsenosti. Jedno viem: nemilovala som menej ani som ich neprestala chápať. So všetkými som do smrti kamarátka. S Denisom budeš šťastná.
A starká mala pravdu. S Denisom sa zasnúbili podľa všetkých pravidiel s prsteňom a v prítomnosti celej rodiny.
Mama plakala, keď jej navliekol prsteň, starká tlieskala až zabudla na artritídu a Vierka so svojou hlučnou rodinou tiež slzila. Po šepote Vierky: Manienka, je to dobrý chlapec, nepusti si ho! jej Maruška pošepkala:
– Ani keby som chcela. Máme totiž šváby jednej značky. Starká hovorí, že to sa nesmie stratiť!
Vierka sa rozosmiala a spravila rukou presne ten lampášik ako šváby v Maruškinej hlave. Potom zašepkala:
– Tak teraz viem, že si v správnej rodine! Idem objať starkú a aj Denisa! S takými ľuďmi ste skutočne na správnej ceste.
A šváby v Maruškinej hlave tancovali ešte veselšieA tak Maruška prvýkrát v živote nemala pocit, že jej šváby v hlave sú prekážka. Práve naopak boli jej tancom, chaosom, ktorý ukazoval cestu. Pozrela sa okolo: každý, kto ju kedysi učil, hniesol jej dušu do tvaru, v akom teraz stála, bol tam. Starká jej žmurkla a položila dlaň na hrude potichu, no rozhodne, ako kedysi pri šváboch. Mama stiskla jej dlaň, nebolo treba nič vysvetľovať.
Denis ju chytil za ruku. Neopýtal sa, či ide správne on šiel. Vedel. A hoci v jej hlave neutíchal čardáš, tentokrát jej to neprekážalo. Otvorila dvere novej etapy tak, ako vždy s troškou obáv, s kopou otázok, s celou rodinou v srdci. Lebo pochopila, že šváby nie sú posmech ani stigma, ale dar. Skladačka, ktorú jej dávali generácie žien pred ňou.
A keď večer, po oslave, zahasili svetlá a všetko utíchlo, Maruška si ľahla do postele. Nad hlavou jej ešte chvíľu tancovali šváby svoje drobné, iskrivé kroky, občas zaklopať na vrstvičku spánku, občas podraziť nohu starosti.
Ale tentoraz ju už nerušili.
Usmiala sa, otočila k Denisovi a potichu zašepkala do tmy: Tak tancujte ďalej, moji šváby. Kým mám vás, viem, že sa v každej tme nakoniec rozhorí svetlo.
A so švábmi v hlave usnula, obyčajne neobyčajná, pripravená žiť ďalší rezký, iskrivý deň.
