Dnes som si uvedomila, aké ťažké je žiť s klamstvom.
Pri príprave úzlu na smrť ležali aj listy… od dcéry. Hanka ich vytiahla a položila zosnulej pod vankúš. Nech si ich vezme do hrobu, aj so svojím strašným hanbom…
Z môjho denníka. Strašná hanba
Elena už od mladosti verila v sny. Tak to nejak chodilo. Stávalo sa, že niektorá z dievčat v dedine povedala o svojom sne, ona sa zamyslela… a hneď vysvetlila, čo znamená. Málokedy sa mýlila. A svoje vlastné sny si vždy rozlúštila sama. A ešte – vo snoch lietala! Stávalo sa, že sa zdvihla nad domy a letela! Až sa jej zatajil dych! Jeden sen sa jej opakoval v pravidelných intervaloch. Biele kone so sivými škvrnami zapriahnuté do sanej, a v saniach – ona s Jánom držali opraty. Kone naberali takú rýchlosť, až vystúpili do neba! Im obom až dych dochádzal! Pustili opraty a schúlili sa v saniach… leteli… Tento sen sa jej vracal, kým Ján ešte žil. Keď zomrel, ešte niekoľkokrát „lietala“ na koňoch, ale on už stojaci vedľa nebral opraty do ruk… Usmieval sa… Ten nočný „let“ sa jej tak páčil, aj keď vedela, že kone vo snoch znamenajú chorobu, alebo možno smrť… Tak „preletí“ nocou, a potom – čo nie vysoký tlak, to srdce pichá…
Tú noc stáli opäť spolu v saniach. Ale už nikto neovládal „let“. Opraty úplne chýbali. Kone stúpali vyššie a vyššie, až pod oblaky! Na mraku sedel anjélik s krídelkami a usmieval sa na nich. „Zuzanka! Moja Zuzanka!“ vykríkla vo sne Elena tak nahlas, že sa sama prebudila…
„Už je čas… Už je čas… pripraviť sa,“ šepkala si. Bez ľútosti, bez zúfalstva…
Doma vždy milovala poriadok, tak umyla podlahu a vytrieskala domáce koberčeky. Vytiahla uzol – ten, čo si dlho schovávala „na smrť“, všetko rozložila, dokonca napísala poznámky, čo kam patrí. Lebe bez nej by to nikto neurobil. Cudzí ľudia by všetko hľadali… Ale príde Hanka, kto iný? Ona jediná k nej teraz chodí, je jej priateľka aj ako sestra. Už jej zostalo málo priateľok na tomto svete, a nikto k nej nedôjde, lebo ju bolia nohy. A Hanka je ešte rýchla. Príbehne…
Elena vzala školský zošit, pero a sadla si písať list.
„Odpusť mi, Hanko. Si mi najbližšia. Ako sestry sme spolu prežili… Nehovor ľuďom, prosím ťa, o mojej strašnej hanbe. Už ma to, ako keby, ani nebude bolieť, keď ľudia budú klamať, ale aj tak ťa prosím… Dlhé roky som klamala ľuďom aj tebe, moja sestra, že mám starostlivú dcéru, len nechodí za mnou, lebo je chorá… Ale v skutočnosti neviem, kde je. Myslím, že žije, len ma opustila už dávno. A aby som sa nemusela hanbiť, všetkým som klámala, aj tebe… Nečakaj na moju dcéru, nesnaž sa ju nájsť… Pochovaj ma pri Jánovi, kde som si nechala miesto. Dom a všetko, čo je v ňom, ti odkazujem. Možno sa niečo zíde tvojim deťom. Nedokázala som vychovať dcéru… Mám z toho strašnú hanbu. A nech si ju vezmem do hrobu… Prosím ťa, sestrička…“
Elenka poriadne pritopila v pieckach, zatvorila klapku v komíne a išla spať…
Hanka už večer všimla, že u priateľky svieti, ale kto by si pomyslel!
„Nezanechala zosnulá nejaký list?“ pýtal sa policajt, ktorý prišiel zaznamenať smrť osamelej ženy.
„Nič nebolo… Nič… Bolo jej ťažko z osamelosti a tak…“ hovorila Hanka, vreckom mäskajúc zmačkaný posledný list priateľky.
* * *
Jej Zuzanka vyrastala ako krásavica a múdra. Jediná, milovaná. Ján, sobášny agronóm z družstva, sa zamiloval do jednoduchej družstevníčky. Podľa zákonov tej doby ho mali prepustiť z práce, vylúčiť z strany, ale tak nejak dopadlo, že ho len pokárali a… zabudli. On a jeho žena nemali deti, a tu roľníčka porodila agronómovi nemanželské dieťa! Hovorilo sa, že sám predseda družstva mal „prsty v piesku“, tak mu rýchlo pomohol rozísť sa a oženiť sa s Elenkou. „Tu sa nebude robiť bezotcovščina,“ udieral päsťou do stola. Jeho bývalá odišla do mesta a, ako sa hovorilo, našla si tam mestského, a oni žili v harmónii, vychovávali dcéru, len… nie dlho a nie šťastne.
Tie isté kone, podobné tým zo snov, len skutočné, im priniesli nešťastie. Ján večer išiel z poľa od kombajnov na bicykli. V nočnej tme na neho nabrali kone a prešli cez neho. Jazdec bol opitý a nevšimol si ho. Keby ho niekto včas našiel! Elenka čakala do svítania, bez zamihnutia oka. Našli ho ráno… už mŕtveho. Dalo sa ho zachrániť, keby ho niekto videl. Taký už bol, asi, osud…
Elenku navštevovali aj nápadníci… Ale ona na nich vôbec nedbala. Žila len pre dcéru. A tá bola len pre radosť mame. Učila sa výborne. A v umeleckej samovzdelávaciej činnosti vystupovala nielen v dedine, ale až v okrese. Veď spievala aj tancovala! Všetci hovorili, že talent! A ešte šťastná! Na prvý pokus sa dostala až do Bratislavskej vysokej školy kultúry!
Elenka sa z dcéry tešila. Vždy sa snažila k nej vycestovať, doniesť jedlo, vidieť sa. Prvý rok sa Zuzanka tešila, sama chodila domov pri každej príležitosti. Ale postupne si odvykala. Ešte k tomu matke odsekávala. Podráždená. Všetko jej bolo zlé. Prišla Elena raz, druhýkrát – dcéra v internáte nebola. Hovorili, že si našla nejakého cudzinca. Zo školy ju čoskoro vyhodili. Bývalí spolu
