Drahý denník,
nedávno sa u nás v paneláku na Jaroslavovej ulici objavila nová domovníčka. Pracuje spoľahlivo, zametá podlahy čisté a pravidelne umýva schodisko. Všetko ide podľa plánu a s ňou nemám žiadne výhrady len pár drobných myšlienok mi prerážajú hlavu.
Predtým tu pôsobila pani Zuzana Hrušová, ktorá svojím podujatím premenila náš jednoduchý vstup do takmer deväťposchodovej predsieň pravý domový salón. Pri vchode, kde sa staré kamenné schodisko už rozpadalo, vždy rozložila farebný koberec, čo pôsobilo komicky a nepatrične. Koberec neustále podrezával niekto z detí, ona ho však vždy nahradila novým, opatrne zakrývajúc prasknutý betón a vystupujúce železné výstužné tyče tak chránila nohy obyvateľov pred ostrými hránami a zlomenými topánkami.
Na každom z deviatich okien v šírej výške sa rozmiestňovali kvetináče, keramické sošky a zvláštne korytnačky. Na týchto parapetoch nikdy nebol ani gram prachu.
Jedného dňa do bytu na šiestom poschode vtrhli mladíci, ktorí si užívali život cigaretami, pivom a pravdepodobne niečím ešte silnejším. Kvetináče sa premenili na popolníky, hromada fľaší ohromovala lacným výberom, a keramické sošky s mušľami sa rozbili a rozdrvíli pod ich topánkami. Obyvatelia obchádzali hlučnú partiu bokom zo strachu z ich nepríjemnej reakcie. Zvláštne sa však podarilo pani Zuzane Hrušovej nadviazať priateľstvo s tými chlapcami, nielen zachovať svoje kvetináče, ale aj zázračne ich presvedčiť, aby svoj klub premiestnili do inej časti. Hlučné večierky v podstupí neexistovali viac a medzi kvetináčmi teraz stála sympatická popolnička, ktorú Zuzana pravidelne čistila a umývala.
Najviac ma ohromila jej zriedkavá pracovitosť. Ráno vstávala skôr, upratovala schodisko, niečo si podúšľala pod nosom a dôkladne umývala výťah a zábradlia nejakým alkoholickým roztokom a to ešte predtým, ako sa povinné dezinfekcie stali bežnou súčasťou boja proti vírusu.
A ešte viac ma udivalo, akým milým spôsobom komunikovala s ostatnými obytnými. Naše doterajšie domové práce jej zvyšovali nápor, no ona vždy s láskavosťou hovorila s ľuďmi, ktorí na balkónoch odkladali odpadky za svoje dvere. Nikdy ich nesťažovala za ich nevychované návyky, len sa s úsmevom rozprávala o bežných veciach a pokojne odstraňovala ich stopy. Po čase sa odpadové papieri prestali klásť na zadný dvor ako koberec. Vtedy naša domovníčka, alebo ako sa to teraz správne hovorí domovníčka, vyčistila kvetinováč a pod oknami rozkvitli tulipány, čierne klinčeky a veľkolepé chryzantémy.
Najväčší dojem vo mne vyvoláva jej vzhľad, keď nie je v svojej oranžovej uniforme. Ideálny make-up, upravené vlasy, povinné lodičky do akejkoľvek počasia a štýlové oblečenie výlučne v pastelových odtieňoch. Mali by sme dojem, že po upratovaní a zdokonaľovaní nášho vstupu smeruje priamo do dvoru slovenskej kráľovnej len by jej chýbala čapka.
A domovníčkin manžel vždy pošiel ku autu, podal svojej pani malú kytku a láskavo ju pobozkal na čelo. Vždy!
Na konci augusta som na lavičke počula od vševedúcich babičiek, že naša Zuzanka zajtra končí a odchádza do dôchodku! Čo sa potom stane s naším vstupom?. Nasledujúci deň som kúpila kyticu pre Zuzanu Hrušovú. Túžilo mi po tom, aspoň takým drobným gestom. K jej úložnému priestoru, kde stáli metly, košťatá a hadry, sa zhromaždili obyvatelia. Niektorí, podobne ako ja, priniesli kvety, iní šampanské a konjak, staršie dámy hovorili a podávali Zuzane rozpačité koláče a úložky s nakladanými zeleninami. Potom ju nové skupinky z šiestich poschodí tí istí, čo kedysi rozbíjali jej kvetináče a vyplašovali celý podstup prekvapili a učili ju robiť štýlové selfie, ukazovali jej niečo na telefóne. Myslím, zaregistrovali ju na Instagram a TikTok.
Manžel organizátora tejto nečakanej odchádzovej párty trošku blúdil a naložil do kufra auta kvety, konjak a jedlé zásoby našich miestnych babičiek.
Najviac zmätená však bola samotná Zuzana. V elegantnej almužnej sukni šedého odtieňa, s perlovým nášľapom a o niečo výraznejším make-upom než zvyčajne, nechápavo počúvala obyvateľov a snažila sa, čo najviac, neprekvapovať slzami.
Možno si uvedomovala, že žiadna z jej kolegýň takto neodchádzala do dôchodku. Nikdy a nikde. Ale možno aj tak intuitívne cítila, že svojou skromnou a neprestížnou prácou spravila nás, obyčajných obyvateľov obyčajnej deväťposchodovej budovy, o niečo lepšími a láskavejšími
Záverečne, keď som sa pozerala na rozkvitnutý vstup, premýšľala som, čo prispeje k ďalšiemu dňu, keď už Zuzana nebude kopať a umývať. Možno nás všetkých posilní vedomie, že každodenný poriadok často rieši neviditeľná hrdinka, ktorá si zaslúži viac, než len kyticu a šampanské zaslúži si vďačnosť, ktorá zostane v srdciach všetkých nás.
