V susedstve sa rozprávali nepravdu o jej dcére, lebo bola hanba.
V uzle pripravenom na smrť ležali aj listy… od dcéry. Hanka ich vytiahla a položila zosnulej pod vankúš. Nech si ich vezme do hrobu, a… svoj strašný hanba…
Z nepremysleného. Strašný hanba.
Elena už od mladosti verila v sny. Z nejakého dôvodu to tak vyšlo. Stalo sa, že niektorá z dievčat v družstve povedala nejaký sen, ona sa zamyslela… a povedala, čo by to mohlo znamenať. Zriedka sa mýlila. A svoje sny si vždy rozlúštila sama. A ešte vo snoch lietala! Stávalo sa, že sa naozaj zdvihla nad domami a letela! Až sa jej tým zatajil dych! Jeden sen sa jej javil s určitou pravidelnosťou. Biele kone v sivých jablkách zapriahnuté do sanej, a v saniach ona s Jánom držali opraty. Kone naberali takú rýchlosť, až vzlietli do neba! Im s manželom až dych vypadol! Pustili opraty a schovali sa v saniach… leteli… Tento sen sa jej zdával viackrát, kým Ján ešte žil. A keď už nebol, ešte raz lietala na koňoch, ale on už opraty nedržal… Len sa usmieval… Tak sa jej ten nočný let páčil, hoci vedela, že vidieť kone v sne je choroba, alebo možno smrť… Tak si poletí v noci na koňoch, a potom pozri či nie vysoký tlak, alebo srdce nepichá…
Tú noc stáli opäť spolu v saniach. Ale už nikto neovládal let. Opraty ani neboli. A kone stúpali vyššie a vyššie, až pod oblaky! Na mraku sedel anjelík s krídlami a usmieval sa na nich. Zuzanka! Moja Zuzanka! vykríkla Elena v sne tak hlasno, že sa prebudila…
Čas na mňa… Čas na mňa… sa pripraviť, tichučko si hovorila. Bez ľútosti, bez zúfalstva…
V dome mala vždy rada poriadok, tak len umyla podlahu a vytrieskala domáce koberčeky. Vytiahla uzol ten, čo dlho schovávala na smrť, všetko rozložila, dokonca napísala poznámky, čo kam patrí. Lebo bez nej by to nikto nespravil. Cudzí ľudia by všetko hľadali… A príde Hanka, kto iný! Len ona k nej teraz chodí, ona je jej priateľka aj ako sestra. Už jej zostalo málo kamarátok na tomto svete, a nikto k nej nedôjde, lebo ju bolia nohy. A Hanka je ešte rýchla. Príbehne…
Elena vzala školský zošit, pero a sadla si písať list.
Odpusť mi, Hanko. Si mi najbližšia. Ako sestry sme spolu prežili… Nehovor ľuďom, prosím ťa, môj strašný hanba. Mne už, akoby, ani nebude bolet, keď ľudia budú hovoriť, ale aj tak ťa žiadam… Dlhé roky som klamala ľuďom i tebe, moja sestra, že mám starostlivú dcéru, len nechodí za mnou, lebo je chorá… Ale v skutočnosti neviem, kde je. Myslím, že žije, len ma opustila dávno. A aby som sa nemusela hanbiť pozerať ľuďom do očí, všetkým som klamala, aj tebe… Nečakaj na moju dcéru, nesnaž sa ju hľadať… Pochovaj ma pri Jánovi, kde som nechala miesto. Dom a všetko, čo v ňom je, nechávam tebe. Možno sa niečo zíde tvojim deťom. Nedarilo sa mi dcéru vychovať… Strašný hanba za to mám. A nech ide so mnou do hrobu… Prosím ťa, sestrička…
Elenka poriadne zatopila v peci a kachliach, zatvorila klapku na komíne a išla spať…
Hanka už večer zbadala, že priateľke nejasní, ale kto by si pomyslel!
Nezanechala si zosnulá nejakú správu? spýtal sa policajt, ktorý prišiel zaznamenať smrť osamel
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
