Tento týždeň som si spomenul na novú susedu hore. Zaujímavé, ako málo vieme o tých, čo žijú vedľa nás.
Vždy som vedel, čo sa u koho deje v našej ulici. Kto prišiel neskoro, kto sa pohádal, komu chýbá na poplatky. Ale o tej piatej nikto nič. Prišla nenápadne. Pamätám, že po starom Karolovi Dlhom bola časť prázdna. Dediči z Bratislavy občas prišli, niečo zobrali, predali. Kto kúpil? Nevedel som.
“Realitkári predajú zas,” vzdychla si Božena, keď sme sa stretli pri schránkach. “Teraz to frčí, byty ako zemiaky na trhu.”
No čoskoro bolo jasné, že predané nebolo. Niekto sa tam usadil. Vedela to podľa tichej hudby zhora a klapotu podpätkov po schodoch. Skutočných podpätkov! U nás také prepychy nepoznáme.
Prvýkrát som ju uvidel náhodou. Našiel som sa v chodbe, keď počuť kroky. Pri dverách stála vysoká žena v elegantnom béžovom kabáte. Vlasy v upravenom drdole, v rukách kyticu bielych ruží.
“Ďakujem, určite odovzdám,” vravela mužovi v obleku.
Muž kývol, šepol odpoveď a išiel k výťahu. Žena ešte chvíľa stála, pozerala na kvety, potom si ticho vzdychla a zmizla. “Božka, videla si našu novú?” spýtal som sa priateľky na dvore nasledujúci deň. “Ktorú?”
“Z piateho. Teraz v päťdesiatke-trojke.” Krútila hlavou: “Ne. Mladá?”
“Nie, asi štyridsaťpäť, možno päťdesiat. Uprataná, šikovne oblečená. Nie ako my ostatní.” “Bohatá asi,” usúdila Božena. “Ak si kúpila byt v centre.”
Súhlasil som, no niečo mi nesedelo. Bohatí nežijú v starých domoch so zrýchaným výťahom a odlupujúcimi sa stenami. Kupujú novostavby či honosné domy s vrátnikom.
Časom som si všimol, že k nej často návštevníci. Vždy muži, vždy s kvetmi. Prichádzali ráno, večer, cez deň. Niektorí minút dvadsať, iní hodinu-dve. Všetci dobre oblečení, sebavedomí.
“Možno malička?” navrhla Božka, keď som sa podelil. “Alebo hudobníčka? Tie majú kopec známych.” “Malička s takými peniazmi?” zapochyboval som. “Videli ste niekedy bohatých maličiek?” Pokrčila plecami, súhlasila, že nepravdepodobné.
Zvedavosť rástla. Nastražoval som uši, chodil k odpadkom, keď počuť kroky. Susedka sa však vytratila ako dym. Buď chodila ticho, alebo cítila dohľad a vyhýbala sa stretnutiam.
Rozuzlenie prišlo nečakane. Vrátil som sa z polikliniky po dlhom čakaní na terapeuta. Zhoršená nálada – lekár nepovedal nič zmysluplné, iba poslal na odbery. Vo výťahu som stretol Majstra Peťa z opravárenskej.
“Zdravím, Miloš,” pozdravil Peťo s kufríkom náradia. “Kam?”
“Na piaty, opraviť kohútik. Prijali žiadosť.”
“K susede?” oživel som.
“Hm. Taká zaujímavá tetka. Vždy ponúkne čaj, sušienky. A platí nad tarifu.”
“Áno? Čo za človek?”
Podrbal hlavu: “Fajn ženská. Zdvorilá. Len taká smutná. A žije sama, nik pri nej.”
“Ako sama? Muži k nej chodia neustále!”
Uprený pohľad: “Ktorí muži? Bol som päťkrát – žiadneho nevidel. Vždy je sama.”
Uvažoval som. Buď klame, alebo ja niečomu nerozumiem. Alebo je opatrná a návštevy neprijíma pred ľuďmi.
Odpoveď prišla o týždeň z nečakaného smeru. Stretol som ju v obchode. Stála pri mlieku, skúmala etiketu na kefíre.
“Prepáčte,” oslovil som ju. “Vy ste z nášho domu? Ja som Miloš, zo štvrtého.”
Pozrela hore. Zblízka ešte krajšia – pravidelné črty, výrazné hnedé oči, upravená pleť. Ale v nich som videl takú únavu a smútok, až som mimovoľne zabručel.
“Áno, pamätám vás,” odpovedala potichu. “Elena Viktóričová. Pekne.”
“Ako sa darí? Pekný byt dostala, Karol ho udržiaval poriadne.”
“Ďakujem, všetko dobre. Ticho, pokoj.”
Nebola na dlhý rozhovor, ale ja som nechcel zmeškať príležitosť: “A pracujete niekde? Alebo už v dôchodku?”
“Pracujem,” odsekla a otočila sa k tvarohu. Zbytočné vypočúvanie, pomyslel som. Rozlúčil som sa, ale odpoveď ma neuspokojila. Naopak, otázky pribúdali.
Domov som hneď zavolal Božene: “Božka
Ako som sledoval, ako sa Eľena zotavuje, pochopil som, že naše domněnky o iných sú často len prázdne špekulácie, ktoré zahmlievajú pravdu o ich skutočnom utrpení, a lepšou susedou by bola účasť než vietor klebiet.
