Susedka si zvykla chodiť pýtať soľ, cukor aj vajcia, no nikdy nič nevrátila. Keď prišla po múku, vystavila som jej účet za všetky tie potraviny.
Je jedno také slovenské porekadlo: Dobrota žobre i vlastný kraj. Kým som bola mladšia, zdalo sa mi to trochu prehnané, ale život mi to krásne a plasticky vysvetlil priamo v praxi.
Pred zhruba pol rokom sa do bytu oproti mne nasťahovala nová susedka. Žena tak okolo štyridsiatky, stále upravená, vždy s milým úsmevom na perách. Občas sme sa stretli pri výťahu, vymenili si pozdravy úplná klasická, zdvorilá susedská výmena slov.
Jej prvé klopanie na moje dvere sa ozvalo asi po dvoch týždňoch jej bývania v dome. Bolo krátko po deviatej večer. Otvorila som a pred dverami stála Milena s ospravedlňujúcim úsmevom a prázdnou šálkou v dlani.
Prepáč, že ťa vyrušujem,” začala spiežavo. Vieš si predstaviť, že som sa rozhodla napiecť palacinky, všetko už nachystané, a soľ sa minula! Nedala by si mi trošku? Zajtra určite prinesiem späť!
No ako by som mohla odmietnuť pre takú maličkosť? Nasypala som jej pol šálky, poďakovala a bola preč.
Lenže ďalší jej príchod nenechal na seba dlho čakať. O pár dní opäť zvoní tentoraz žiadala cukor.
Chcela by som si urobiť čaj, posťažovala sa, zabalená v huňatom župane. A vonku prší, a je už neskoro… Požičiaš mi šálku? Ja potom kúpim veľký balík a vrátim ti!
V duchu mi to už začalo škrípať. Býva tu skoro mesiac, veď to sú úplné základné veci cukor, soľ, olej, zápalky. Ale ešte som neriešila.
O týždeň potrebovala vajcia. Potom trošku slnečnicového oleja, cibuľu, polku citróna, čajové vrecúško, tabletku na bolesť hlavy, dokonca raz aj toaletný papier.
Scenár sa opakoval s akousi čudesnou pravidelnosťou: vždy večer, vždy ospravedlňujúci pohľad, vždy príbeh o tom, ako zabudla kúpiť a sľub, že donesie zajtra. Ale nič sa nikdy nevrátilo. Mala záhadný talent pamätať si, že som skoro stále doma, ale na svoje záväzky stopercentne zabúdala, len čo zatvorila dvere.
Raz som zháňala sama mrkvu do polievky. Vedela som, že Milena je doma. Zvoniť? Otvorila, vypočula si ma, nahodila nevinný úsmev:
Och, mám, ale nuž aj ja budem variť, mám poslednú, nemôžem dať.
A zabuchla dvere.
Vtedy ma zaplavilo zvláštne poznanie. Moje potraviny tie sú akoby verejným majetkom”, ale jej mrkva to je chránený strategický zdroj? V tej chvíli som sa rozhodla dosť bolo. Nič viac nepožičiam.
Otvorila som si zápisník a podľa spomienok si napísala všetko, čo si susedka počas posledných mesiacov požičala: cukor, vajcia, kávu, olej, cibuľu, tabletku, citrón, prášok. Po prepočte na eurá mi vyšla suma asi 40 eur.
Nechala som lístok na skrinke v predsieni vedela som, že čoskoro sa to bude hodiť. A nemýlila som sa.
V sobotu som plánovala piecť bábovku. V tom zvonček. Kuknem cez kukátko Milena, s misou v ruke.
Zhlboka som sa nadýchla, nasadila studený zdvorilý úsmev a otvorila dvere.
Ahoj! Počuj, zachráň ma! Chcem upiecť lievance, mám posledný kefír, ale múka došla. Nedáš mi tak tristo gramov? Určite ti to všetko vrátim!
Múka? zopakovala som. Samozrejme, mám.
Výborne! Veď vieš, vždy to vrátim!
Milka, určite. Ale najprv by sme si mohli urobiť malú sumu našej potravinovej spolupráce.
Podala som jej pripravený zoznam. Nechápavo žmurkla, zvyknutá, že všetko nosím bez slova rovno do kuchyne, a zrazu účtovníctvo.
Pozri, ukazujem jej riadky. Spísala som všetko, čo si si za posledné mesiace požičala. Skús potvrdiť. Vajcia pätnásť kusov. Sedí?
No … nepočítala som … zamrmlala, úsmev jej z tváre pomaly mizol.
Ja som počítala. Cukor štyrikrát šálka. Olej, káva, prášok, citrón, cibuľa. Sedí?
Milena mlčala, v očiach sa mihlo zmätenie, čo rýchlo prerástlo do podráždenia. Ako som si to dovolila? Veď sme po susedsky!
Spočítala som to podľa priemerných cien, pokračovala som. Dokonca so zľavou. Výsledok je štyridsať eur.
Vystrela som dlaň.
Až sa vyrovnáme, ihneď ti nasypem múku. Môžem ti ju aj preosiať.
To myslíš vážne? konečne prehovorila. Ty mi dávaš účet? Za soľ a zápalky?! Si normálna?
Viac než normálna, prikývla som. Vzal si máš vrátiť. Ak nevrátiš, je to nákup. Prosím o jeho úhradu.
Ty si kráľovsky malicherná! rozčúlila sa. Ja som myslela, že sme ľudia … Ty … lakomá slovenská babračka!
Malichernosť je mať na pizzu, ale pýtať toaleťák od susedov, odvetila som pokojne.
Tvár Mileny sčervenela do karmínova.
Tak sa zadus aj s tou tvojou múkou! vykríkla a zabuchla dvere. Ostala som stáť s lístkom v ruke už nie nahnevaná, skôr uvoľnená.
Odvtedy uplynuli dva týždne. Milena sa mi už nepozdraví. Vo výťahu sa otáča chrbtom a predstiera, že čosi číta v mobile. Počula som, ako sa sťažovala domovníčke, že tu v dome žijú skúpi a čudní ľudia.
A čo by ste urobili na mojom mieste vy? Pokračovali by ste v tichom trpení?
