Susedka mi v noci kradla hnoj vo vreciakoch. Včera som jej tam veľkoryso prisypal kvasnice.
Zasa si bola pri mojej kope s vedrami? to nebola otázka, ale konštatovanie úplne zrejmej skutočnosti.
Suseda cez plot, Alžbeta, ani len obočím nepohla. Stála uprostred svojho záhradného záhonu, opretá o motyku, a dívala sa na mňa, akoby ju niekto krivo obvinil.
Marcel, ale prosím ťa, načo sa rozčuľuješ? Veď tej hromady máš, že by si mohol zásobovať celú dedinu. Veď ti to nemôže chýbať, kamarát zo školských čias.
To nie je dobro, Beta. Za ten hnoj som dal dvesto eur aj s dovozom, ukázal som na zjavne zmenšenú kopu za domom. A vôbec, je to moje a bodka.
No, tak si ho uži! teatrálne pretočila oči. Veď som si len pár vedier vzala, aby som okurky prihnojila. Dôchodok mám smiešny, nemôžem si dovoliť kamión hnoja ako niekto!
Dobre vedela, na akú strunu zahrať. Alžbeta bola majsterka v stavaní sa do pozície obete: vždy jej niekto škodil vláda, počasie či slnko na nebi, a nakoniec aj ja, lebo mi rajčiny obyčajne dozreli prv ako jej.
Otočil som sa domov, cítiac, ako sa vo mne dvíha zlosť. Nešlo o pár vedier, ani o peniaze trápila ma tá jej drzosť, že ma má za hlupáka.
Každú noc okolo druhej som počul typické šramotenie. To nebolo len trochu. Beta si išla vo veľkom: celé vrecia čiernych stavebných vriec, a nosila to preč, akoby sa chystala na koniec sveta.
Maťo sedel v kuchyni, chrúmal chlieb s paštétou a lúštil krížovku.
Zasa to odvliekla? spýtal sa, ani nezdvihol hlavu.
Zasa. A ešte mi aj povedala, že som lakomý.
Tak daj pascu.
A potom vysvetľuj, prečo má suseda zlomenú nohu. Tu treba šikovnosť, nie hrubú silu.
Pristúpil som k oknu a pozrel na jej parádny fóliovník v dedine jej každý závidel. Alžbeta rada rozprávala, že má osobitý druh a ľahkú ruku. To hej, hlavne keď siaha do cudzích zásob.
V noci som nemohol zaspať. Počúval som: niekde zavrčal pes, cvrlikali cvrčky a naraz zas šuch-šuch. Lopata hrčala v udusanom hnoji. O tú kopu som sa staral, prikrýval ju, šetril ju… a ona si prišla a brala, ako keby jej patrila.
Ráno som vyšiel na priedomie Alžbeta už pobiehala medzi hriadkami.
Dobré ráno, Marcelek! zaspievala. Vidím, že ti cukety žltnú, nie sú choré?
Bola vysmiata, podľa stôp bolo jasné, že v noci odniesla aspoň tri vrecia.
Ahoj, Beta. Nedočkáš sa.
Šiel som do šopy a pohľad mi skĺzol na poličku so záhradnou chémiou: semienka, hnojivá a obrovská žltá krabica sušených kvasníc na jahody. V tej chvíli sa mi v hlave zrodil plán.
Beta zbierala hnoj do veľkých stavebných vriec, pevne viazala a skrývala do fóliovníka, nech jej tam dobro lepšie zrie. Teraz tam bolo horúco a vlhko ideálne na kvasenie.
Nabočkal som do vedra teplú vodu, pridal cukor, čo sa mi doma našiel, a prisypal celé balenie kvasníc. Zašumelo to, spustili sa bublinky, rozvoňalo sladkou kvasnicovou arómou spravodlivosti.
Keď sa stmievalo a suseda ešte nešla na lup, prešmykol som sa poza dom, akurát tam, kde zvyčajne preskakuje plot. A tam som to vedro s rozmiešanými kvasnicami vylial a zľahka zamiešal vršok kopy. Rád berieš cudzie? Daj si priamo zo srdca.
Doma som si dôkladne umyl ruky a večer som zaspal s chuťou zadosťučinenia.
Čo sa usmievaš? spýtal sa ospalo Maťo.
Budem mať výborné sny, odpovedal som a prikryl sa.
Noc bola nezvyčajne tichá. Ani som nezaregistroval obvyklé šuchotanie vyzerá, že Beta tentoraz konala potichu.
Len ráno to nebolo o káve ani o vtáčom speve. Dedinu rozrušil taký škrekot, že by aj diviaky vyplašil.
Obaja sme vyskočili z postele. Manžel v trenírkach sa rozbehol k oknu.
Čo sa deje?! kričal a trel si oči.
Navliekol som si župan a vyšiel na dvor; vo vzduchu visel zvláštny kyslý odér. Alžbeta stála pred svojím novým polykarbonátovým fóliovníkom, dvere dokorán.
Suseda vyzerala… no, povedzme že osobito. Bola celá poplôtaná hnedými fľakmi akoby ju niekto natieral štetcom. Prišiel som k platu a nasadil nechápavý výraz.
Beta, čo sa ti stalo? Niečo ti prasklo?
Obrátila sa ku mne, tvár medzi zdesením a tým hnojom.
To… to vybuchlo! zachrčala. Marcel! Ono to žilo!
Nakukol som ponad plot a len-len, že som si neprisadol od smiechu. Vo fóliovníku bola scéna ako po bombovom útoku. Tam, kde večer ležali vrecia, bola výbušná narodeninová oslava.
Kvasnice v horúcom prostredí, uzavreté vo vreciach, začali fermentovať. Tlak rástol, igelit sa nafúkol, ako balóny na jarmoku, až fyzika rozhodla.
Vrecia praskli a obsah rozletel sa po celom fóliovníku. Steny boli obliate hustou vrstvou, zemina s jej milovanými paprikami sa zmenila na bojisko. Uprostred toho stálo, ako hrdinka tragikomédie, naša Beta.
A čo ti to vybuchlo? opýtal som sa co najvyrovnanejším hlasom.
Vrecia! vykríkla. Prišla som pozrieť a len tak: bác! A ešte jeden bác! Marcel, čo si mi tam vsypal?!
Ja? čudoval som sa najúprimnejšie, ako som vedel. Beta, veď to je môj hnoj, na mojom dvore. Nič viac ako to, čo dala krava.
A ako sa to ocitlo v tvojom fóliovníku, starostlivo zabalené, to je vážne záhada.
Beta stuhla a podľa jej tváre jej v hlave šrotovali myšlienky. Priznať, že to bolo moje prizná krádež. Hlásiť svoje musí odpovedať, prečo explodovalo. Bola obliata z každej strany obrazne aj naozaj.
To je sabotáž! vyprskla napokon. Chcel si ma otráviť!
Čím? Organickým hnojom? mykol som plecami. Možno máš vo fóliovníku zlú energiu. Alebo ťa niekto preklial? Veď sama hovoríš, že máš šikovné ruky.
Maťo vyšiel von, zbežne prešacoval scénu, šomral si do päste a radšej rýchlo vošiel dnu, aby sa nesmial moc nahlas. Beta schmatla hadicu a začala zo seba zmývať stopy pohromy.
Voda tiekla po jej župane, ale zápach sa jej držal ako pečiatka hanby. To nebol len hnoj to bola aróma jasnej prehry.
Celý deň sa v dedine hovorilo o divných výbuchoch u Alžbety. Príbehy chodili z dvora na dvor, či tam neskúša pálenicu alebo spadol meterorit. Beta mlčala ako hrob a do večera drhla fóliovník od podlahy po strop.
Musela povynášať všetky priesady aj vymeniť vrchnú zem podpora rastu bola mocná aj na jej papriky. Večer už na priedomie tradične nešla na čaj to sa nestávalo.
O týždeň som dal vyklopiť ďalšiu fúru hnoja na staré miesto. V noci som sa prebudil na zvláštny pokoj. Už žiadny šuchot, žiadny škripot lopaty, žiadne ticho balených vriec.
Vyšiel som do záhrady mesačný svit ožaroval úplne nedotknutú kopu.
Ráno prešla Alžbeta okolo, demonstratívne odvrátená. Už nakupovala hnojivo v obchode pekne v sáčku, za vlastné eurá.
Ahoj, suseda! zvolal som na ňu. Ako sa darí paprikám?
Zastavila, pozrela na mňa. V očiach nemala ani kus pokánia, ale o to výraznejšie sa jej v nich leskol strach z ďalších chemických pokusov.
Rastú, zamrmlala. Sama si radím, bez tvojich darov.
Výborne. Ak by si chcela unikátny recept, už vieš, kde sa pýtať.
Zamračila sa, odplula a vyparila sa domov. Ja som sa vrátil dnu a zalial si silný čierny čaj.
V duši pokoj ani škodoradosť, ani triumf. Len proste všetko zapadlo tam, kam malo. Moje ostalo moje, cudzie nik už nebral.
Hranice nie sú o výške plotu, ale o jasných lekciách. Nechci siahať do cudzej kopy, keď nepoznáš následky.
A sušené kvasnice mám už vždy v rezerve na hornej poličke. Človek nikdy nevie. Ak by sa ešte nejaký záhradný škodca rozhodol skúšať moju štedrosť každý potrebuje svoj špeciálny prístup.
