Ján kráčal k bráne svojej chate na okraji Bratislavy, podpierajúc sa o neznámu ženu.
„Ján, ahoj!“ zavolala naň susedka Mária Petrová, vyzerajúc cez plot. „Kto je to s tebou?“
„Ahoj, Petrová!“ usmial sa Ján. „Rozhodol som sa oženiť. Priniesol som si budúcu pani domu, Alžbetu.“
Alžbeta pracovala na chate neúnavne a Ján sa jej snažil vyrovnať. Raz, keď odišiel do mesta, Mária Petrová nahladla cez plot.
„Čo tak, nevesta-susedka, prídeš na čaj?“ spýtala sa prefíkaným tónom.
„Prídem,“ prikývla Alžbeta.
Strávila u susedky hodinu a pol a vrátila sa domov tesne pred Jánovým príchodom.
„Prečo si taká zamyslená?“ všimol si.
Alžbeta sa len usmiala. Už vedela celú pravdu.
„Ján, ahoj! Kto je to s tebou?“ Mária Petrová neskrývala zvedavosť, pozorne si prezerala hostku.
Ján, podpierajúc spoločníčku, prižmúril oči:
„Petrová, ty si stále na stráži? Chystám sa oženiť. To je Bety, budúca pani domu. Chata je veľká, treba vyskúšať, či to zvládne.“
„Alžbeta, takže?“ prikývla susedka. „Krásne meno. Ján je tu ženích ako vyšitý, šikovný, zlaté ruky. A vy ste tu dlho, alebo len na sezónu?“
„Nezdržuj,“ odkykol Ján, otvárajúc vrátka a vypustiac Betu dopredu.
„Bety, prídeš na čaj!“ zvolala za ňou Mária Petrová a rozosmiala sa.
„Zvláštna žena,“ prekvapilo Alžbetu, keď vchádzala do domu. „Čo znamená ‚na sezónu‘?“
„Nevšímaj si ju,“ mávol rukou Ján. „Susedia tu berú sezónnych pracovníkov, tak to vypustila. Je jednoduchá, čo už očakávať? Menej rozprávaj s miestnymi, Petrová je hlavná klebetnica.“
Dom žiaril čistotou, len tenká vrstva prachu sa usadila cez zimu. Alžbeta s obdivom obzerala izby.
„Ján, naozaj si to všetko spravil sám?“ ukázala na úhľadné záclony, vyšitý obrus a servítky.
V kuchyni viseli ľanové uteráky s jemnými výšivkami.
„To by bolo,“ zavrčal Ján. „Pred tebou sa o mňa pokúšali všelijaké ženy. Som viditeľný chlap, sám. Každý, komu sa len chcelo, sa na mňa lepil. Ale ja som čakal na teba. A dočkal som sa!“
Alžbeta sa začervenala. Ján bol naozaj príťažlivý: svalnatý, so sivinkami v hustých vlasoch, s prefíkanou iskrou v očiach. Navyše s bytom a chatou.
Zoznámili sa na trhovisku v Bratislave. Ján vyberal sadenice malín, Alžbeta hľadala semienka kôpre pre parapet.
„Krásavica, vezmi si tri balíčky, dám ti zľavu,“ presviedčal predavač.
„Kam by som to všetko dala?“ smiala sa. „Som sama, stačí mi jeden.“
„A ja mám na chate prázdnu záhon,“ žmurkol Ján, čo stál vedľa. „Možno by sme spojili sily?“
„A čo povie tvoja manželka?“ usmiala sa Alžbeta, prezrievajúc si ho. Pekný, oblečený štýlovo, určite starší ako ona.
„Som vdovec,“ vzdychol. „Ale ty si mi roztopila srdce.“
Tak začal ich vzťah. O týždeň neskôr sa Ján priznal:
„Bety, s tebou je tak ľahko, tak pokojne. Nechcem sa s tebou rozlúčiť. Idem na chatu na sezónu. Pojdeš so mnou? Budeme spolu dochádzať do práce, cesta nie je dlhá.“
Alžbeta súhlasila:
„Čo mám stratiť? Deti sú dospelé, spomenú si len keď potrebujú peniaze. Muž žiadny, ani mačka nie je. Možno je to môj osud?“
Na chate rýchlo prešli na „ty“. Jánove vyhlásenie o svadbe Alžbetu rozrušilo a Máriu Petrovú pobavilo.
Celú sezónu Alžbeta pracovala na pozemku: záhony zazelenali, v skleníku dozrievali uhorky a paradajky, burine nebola šanca. Ján kopal, nosil vodu, štiepal drevo. Zvonku vyzerali ako harmóniou žijúci manželia.
Raz, keď Ján odišiel do mesta, Mária Petrová zavolala Alžbetu:
„Prídeš na čaj? Alebo ti to Ján zakazuje?“
„Prečo by zakazoval?“ udivila sa Alžbeta. „Prídem.“
Vrátila sa pred Jánovým príchodom, ponorená do myšlienok.
„Prečo si taká?“ spýtal sa.
„Len som premýšľala, ako je ťažké stratiť blízkych,“ odpovedala, pozeraúc sa mu do očí. „Žiješ, a potom — raz, a človek nie je.“
„Nechaj tak,“ mávol rukou Ján. „Ak ide o moju ženu, to bolo dávno, už som zabudol. Teraz mám teba. Neviem, čo by som bez teba robil!“ Objal ju a žmurkol.
Týždne plynuli, úroda potešila: uhorky, mrkva, bobule, paradajky. Ale Jánova nálada sa zmenila. Začal sa prihovárať Alžbete pre maličkosti a o svadbe už nehoval.
„Prečo si nezavrela skleník?“ zabručal ráno.
„Ján, v noci bolo teplo, úroda by zničenie!“ snažila sa vysvetliť.
„Ty ma budeš učiť?“ odsekol. „Akoby si celý život robila záhrady! Okrem kôpre na parapete si nič nevidela!“
„Nebol si fér,“ urazila sa Alžbeta. „U rodičov v dedine bol záhrada, viem, čo a ako rastie. Ak chceš, nechám to úplne na teba.“
„Dobre, dobre,“ upokojil sa Ján. „Ale poraď sa so mnou. Mimochodom, vieš variť džem? Je čas zbierať bobule.“
Alžbeta prikývla, mysliac si: „Začína to.“ Kým varila džem, bol Ján sladký ako med. Ale keď boli pohŕadzané v komore, prihováranie sa vrátilo. Alžbeta už premýšľala, ako odviezť časť úrody, aby neostala s prázdnymi rukami.
„Ján, čo sa deje?“ nedala sa, spýtala sa priamo.
Chcel ostrú odpoveď, aleZavolal telefón a jeho tvár sa skrivila, keď počul hlas zo slúchadla: “Tvoj dlh je splatený, chata už nie je tvoja.”
