Vedľajší vedel príliš veľa
„Zdenka Štefanová! Zdenka Štefanová, počkajte!“ kričal sused Jozef Hruška, mával rukami a takmer behom dobiehal ženu pri vchode. „Kam tak ponáhľate? Treba si porozprávať!“
„Nemám čas, Jozef Hruška, musím ísť pre vnučku zo škôlky.“ Zdenka sa ho pokúsila obísť, ale muž jej zastúpil cestu.
„Vnučka počká. Toto je vážna vec, týka sa vášho Jána Pavloviča.“ Susedove oči žiarili nezdravým leskom. „Viete, kde bol váš manžel včera?“
Zdenka stuhla. V hrudi ju nepříjemne stislo, ale snažila sa nedávať najavo rozrušenie.
„Samozrejme, že viem. Na záhrade. Okopával zemiaky.“
„Na záhrade?“ Jozef Hruška sa uškeril. „Zaujímavé. Lebo som ho o tretej popoludní videl na Hlavnej. Pri lekárni číslo štyri. So ženou. Rozprávali sa veľmi dôverne.“
Slová dopadli na Zdenku ako úder kladivom. Ján naozaj odišiel na záhradu skoro ráno, povedal, že sa vráti na večeru. Večer prišiel unavený, špinavý, sťažoval sa na bolesť chrbta od práce na záhonoch.
„Mýlite sa,“ povedala ticho. „Môj manžel bol celý deň na záhrade.“
„Mýlil som sa?“ Jozef Hruška vytiahol telefón. „Mám tu fotku. Pravda, kvalita nie je najlepšia, fotil som z diaľky, ale Jána Pavloviča je možné spoznať.“
Zdenka nechcela pozerať na obrazovku, ale oči sa samy upreli na rozmazaný obraz. Naozaj, silueta pripomínala manžela. Rovnaký zhrbený chrbát, rovnaký zvyk držať ruky v kapsách.
„Kto je tá žena?“ zašepkala.
„To neviem. Ale zistím. Mám známosti, Zdenka Štefanová. Všade mám ľudí.“ Jozef Hruška schoval telefón a súcitne sa pozrel na susedku. „Nerobte si veľké starosti. Muži sú slabí na ženy. Možno to ani nie je nič vážne.“
Zdenka sa otočila a kráčala ku vchodu, pričom cítila, ako sa jej triasu nohy. Za chrbtom počula spokojný susedov hlas:
„Ak čo zistím, hneď vám poviem! Susedi sme, musíme si pomáhať!“
Doma Zdenka sedela v kuchyni a dlho sa dívala z okna. Štyridsaťtri rokov manželstva. Štyridsaťtri! Vychovali dve deti, mali dve vnúčatá. Či už v ich veku také nezmysly?
Ján prišiel z práce ako obvykle, pobozkal ju na líce, umyl si ruky a sadol si na večeru.
„Ako to išlo na záhrade?“ spýtala sa nevinnou Zdenka, sledujúc manžela.
„Dobre. Okopal som zemiaky, pretrhal cibuľu. Som veľmi unavený, bolí ma chrbát.“ Ján sa natiahol, zapraskali mu stavce. „Zajtra znovu pôjdem, treba pleť záhony.“
„A nebol si v meste? V lekárni, možno si kupoval masť na chrbát?“
Manžel sa na ňu prekvapene pozrel.
„Prečo by som bol v meste? Všetko, čo som potreboval, som mal so sebou. Čo, potrebuješ niečo kúpiť?“
Zdenka sa odvrátila ku kachličkám. Buď manžel klamal veľmi dobre, alebo sa Jozef Hruška naozaj pomýlil. Ale tá fotka…
„Ján, stretol si dnes Jozefa Hrušku?“
„Nášho suseda? Áno, ráno sme sa stretli vo výťahu. Je čudný, vypytoval sa, kam idem, načo. Ako vyšetrovateľ.“ Ján sa zamračil. „A čo ti vravel?“
„Nič zvláštne. Iba sme sa pozdravili.“
V noci Zdenka nespala. Prehadzovala sa z boku na bok, počúvala manželov dych. Štyridsaťtri rokov spoločne, a teraz prišli pochybnosti. Či naozaj môže byť iná žena? V ich veku?
Ráno sa Ján ako obvykle vybral na záhradu. Pobozkal ju, zobral si termosku s čajom a tašku s jedlom.
„Večer sa vrátim,“ povedal. „Možno kúpim po ceste ryby, ak budú dobré.“
Zdenka ho odprevadila k výťahu a vrátila sa do bytu. Neuplynulo ani pol hodiny, keď zazvonili u dverí. Jozef Hruška stál na prahu s víťazným výrazom.
„Zdenka Štefanová, môžem vojsť? Mám novinky.“
„Vstúpte,“ vzdychla si žena.
Sused sa posadil v kuchyni, dôležito odkašlal.
„Takže, ohľadom tej ženy som všetko zistil. Volá sa Alžbeta Jozefová Kováčová. Pracuje v poliklinike číslo dva ako sestra. Pred tromi rokmi ovdovela. Býva sama, deti sú v inom meste.“ Jozef Hruška urobil pauzu, užívajúc si efekt. „S vaším Jánom Pavlovičom sa poznajú už pol roka. Stretli sa v čakárni u lekára.“
„Ako to viete?“ spýtala sa ticho Zdenka.
„Moja žena má sesternicu, ktorá pracuje v tej poliklinike, v registratúre. Vie o všetkom všetko. Hovorí, že ich často vidí spolu. Buď v jedálni, alebo na lavičke pred vchodom.“ Sused sa naklonil bližšie. „A ešte povedala, že váš manžel chodí k lekárovi každý týždeň. Ku kardiológovi. Viete o tom?“
Zdenka zbledla. Ján si nikdy na srdce nestěžoval. Vždy hovoril, že je zdravý ako dub.
„Neviem,“ priznala.
„No vidíte! Zatajuje vám to. A načo by to tajil, keby bolo všetko v poriadku?“ Jozef Hruška spokojne prikyvol. „Odporúčam vám ho sledovať. Zajtra by ste mohli ísť za ním. Pozrieť sa, či naozaj ide na záhradu.“
„Nemôžem sledovať svojho muža! To je také nepríjemné…“
„Ale prečo? Ste jeho manželka, máte právo poznať pravdu.“ Sused vstal. „No dobre, je to vaša vec. Ja som splnil svoju susedskú povinnosť, varoval som vás.“
Po jeho odchode Zdenka sedela za kuchynským stolom a plačala. Štyridsaťtri rokov mu bezvýhradne dôverovala. NikdyA keď sa o rok neskôr Jozef Hruška rozzúrene priznal, že celý čas len žiarlil na ich harmonický vzťah, Zdenka s Jánom sa len usmiali a pochopili, že pravá láska sa nedá zničiť ani najväčšími klebetami.
