– No tak, vezmi ho od seba raz a navždy! Na čo tie ceremónie? podráždene povedala Viera.
– Zabudla som sa spýtať, čo mám robiť! rovnakým tónom odvetil Marek.
– Keby si sa aspoň raz spýtavala, nebolo by to také zlomené! odfúkla Viera.
– Keby som ťa nemala požiadať, určite by som sa pýtal! zakňučal Marek. Len od teba to neodvisí!
Takže nie je tvoja úloha mi ukazovať, čo robiť a ako sa zachovať!
– Nemáš žiadnu svedomie, povedala Viera úprimne. Dobre, ale zamysli sa nad synom!
– A ja? Nie? zakričal Marek. Veď na ňom myslím viac než na teba!
A nie len myslím, ale aj kŕmim a vychovávam!
A môžeš mi naďalej vyhrážat, že odídeš do práce!
– Odídem! vykríkla Viera. Len keď niečo nájdem!
– Najprv niečo nájdi! nezhadzujúc hlas, odpovedal Marek. Potom už uvoľníš ústa!
Marek počúval pár minút Vierinho povzdychu, potom sa opäť pustil do balenia.
– Pochop, Krištofovi je ľúto, že si stále s Romanom, povedala Viera pokojne. Keď ste spolu, všimla som si, že Romanovi venuješ viac pozornosti!
– No, on je starší! S ním je o čom hovoriť a už sa u chlapca objavujú myšlienky! odpovedal Marek. Dobre, že zistíme, čo z neho vyrastie!
– A nezaujíma ťa už osud tvojho vlastného syna? spýtala sa Viera.
– Je ešte malý! Podľa zákona potrebuje viac matkinho pozornosti než otcovskej!
Tak sa venuj Krištofovi, kým nerastie! Ja zatiaľ
– Budem tráviť čas s neterou, doplnila Viera, preberajúc slová manžela. Počuješ? S neterou! A pritom ignorovať vlastného syna!
– Nikto na nikoho nepláva! skřivil sa Marek. Všetkým venujem čas! Ale Krištof má otca, ktorý je vždy pri ňom, a moja sestra vychováva syna s mojou matkou, nie s manželom!
A dve ženy nie sú to, čo dvadsaťdvaročnému chlapcovi treba!
A tak sa spýtaj, či mám byť chladná voči tomu, ako moje neterou dvě ženy rozbíjajú psychiku?
Ako sa potom stane pravým mužom?
– Marek, mám povolať moju mamu k nám, aby si sa zaujal Krištofom? rozkričala Viera.
– Oba odletíte! zafúkol Marek. Tu mi chýbala len tvoja mama!
– A Krištof? opýtala sa Viera s priezvisťom.
– Samozrejme zostane so mnou! Nemáš mu nič dať! posmešne sa usmial Marek. Myslela si, že ti zariadim rozprávkový život výživným?
Nedostaneš to! Budeš sama platiť! Tak aspoň konečne nájdeš prácu, aby si sa nepresadila na chvíľu!
Viera musela túto urážku prehĺbiť, pretože Marek mal pravdu. Nemala nič.
Ambície sa rozplynuli počas manželstva. Diplom nebola. Keď odišla na materskú dovolenku, nevrátila sa na univerzitný krieda.
Marek pokračoval v balení v úplnom tichu.
– Kúpil si všetky tie hračky pre Romana? prekvapila Viera, prerušujúc ticho. Myslela som, že aj Krištof dostane niečo
– Má už dosť, odmietol Marek, a Roman nemá koho očakávať okrem strýka!
Moja mama, aj on, nič nevedia! A neterá bude ľúto! Zmizne s nimi!
Viera nevedela, čo povedať, tak šla pomôcť mužovi.
Zrazu zo steny spadla pohľadnica.
Viera ju chytla automaticky, otvorila a prečítala text.
Oči jej zaskočili, a pohľadnica spadla na podlahu.
– Marek, čo to znamená milému synkovi?
– Kto ťa nabáda, aby si si vkladala nos do cudzích vecí? zakričal Marek a odsunul VIERU. Vždy sa vmŕtvate! Daj pokoj!
– Dám, brblala Viera. Ale čo to znamená?
– Bože, môžeš byť taká tvrdá? vykríkol Marek. Normálna žena by už stonásobne pochopila!
A ty, ako v oblakoch, úprimné slovo!
Viera mala šancu stať sa druhou manželkou Mareka, no osud jej priniesol byť jeho prvou.
A to preto, že dievča, ktorému predpovedali titul prvej ženy, nemala vôbec chuť ho získať.
Žila s Marekom v prenajatom byte asi rok, potom zmizla smerom do neznáma.
Jej rodičia nevedeli, alebo tvrdili, že nevedeli, kam Viera zmizla. Žiadni priatelia ani známi nevedeli, kde je.
Marek neplakal dlho. Vlastne vôbec neplakal. Ako hovorí slovenské príslovie: Čo padne z koňa, je ľahšie.
Pokračoval vo svojom živote a bavil sa nad tým.
O rok neskôr Viera vrátila sa, ale nie sama s dieťaťom v náručí. To sa rozšírilo medzi známymi.
Nechcela skrývať, že porodila z Mareka.
Hneď sa začali reči, že Viera ho zováže k stene, aspoň vezme výživné, alebo ho dokonca vezme za manželku!
Ale nie tak.
Viera prišla, aby odovzdala otcovi dieťa na výchovu a sama sa odplavila do nekonečných diaľ.
Rozdala Marekovi balík, no kto vie, ako by príbeh dopadol.
Marek pokojne mohol povedať, že nájde dieťa na ulici.
A tak by osud Romana bol už rozhodnutý.
Viera ale bola prefíkaná. Priniesla košík s dieťaťom na prah bytu, kde bývali Mária a sestra Marka.
Do košíka vložila dlhý plačúci list, že rada by vychovávala, ale nemá peniaze, silu ani možnosti!
U nej bola popôrodná depresia a nejaká vážna diagnóza, ktorú bude liečiť až do konca dní.
A žiadala, aby neodložili dieťa, teda neteru a vnúča, na okraj!
Marek bol privolaný, aby to objasnil.
– Ako to mám vedieť? pokrčil ramenami. Možno ti niekde priniesli, a vy ste tomu verili! Urobíme test, potom uvidíme!
Test ukázal, že je to Marekov syn. A tak začala obsiahla diskusia.
– Kam mám dať dieťa? Čo s ním budem robiť a hlavne kedy? Práve som spustil biznis! hovoril Marek s nepokojom. Mám zmluvy, rokovania, obchody!
A musím aj ťahať sám, lebo nemám peniaze na celý tím!
– A čo navrhuješ? vykričala Anna. Odovzdať vlastné dieťa do sirotinca?
– Vieme, že je naše, to len my a ty vieme. A Viera. Ani Viera viac v meste neukáže! pokrčil ramenami Marek.
– Marek, ale my to vieme! nalievala Anna. Ako budeme žiť, ak náš vlastný človek skončí v sirotinci?
– Žil by som, zamumlal Marek. Čo vám aj ja prajem!
– Nemáš svedomie, povedala sestra Lenka. Vlastné dieťa v sirotinci!
– A čo ty? Kto ťa pýta? zúrivo odpovedal Marek. Nepošij si konec koňu, ale hľadaj to, čo ťa trápi!
– Nikdy by som svoje dieťa neodovzdala! odpovedala Lenka. Nikdy!
Mala dvadsať rokov. Začala vzťah, otehotnela, ale nešťastne padla. K tomu sa pripojila diagnóza, že viac detí nemôže mať. Deti pre ňu boli bolestivou otázkou.
– To je blábol! prikývala Anna. Ak odovzdáš dieťa do sirotinca, pomsta ti príde zhora! A neostane ti nič ani biznis, ani šťastie, ani život!
– Tak! zaklopal Marek päsťou na stôl. Keď ste všetci takí správni a spravodliví a milosrdní, rozhodneme tak: Lenka si zoberie dieťa, ja nájdem peniaze, všetko zariadime.
A spoločne ho budete vychovávať! Ja, ako dobrý strýko, pomôžem a podieľam sa na výchove!
– Čo tým pomôcť? nepovedala Lenka.
– Živiť! zakričal Marek. Rozumieš?
– A ak sa zosobášíš? spýtala sa Anna.
– Čo sa zmení? pokrčil Marek ramenami. Budem naďalej pomáhať sestre a neteri! Všetko bude v poriadku!
Marekovou povinnosťou bolo posielať peniaze čestne a dosť. Ale sám tri roky nebol doma. Keď ho mama alebo sestra pýtali, hovoril, že sa venuje nielen biznisu, ale aj osobnému životu.
Všetci sa stretli na svadbe, čo zanechalo stopu, ale Marek všetkým nasadil do uší to, čo ich zaujímalo.
Mama s Máriou boli zaneprázdnené výchovou neteri. A Viera sa učila a bola tehotná.
S narodením syna Krištofa sa Marek zmenil. Viděl, ako jeho krvinka rastie, ale kriedy ho otriasli. Zrazu si spomenul na Romana.
– Ten už začal kričať!
A tak jazdil k sestre s Máriou, aby si urovnal vzťahy s neterou. Otcovské city, prebudiťé narodením Krištofa, sa viac obracali k Romanovi, lebo tam našli echo.
A Krištof zostal vždy na okraji. Tak to trvalo osem rokov.
Nedá sa povedať, že Krištof bol úplne bez otcovskej pozornosti. Dostával ju, ale podľa Mareka to bolo dosť. Viac sa však prikláňal k Romanovi.
Štyri roky pre deti je veľký úsek a veľký rozdiel. To, čo môžeš robiť s chlapcom dvanásť, nepasuje, pretože je to ešte príliš skoro, pre osemročného.
A s Romanom už Marek všetko prešiel, čo by sa malo robiť s Krištofom. S Krištofom mu bolo nezaujímavé.
Viera videla, ako ich syn ustupuje do druhého plánu v prospech neteri. Samozrejme, zmiešali sa tu urážka, žiarlivosť, podráždenie a hnev. Nemohla nič urobiť.
Stalo sa, že bola úplne závislá na manželovi v materiálnom zmysle. Keď premýšľala o práci, ponúkali jej nízko platenú, nekvalifikovanú činnosť.
A ona bola manželkou podnikateľa, zvyknutá na pohodlie.
– Nemôžem pracovať ako upratovačka alebo umývačka riadu!
A tak jediné, čo Viera mohla, boli pár ostrých viet v nádeji, že muž spomenie ich syna!
Alebo aspoň bude venovať synovi toľkoto pozornosti, koľko neteri.
—
– Takže to je tvoj syn? zaskočila Viera. Tvoj vlastný syn? Prečo ho vychováva tvoja sestra?
– Áno, Viera, Roman je môj syn! A Lenka nie je jeho matka! Ale vychováva ho ako vlastného!
A Roman už vie, že nie je jej vlastný! zamračil sa Marek. Čo ešte odo mňa chceš?
Myslíš, že je to ľahké? Takto sem a tam!
Viera si utrhla čelo, potom položila ruku pod ústa, zhlboka sa nadýchla.
– Marek, vezmeme ho? pokojne navrhla. Nech bratia bývajú spolu!
– Čo? Nerozumel som! odpovedal Marek s nádychom agresie.
– Hovorím, vezmeme Romana k nám! Nech bratia bývajú spolu! Ja budem Romanovej mamou.
A ak ma neprijme, aspoň otec bude vždy pri ňom! A tebe sa nebude musieť ťahať medzi synmi!
– Si ochotná prijať môjho dieťaťa? spýtal sa Marek nedôverčivo.
– Prečo nie, zakrčila Viera ramenami. Som pripravená ho adoptovať!
Viera si trošku napodobnila pravdu. Nebola si istá, či zvládne cudzie dieťa, ale pomyslela si, že keď budú obaja Marekovi chlapci spolu, venovať im bude viac času.
A ona sa potom postará, aby všetci dostali rovnakú lásku a pozornosť!
Marek rozmýšľal týždeň, potom sa rozhodol. Vzal Romana, oficiálne ho uznal za syna. Viera ho adoptovala, ako sľúbila.
– Ochraňuj ju! radila Anna. Je to svätá žena! Inak by ťa poslala na všetky čertov! A ona to pochopila, odpustila a prijala!
Marek po tom pohľade na ňu inak. V jeho očiach žiarila úprimná láska a vďačnosť.
Roman Vieri prijal. Matku ho najprv nevolali, ale o rok neskôr ju začal tak nazývať.
A nakoniec sa všetci spoločne usadili na streche domu, kde hviezdy spievali tichú melódiu ich nového, spokojným životného snu.
