Denník Alžbety P., Bratislava
Mami, musíš si nájsť nového manžela! Rýchlo! Hrozne rýchlo!
Takmer som pustila šálku s kávou z rúk. Hrklo vo mne, trochu som si na obruse vyliala. Postavila som pohár na stôl, odkašlala si a pozrela sa na dcéru.
Simi, vysvetli mi to, prosím. Odkiaľ berieš také požiadavky? snažila som sa hovoriť pokojne, hoci vo mne vrielo.
Simona sa prešľapovala z nohy na nohu. Oči uprené do koberca, ruku krútiac jemne na jeho vzore. Bolo jej to očividne trápne, no zároveň cítila vážnosť toho, čo ide povedať.
Vieš dnes som povedala otcovi, že už máš priateľa… ťažko si povzdychla. On ma úplne zamoril otázkami! Neustále sa pýta, či niekoho máš! Vždy som odpovedala, že nie, a on vtedy začne tú svoju dlhú prednášku, ako strašne si sa pomýlila, keď si odišla. Že vôbec nerozumieš životu, keď si dovolila stratiť takého úžasného chlapa, aký je on!
Zdvihla ku mne pohľad v očiach mala sklamanie, zmätok aj zlosť na otca.
A vieš čo ešte? Stále opakuje, že raz pochopíš, akú si spravila chybu, a vrátiš sa. Že na ceste ani lepšieho nenájdeš. Tak som sa naštvala a povedala, že už si niekoho stretla.
Prešla som si rukou po vlasoch. Tóny jej otca som mala ešte stále v ušiach tá jeho sebavedomosť, čo vždy z každého rozhovoru spraví monológ o tom, aký je neomylný.
Viem si živo predstaviť, akými farebnými výrazmi to doprevádza, odvetila som ironicky. Ešte stále sa nevie zmieriť s tým, že som ho opustila takého dokonalého. Občas som sa sama seba pýtala, či Peter netrvá na Simoniných víkendoch len preto, aby mal ďalší priestor na svoje rozpravy. Odcudzuje sa, no ako inak by si liečil ego?
Simona si sadla na gauč, zaborila chodidlá pod seba a začala si poťahovať po čalúnení.
Presne tak si aj ja myslím, povedala a dívala sa kamsi bokom. Pol druha hodiny len rozpráva o tom, aký je úžasný. O mňa sa vôbec nezaujíma nespýta sa, ako sa mám, čo v škole, či niečo potrebujem…
Hovorila to akoby opisovala rutinu: vstať, raňajky, škola, domáce úlohy. Už to nemalo silu vyvolať v nej vôbec nejaké emócie.
Mysľou mi preletel posledný Simonin rozhovor s Petrom. Vždy to začínalo jeho posledným úspechom tentokrát rozprával, ako bravúrne vyjednal zmluvu s obchodným partnerom. Potom prešiel k plánom, k pracovným problémom, ako ho nikto neoceňuje Opäť pol druha hodiny len on a on. Simona si dokonca na mobile stopla čas, aby mi o tom mohla hovoriť. Keď sa pokúsila povedať niečo o matematickej olympiáde v škole, len mávol rukou, zmenil tému na niečo svoje.
Už odmalička to bolo vždy o ňom. Všetci okolo neho, no len ako kulisy jeho života. Keby som sa sťažovala na únavu, hneď to boli jeho pracovné biedy. Simona so starosťami opäť len most k jeho školským časom, lepším a zaujímavejším. Okolie ako keby ani neregistroval.
Stále som nechápala, ako som to vydržala pätnásť rokov. Možno len kvôli dcére, nech vyrastá s otcom. Ale už to bolo za mnou A až po rozvode som zistila, aký pokojný môže byť život, keď sa netočí každý rozhovor len okolo jeho dôležitých vecí.
A teda prečo by som si mala hneď zháňať nového partnera? ozvala som sa ostrejšie, než som zamýšľala. Len si niečo povedala, a to je všetko.
No veď… Keď to otec počul, úplne skamenel. Najprv sčervenel, potom zbledol a spustil taký krik, že susedka skoro vtrhla dnu! Trochu som sa aj zľakla, dodala Simona a pevne objala vankúš.
Chvíľu ticho sedela, spomínajúc na tú scénu. Otcov zvýšený hlas, zatnuté päste, blúdny pohľad Mal som pocit, že exploduje.
Chcel vedieť meno toho muža, všetko o ňom… Ja som povedala, že si mi zakázala mu o tom niečo vravieť. Nebudem prekvapená, keď ti čoskoro začne volať, dokončila, nervózne krútiac vankúš v rukách.
Opieram sa o parapet a skúmam svoju dcéru len ma dnes ešte čaká veselo Viem si predstaviť, aká hystéria dnes u Petra ešte bude! Naozaj si mi pomohla, Simona
Sadla som si k nej, objala ju. Čo už. Nepoviem, napätie rástlo, asi si dnes vypočujem svoje.
Simi prečo si to povedala? položila som jej ruku na plece a pohladila po vlasoch. Mohli sme mať pokoj, teraz budeme počúvať jeho lamenty, mám chuť vypnúť mobil.
Simona sa vysmekla z objatia, posadila rovno a zrazu bola celá dospelá. Pretože si úžasná! Si pekná, múdra, máš kopu kamarátov, muži sa po tebe otáčajú, myslíš si, že som si nevšimla? A otec o tebe stále škaredo hovorí. Už toho mám plné zuby!
V očiach jej žiarila skutočná presvedčenosť. Pousmiala som sa, aj keď mi mykla obava: možno jej to príde zbytočne rýchlo, nový vzťah po pol roku Bála som sa, že by to vzala ako zradu.
Vieš, myslela som, že nechceš, aby som mala niekoho nového. Ubehlo len pár mesiacov
Hlúposti! odsekla Simona. Hlavné je, aby si bola šťastná!
Objala som ju znova, tentoraz aj so smiechom a vo vnútri som cítila, ako sa môj strach pomaly vytráca. Asi je čas prestať sa báť minulosti a pustiť do budúcnosti.
Simi, si zlatíčko, povedala som ticho. Ďakujem, že sa o mamu tak staráš.
Objala ma ešte viac, cítila som pokoj. Akoby naša malá rodina bola s každým takým rozhovorom silnejšia.
***
Sedím za stolom v kancelárii, márne sa snažím začítať do výkazu. Riadky mi splývajú pred očami, v zátylku mi tĺčie úporná bolesť, čo od rána len naberá na sile. Krúžim si spánky, dúfajúc v malú úľavu. Tlačím do seba pohyby ako automat.
Nakoniec poprosím kolegyňu, nech mi skočí do lekárne na rohu po tabletky. Zalejem ich vodou, hlava mi však stále duní ako zvon. Každý zvuk v kancelárii klávesnica, bzukot klimatizácie, šum v chodbe mi v hlave vybuchuje.
Do dverí nakukne recepčný. Pani Alžbeta, máte návštevu. Váš bývalý manžel na vás čaká dole. Zídete, alebo máme pomôcť?
Vo vnútri sa vo mne zdvihla vlna hnevu a únavy. Zhlboka som sa nadýchla musím navonok pôsobiť pokojne.
Zídem, vďaka. Nechcem komplikácie, odpovedám, vstávajúc od stola.
V duchu si štipľavo nadávam. Ako naschvál! Únavný deň, migréna, a do toho Peter. Prečo sa nikdy neozve vopred, načo musí robiť cirkus rovno v práci?
Kráčam pomaly, lebo každý rýchlejší pohyb len rozbesní môj mozog.
Keď vyjdem do vstupnej haly, Petra hneď identifikujem chodí ako lev v klietke, raz k recepcii, potom späť, rozhadzuje rukami, niečo vysvetľuje ochrankárom, nervózne zvyšuje hlas. Ich pohľady sú vopred pripravené zakročiť, ak to bude treba.
Čo chceš? vypálim, keď k nemu prídem. Snažím sa pôsobiť pokojne, ale vnútri mi vrie hnev. Stiahneš sa pokojne, alebo tu chceš spoznať políciu? Dá sa to vybaviť.
Peter sa otočí, celý červený, oči mu blčia Čosi medzi zlosťou a urazenou mužskou žiarlivosťou.
Ty! Simona mi všetko povedala! Pol roka po rozvode už máš chlapa?
Nedôverčivosť, hnev, dotknuté sebavedomie. Posledná nádej, že Simona si vymýšľala, skončila. Moja tvár musela byť pokojná, len mierne nadvihnuté obočie a chladný pohľad.
Bola som ti azda dlžná byť ti verná na večné veky? Aj po rozvode? Nemáš prehnané nároky, Peter? Obzvlášť, keď to ani v manželstve pre teba nebola dôležitá cnosť, odpoviem pokojne.
Rozhliadne sa po ľuďoch, ktorí nás neokato sledujú, no jeho zmozolnená ruka pomaly klesá. Zrazu stratil pôdu pod nohami.
Nebudeme tu robiť scény, Peter. Ak máš čo povedať, povedz to pokojne. Ale nie tu a nie takto, vyhlásim tichšie, no dôrazne.
Scény?! Ja ti ukážem scénu! začína kričať, oči mu šialene rotujú. Doslova sa trasie.
Nedovolím, aby dcéra spávala pod jednou strechou s neznámym! Odvediem si Simonku! Už ju neuvidíš!
Aspoňže viem, ako zákony na Slovensku stoja v takýchto prípadoch. Pohrávam sa len nadvihnutým obočím.
Si hotový cirkusant…
Čo sa tu deje?
Otočíme sa medzi dvermi stojí pán v tmavomodrom obleku, nenútená istota v postoji, v očiach pokoj. Ochranka okamžite narovná postavu; jasne vyššie postavený človek v našej firme.
Nevšímajte si to! odbije ho Peter podráždene. Toto nie je vaša vec.
Nový príchodzí však v pokoji pristúpi, na dva kroky od nás a len sa usmieva. A čím viac sa usmieva, tým viacej to Petra rozčuľuje.
Osobná vec je osobná v súkromí, pánko. Keď robíte oheň na verejnosti, už je to naša vec.
Nedivím sa, že Roman Procházka, riaditeľ, má v takejto chvíli prevahu. Peter naňho ceri zuby, no keď Roman voľne pristúpi a ovinie mi ruku okolo pása, zaskočí ho to tak, že cúvne.
Kto som? Ten, kto robí Alžbetu šťastnou, dodá Roman nefalšovane kľudným hlasom. Nedovolím ti hulákať na moju ženu. Ak to spravíš ešte raz, ver, že tvoje problémy skončia na polícii. A Simonu si nedáš ako žolíka. Jasné?
Zrazu Peter stíchne, tvár zbledne, ostane stáť a len niečo zamrmle. Ledva sa udrží na nohách, no obratne sa otočí a so zúboženou pýchou odkráča. Pred dverami ešte zamáva: Na výživné zabudni!
Nepotrebujem tvoje výživné! zamrmlem si popod nos a napätie konečne opadá. Aspoň Simona už nebude musieť chodiť k nemu.
Po chvíli si uvedomím, že Romanove rameno ma stále drží okolo pása. Červenám ako školáčka, jemne jeho ruku odsuniem, on len jemne natiahne úsmev.
Ďakujem, Roman, ani nevieš, ako si mi pomohol.
Preberieme to pri obede?” navrhne, v očiach pokoj a porozumenie.
Zamyslím sa sekundu. Nie je to rýchle? Nemala by som váhať? Ale Roman je slušný, nevtieravý, a naozaj si chcem s ním v pokoji pohovoriť.
Rada, poďme, poviem a on ma vezme jemne za ruku.
Ten úchop je taký príjemný pevný, no nenásilný. Ako keby zo mňa opadla všetka ťarcha dňa a ostalo mi v srdci len zvedavé tešenie
Neskôr obedujeme v malej bratislavskej kaviarničke. Atmosféra pokojná, objavujem v ňom čosi nové. Rozprávame sa uvoľnene, drobnosti plynú samy. Roman mi otvorene povie, že už dávno ku mne niečo cíti ani nie jednoducho, ani nie slávnostne, akoby to bola samozrejmosť.
Nemal som odvahu skôr sa prihlásiť, prizná sa potichu, krútiac kávou. Vyzerala si príliš zaneprázdnená a nechcel som byť ďalším problémom po rozvode.
Sedím tam, počúvam a vnímam, aké vzácne je to slovo: rešpekt. Nehovorí to z ega.
A keď som dnes videl, ako na teba kričí Nemohol som byť ticho.
Musím sa zasmiať. Koľko krát som jeho krátke pohľady mylne pochopila! Vždy mi bol sympatický, pravdu povediac. Ale predsa on môj šéf! Nikdy by som si nedovolila urobiť prvý krok
***
Po troch mesiacoch tej scény sa koná svadba. Roman splní všetky sny, o ktoré som sa len v duchu odvažovala prosiť. Hostina vo vile pod Slavinom, živá kapela, vo vzduchu smiech a pohoda.
Simona je v ten deň mojou pravou rukou kontroluje účesy, šnúročku na šatách, presne vie, ako ma upokojiť aj rozosmiať. Keď si vymeníme prstene, Simona nás objíme:
Veľmi vás ľúbim, mami, Roman. Tak veľmi vám to prajem.
Ešte ten večer mi však povie úprimne: Roman je fajn, mami, ale otec je otec tak ho zatiaľ volať nebudem.
Roman prikývne: To je v poriadku, Simonka. Hlavné, že sme spolu.
Peter dostal pozvánku viac zo škodoradosti, než zo zdvorilosti. Posielam ju bez komentára. On samozrejme nepríde. Ale hneď ďalší deň začne s telefonátmi starým známym a kolegom z univerzity.
Predstav si, ona ma pozvala na svoju svadbu! Po všetkom, čo bolo!
Reakcie? Kto len mykne plecom, kto neutrálne zahmká, kto povie: Každý nech si robí, ako chce, Peter. Ale žiaden hnev na moju stranu.
Peter hľadá schválenie, že som príliš rýchlo s novým vzťahom, že len mením otcov rodiny, že som mu nepoďakovala ani po tých rokoch. Ale človek len odvetí: Ona ti nič nebola dlžná.
Postupne prestáva telefonovať. Sedí doma, vníma, ako je jeho svet prázdny stare fotky, Simona už nechce chodiť, naše drobnosti v byte sú už len spomienkami.
Život však ide ďalej. Ja, Roman aj Simona si užívame spoločné večere, víkendové prechádzky po Malých Karpatoch, spory o to, aký film si pustíme večer. Za tie mesiace náš domov zmocnel v pokoji s tichou istotou, že všetko bude dobré, čo by sa dejevalo.
