Zuzana Horváthová hovorila tak, akoby nevnímala napätie v hlase Lucie. „Mama povedala, že reštauráciu potvrdili. A čo peniaze? Vy s Andrejom ste už všetko poslali?“
Lucia mlčala, snažiac sa nájsť správne slová, no Zuzana pokračovala: „Suma je vlastne malá, chcela som pridať zo svojho, ale viete… moje výdavky. Je to predsa pre mamu.“
„Počkaj,“ prerušila ju Lucia so zovretými zubami. „O tom sme sa nedohovorili. Andrej mi nič nepovedal.“
„Ale no tak, on predsa všetko zabudne,“ Zuzana sa zachechtala. „Povedala som mu, že z vás vyjde asi štyristo. To je predsa normálne za takú príležitosť?“
Slová zneli ako neotrasiteľný fakt. Lucia stiskla telefón, cítiac, ako jej stúpa hnev. „Štyristo eur?“ spýtala sa potichu.
„Áno, a to som vybavila zľavu! Dorty, obsluha… Mama bude šťastná. Už som poslala zálohu. Andrej povedal, že to pošlete.“ Zuzana zavesila, nečakajúc odpoveď.
Lucia zerala na telefón. V hrdle jej stál knedľa. *Opäť táto jednostranná hra.*
***
Večer v kuchyni viselo napätie ako pred búrkou. Andrej vytiahol z chladničky minerálku a bez pohľadu na ženu zamrmlal: „Zuzka hovorila, že nechceš prispieť na reštauráciu.“
Lucia zamerala. „Nechecem? Tak to povedala? Nevedela som o tom, kým mi nedala hotovú vec!“
Andrej sa otočil s mračnom. „Nechaj to tak. Je to pre mamu. Zuzka sa snažila.“
„Snažila sa na náš účet! Štyristo, Andrej! To je v poriadku?“
Pokrčil plecami. „Je to mama. Zuzka to zorganizovala skvele.“
Lucia prudko vydýchla. „Skvele? S cudzími peniazmi je každý génius. Prečo si jej vždy len prikyvuješ?“
„Nechaj to,“ zamával rukou. „Chce dobre.“
„Pre koho? Pre seba!“ Lucia znížila hlas, aby nezobudila syna. „Už viac nedokážem. Berie a mizne, ako keby sa nenasralo.“
Andrej mlčal, zírajúc do pohára. „Nuž, čo mám robiť? Je taká. Porozprávaj sa s ňou.“
„Už som. Tvrdí, že je to naša povinnosť.“
„Možno má ťažší život ako my.“
„Ťažší?“ Lucia sa zasmiala. „Andrej, ona všetkých využíva! A ty jej napomáhaš!“
Rozhovor utíchol. Muž odišiel, nechávajúc ju samu.
***
Ďalšie ráno začalo telefonátom. „Lucia, ahoj! Potrebujem pomoc. Rozbieham s kolegyňou e-shop. Môžeš mi požičať kartu? Na pár dní.“
Lucia zovrela telefón. „Zuzana, vážne? Moju kartu?“
„No áno! Nič nestratíš. Všetko vrátim.“
„Nie. To neprejde.“
Na druhej strane nastala ticho. „Prečo mi odmietaš? Sme predsa rodina.“
„Rodina neberie bez dovolenia,“ odsekla Lucia a zavesila.
***
Večer Andrej vrazil do bytu. „Prečo si Zuzke nepomohla? Je to moja sestra!“
„Lebo nie je sestra, ale parazit,“ odpoveda chladne. „Ty jej vždy ustúpiš. Kedy sa to má skončiť?“
„Ty to vždy preženieš,“ zavrčal a odišiel.
Lucia vedela, že musí konať.
***
O týždeň neskôr sedeli u rodinného stola. Zuzana rozprávala o „investíciách do budúcnosti“. Lucia vstala. „Zuzka, nič, že tvoj projekt stojí na cudzích peniazoch? A čo peniaze na auto?“
Všetci stuhli. Zuzana zčervenala. „To sú detaily. Prečo to tu riešiš?“
„Detaily?“ Lucia neustúpila. „Ty si dlžíš, a ešte žiadaš moju kartu. To je rodina?“
Zuzana vystrelila zo stoličky. „Závidíš! Ja sa obetujem, ty len šetríš!“
„Obetujes sa na cudzom,“ Lucia sa uškrnula.
Muž vstal s pohľadom plným bolesti. „Prečo si to urobila? Je moja krv.“
„A ty si moja chyba,“ odvetila.
Andrej odišiel za sestrou. Lucia zostala sama. Vedela, že pravda bola dôležitá, no pocit víťazstva neprišiel.
Večer jej napísal: „Potrebujem čas.“
Sedela na pohovke. Urobila, čo musela. Prehrala, aj keď vyhrala.
