Zuzana Bartošová sedela pri kuchynskom stole a prezerala fotky v mobile. Štyridsať rokov – kulaté výročie. Chcela si usporiadať poriadnu oslavu, pozvať priateľov, kolegov, možno si objednať tortu v cukrárni. Prvýkrát po dlhej dobe mala chuť osláviť narodeniny naozaj veľkým spôsobom.
„Zuzka, ty si úplne šibnutá?“ Hlas Alžbety Jozefovnej prenikol tichom bytu ako nožom. Svokra stála v kuchynských dverách s obľúbenou kyticou z vlastnej záhradky.
„Dobrý deň, Alžbeta Jozefovna,“ Zuzana nezdvihla oči z telefónu. „Posadte sa, čaj je na sporáku.“
„Aký čaj! Povedz mi, čo to máš za nezmysel s tým narodeninovým večierkom? Štyridsať rokov sa neoslavuje, to je zlá predzvesť!“
Zuzana pomaly odložila telefón a pozrela sa na svokru. Alžbeta Jozefovna stála vo svojom obvyklom sivom kardigáne, ktorý nosila už desať rokov, a pozerala na nevestu, akoby tá navrhla taniec nahá na Hlavnom námestí.
„Sú to moje narodeniny a mám právo rozhodnúť, ako ich oslávim,“ povedala pokojne.
„Máš právo!“ Alžbeta Jozefovna zúfalo rozložila ruky. „Štyridsať rokov sa neoslavuje! To všetci vedia. Moja babka vravela: osláviš štyridsať – život sa ti rozpadne.“
Zuzana sa pousmiala:
„Vaša babka musela hovoriť veľa vecí. Časy sa zmenili.“
„Časy, časy…“ Svokra prešla k sporáku a nalia si čaj do svojej obľúbenej šálky – tej, ktorú Zuzana nemohla vystáť, lebo ju svokra priniesla z vlastného domu a bez opýtania ju postavila do ich kuchyne. „A vieš, že susedka Mária minulý rok oslávila štyridsať? A o mesiac prišla o manžela.“
„Alžbeta Jozefovna,“ Zuzana vstala a pristúpila k oknu, „Mária prišla o manžela, lebo dvadsať rokov pil ako dúha. Nie preto, že oslávila narodeniny.“
„Ty sa mi vysmievaš! Vždy si múdrejší!“ Hlas svokry nabral na výške. „Nevychovala som syna pre to, aby sa dostal k takej… k takej modernej.“
Slovo „moderná“ vyslovila tak, akoby to bola nadávka.
Zuzana sa otočila:
„A čo je na tom zlé, že som moderná? Robím, zarábam, starám sa o domácnosť…“
„Staráš sa o domácnosť!“ odfrkla si svokra. „Včera som prišla – prach na poličках, Martinova košeľa nevyžehlená, a ty sedíš za počítačom a niečo píšeš.“
„Pracovala som. Z domu. Tomu sa hovorí kariéra.“
„Kariéra.“ Alžbeta Jozefovna si lokla čaj. „A rodina? A domov? A vnúčatá kde?“
Táto otázka o vnúčatách znie vždy, keď svokra príde na návštevu. A chodí často – skoro každý deň. Mala kľúč od ich bytu, ktorý jej Martin dal „pre každý prípad“ ešte v prvom roku ich manželstva. A ten prípad nastal raz a navždy.
„Alžbeta Jozefovna, snažíme sa,“ Zuzana si sadla späť za stôl. „Ale zatiaľ nám to takto vyhovuje.“
„Vyhovuje! V tvojom veku už je čas rozmýšľať. Štyridsať rokov na krku, a ty sa stále len zabávaš.“
„Presne preto chcem osláviť tieto narodeniny. Krásne, s priateľmi, s dobrým jedlom.“
Svokra postavila šálku na stôl tak prudko, že čaj vystriekol na obrus:
„Nie! Nedovolím to! Budem hovoriť s Martinom. On ťa musí ti zastaviť.“
„Martin ma podporuje,“ zalhala Zuzana, pretože manžel v skutočnosti ešte nevedel o rozsahu jej plánov.
„Uvidíme,“ pohrozila svokra a vydala sa ku dverám. „Uvidíme, čo povie.“
Zuzana ostaná sama, oprela sa o stôl a zavrela oči. Osem rokov. Osem rokov znášala tieto každodenné návštevy, poučovanie, rady k situácii aj bez nej. Ako variť polievku („Takto nesolíš, Martin nemá rád presolené“), ako žehliť košele („Začni od goliera“), ako vítA keď sa po týždni Alžbeta Jozefovna vrátila s kľúčom v ruke, Zuzana pokojne zdvihla telefón a zavolala zámečníka, aby im vymeniť zámok – lebo jej svokra konečne pochopila, že v tomto dome už nie je pani.
