Okolo štvrtej ráno sa za domami rozozvučal štekot psa. Do piatej sa jeho hlasnosť ešte zvýšila. Ľudia vstávali do práce a nervózne počúvali táto hysterické štekanie. Okolo pol šiestej sa z domov začali ťahať prví obyvatelia smerom do práce.
Prvými, ktorí vyšli za bránu, boli muž a žena, pravdepodobne manželia. Rozhodli sa pozrieť, čo to za psa tak kričí celé ráno. Po krátkej prechádzke smerom ku garážam ho uvideli. Štekal neprestajne, s tvárou otočenou k domom. Za ním na zemi ležal človek. Muž s ženou sa rozbehli k nemu. Bolo jasné, že pes volá pomoc.
Ale čím bližšie sa približovali, tým viac na nich pes vrčal a jeho štekanie bolo čoraz agresívnejšie. Bolo jasné, že to nie je hračka – nemecký ovčiak sa nedá len tak obísť. Žena navrhla zavolať záchranku.
Záchranka prišla rýchlo. Vystúpili z auta dvaja zdravotníci. Žena ich varovala, že tam je pes, ktorý nikoho nepustí. Keď sa priblížili k zranenému mužovi, znova ich upozornila. Ale pes, len čo uvidel sanitku, prestal štekať. Priblížil sa k svojmu pánovi a posadil sa vedľa neho.
Dvaja zdravotníci sa odvážili pristúpiť bližšie. Pes nehnute sedel.
„Čo budeme robiť?“
„Zdá sa byť rozumný, pustil nás. Skúsim pristúpiť. Ak niečo, tak sprej.“
Lekár opatrne položil krabicu s liekmi, prikľakol si k zranenému a obozretne sledoval psa. Ten mlčal a pozoroval ho.
Pulz bol, no slabý. Muž, asi tridsiatnik, mal veľkú stratu krvi a ranu na bruchu. Jeden zdravotník rýchlo obviazal rany, druhý pripravil dve injekcie. Pes všetko bedlivo sledoval. Medzitým sa na mieste zhromaždilo viacero zvedavcov, držali sa však v bezpečnej vzdialenosti, nikto sa neodvážil pristúpiť bližšie.
Jeden z zdravotníkov pritiahol nosidlá. Opatrne zdvihli muža, naložili ho do sanitky. Psa zobrať nemohli. Stáli proti sebe – ľudia a pes. Ale predpisy… A čo potom? Sanitka opatrne odišla po nerovnej ceste. Pes ju bežal popri…
K nemocnici to nebolo ďaleko. Celú cestu ovčiak behal za sanitkou, občas zaostával, potom znova dobehol. Pred závorou sa sanitka zastavila. Strážny zdvihol závoru, vozidlo vjelo do areálu. Vodič povedal jednému z nich:
„Máme tu muža s ranou. Toto je jeho pes.“
„Chápem, ale čo mám robiť?“ pohliadel na psa a zasyčal: „Stoj! K zemi! Nebehaj!“
Tieto povely psa trochu zmiatli. Ale zastavil sa, posadil sa pred závorou a len očami sledoval sanitku.
Po hodine čakania sa presunul bližšie k plote, aby neprekážal prechádzajúcim autám. Strážni najprv dozerali, aby neprešiel dovnútra. Keď však pochopili, že tu len čaká, občas naňho len pokladli pohľadom.
„Čo s tým urobíme?“
„Nič. A čo navrhuješ?“
„Koľko ešte tu bude sedieť?“
„Kto vie? Možno sa unaví a odíde.“
„Nie… Je múdry. Naozaj bude čakať?“
„A koľko? Ak je to s pánom zlé, nikdy sa nedočká.“
„To je smola… Nemali by sme mu niečo dať jest?“
„Áno! Nakŕm ho tu a potom ťa vyhodia z práce.“
„Tak čo teda?“
„Nič. Uvidíme. Možno odíde sám. Ak nie, potom vymyslíme niečo iné.“
_________________________
Nastal deň. Ovčiak stále ležal pri vchode. Strážni sa mali striedať. Prichádzajúcim vysvetlili situáciu. Jeden z odchádzajúcich povedal:
„Pôjdem zistiť, čo je s tým mužom. Aby náhodou nezavolali odchyt… Pozrite na kamerách. Možno mu donesiem niečo na jedenie.“
„Nekŕm ho tu!“
„Nech zdechne pod plotom!“
Pes pozorne sledoval hovoriacich ľudí.
Po štyridsiatich minútach sa strážny vrátil.
„Tak čo? Ako je s tým mužom?“
„Operovali ho. Je na jednotke intenzívnej starostlivosti. Hovoria, že to zvládol. Z jedálne som doniesol zvyšky…“ – muž priniesol v plastovej miske kotletu, párok a misku vody.
„Tu sa nesmie kŕmiť. Poď sem!“ zavolal na psa a dal misky pod strom pri ceste.
Ovčiak na neho pozeral, no nepohol sa.
„Poď, najedz sa. Aspoň sa napí. Ber! Môžeš!“ – muž sa snažil spomenúť si na povely.
Pes vstal, no nešiel. Bolo jasné, že premýšľa. Pozeral na človeka, misky, závoru… a posadil sa.
„Ako chceš,“ – muž ustúpil späť k strážnickej búdke.
Pes pomaly vstal a priblížil sa k miske. Ovoňal ju a začal laPes sa napokon napil vody, no jedlo zostalo nedotknuté, lebo jeho mysele boli stále pri pánovi.
