Úlomky priateľstva
Marta sa vrátila domov po náročnom dni. Otvorila dvere bytu a pomaly, až mechanicky, si vyzula topánky. Jej pohyby prezrádzali únavu ani nie tak fyzickú, skôr duševnú. V predsieni vládlo ticho, iba z diaľky, z kuchyne, prichádzal tichý šum zapnutého rádia. Marta na chvíľu ostala stáť, akoby si potrebovala dať pauzu, nazbierať trochu síl. Potrebovala čas, aby sa preladila z pracovného sveta na pokoj svojho domova, no dnes jej to šlo ťažšie než inokedy.
Napokon zamierila do kuchyne. Pri stole sedel jej manžel Juraj, pomaly jedol teplú polievku a občas hodil pohľad na rádio, z ktorého sa tíško ozýval spravodajský blok. Keď Marta vošla, hneď si ju všimol a zdvihol zrak.
Skoro si doma. Všetko v poriadku? spýtal sa úprimne ustarosteným hlasom.
Marta si sadla oproti nemu a prekrížila ruky na hrudi, akoby sa chcela ochrániť alebo zohriať. Juraj v jej gestách a pohľade hneď vycítil, že sa niečo stalo.
Nie… nie je to v poriadku, odpovedala potichu Marta, pozerajúc stranou. Práve som bola u Ivety. My myslím, že už viac nie sme kamarátky.
Juraj odložil lyžicu nabok a výraz v jeho tvári ožil sústredením i empatiou. Nepýtal sa hneď ďalšie otázky, nechal Marte priestor na nadýchnutie, ale celý jeho postoj hovoril: Som tu, počúvam.
Čo sa stalo? spýtal sa po chvíli ticho, starostlivým tónom.
Marta sa hlboko nadýchla, akoby potrebovala odvahu, aby všetko vysvetlila.
Je to kvôli jej mužovi, začala. Predstav si, Jaro jej bol neverný. Ale namiesto toho, aby riešila jeho, pustila sa do tej dievčiny, čo s ním bola. Nadávala jej, vyčítala, že vedela, že je ženatý, no aj tak do toho šla. Martein hlas sa zachvel, no pokračovala: Snažila som sa jej vysvetliť, že vina je na Jarovi. Že dievča možno nič netušila. Ale ona ma ani nevypočula. Vykrikovala, že ju nepodporujem, že stojím na strane tej zradkyne.
Juraj zamyslene otáčal v ruke lyžicu, apetít ho už dávno prešiel. Musel dostať celý obraz.
Tá dievčina o tom naozaj vedela? uisťoval sa a hľadel Marte priamo do očí.
Marta prudko mávla rukou, akoby sa chcela zbaviť tejto myšlienky.
Ale kdeže! vyhŕkla rozčúlene. Jaro jej tvrdil, že je už dávno rozvedený, doklady jej neukazoval. Snažila som sa Ivetu upokojiť, že chyba nie je na strane dievčaťa ak niekto klame, vinu nesie ten klamár. Jej hlas bol slabý, no silou vôle hovorila ďalej: Ale ona sa na mňa rozkričala. Vraj bránim takéto ženy, lebo sama vraj nemám čisté svedomie.
Juraj zamračene pokrútil hlavou. Vadilo mu, ako Ivetka prekrútila všetko podľa seba a ešte aj Marte podsúva takú urážku.
Toto je už silná káva, povzdychol si. A čo bolo potom?
Marta sa smutne usmiala, na perách mala zatrpknutý úsmev.
Potom bolo ešte horšie, priznala šeptom. Iveta začala každému známemu rozprávať, že až príliš horlivo bránim tú dievčinu. Prečo asi? vraví vraj aj ja nie som svätica Vieš si to predstaviť? zadívala sa Jurajovi do očí. Myslela som, že kamarátka by mala stáť pri mne v ťažších chvíľach, nie otočiť všetko proti mne.
V kuchyni bolo ťaživé ticho. Rádio znelo ticho, ale ani Marta, ani Juraj ho už nevnímali. Marta nervózne poťahovala kraj obrusu v tom kolobehu mala aspoň na chvíľu pocit útechy. Bolelo ju, že niekto, kto jej bol blízky, sa jej dokázal takto ľahko vzdať.
Najviac ma zraňuje, že som jej chcela len pomôcť, pokračovala potichu, hľadiac cez okno na zasnežený dvor. Vysvetliť, že zlosť by mala smerovať na skutočného vinníka. Ale otočila všetko naruby! Teraz polovica známych skáče na jej verziu. Pozerajú na mňa cez prsty, šuškajú si v jej hlase bolo viac bolesti než hnevu nechápala, prečo ľudia tak ľahko uverili pomluve.
Juraj sa postavil, prišiel k Marte a objal ju okolo ramien. Jeho objatie bolo teplé a spoľahlivé náruč, ktorá hovorila viac než slová.
Vieš predsa, kde je pravda, povedal bez pátosu, no pevne.
Viem, prikývla Marta, konečne odtrhla pohľad od okna. No to nezmiernilo tú bolesť. Roky priateľstva a takýto koniec kvôli klamstvám a hlúposti pošúchala si tvár, akoby chcela zotrieť stopy bolesti a vyčerpanosti. Je to smutné
*************
Nasledujúce dni sa Marta snažila nevychádzať z bytu. Stačilo si predstaviť, že niekoho zo známych stretne pred panelákom či v obchode, a v bruchu jej stislo úzkosťou. Nechcela čeliť pohľadom susedov a šepotu za chrbtom. Vždy, keď sa objavila, ľudia stíchli alebo menili tému, čo ju bodalo silnejšie, než si bola ochotná priznať.
Doma sa zamestnávala drobnosťami prekladala knihy na poličkách, upratovala, vymýšľala nové recepty, len aby jej myšlienky neblúdili späť k tomu, ako rýchlo sa jej známy život rozpadol. Čoraz častejšie premýšľala nad tým, že by niekam odišla stačilo by na čas, aby unikla všetkým tým tváram a rečiam. Myšlienka na výlet niekam ďaleko hoc aj do Tatier, do dediny, kde ju nikto nepozná bola stále lákavejšia. Túžila po tichu, priestore, po kúskoch slobody.
Predstavovala si, ako nastupuje do vlaku či autobusu, necháva Bratislavu za sebou a pred sebou má len pokoj… Ale zatiaľ to boli len sny. Musela žiť tu a teraz, každý deň jej pripomínal, že to, čo považovala za pevné, sa rozpadlo v jednom okamihu.
Jedného večera sedeli s Jurajom v kuchyni. Na stole ich hriali poháre čaju a v izbe svietila lampa so žltým tienidlom. Vonku sa už zmráklo, drobné vločky sa vznášali v kuželi pouličnej lampy, čo pridávalo miestnosti pocit bezpečia. Mlčky si užívali svoj pokoj, až napokon Juraj preťal ticho.
Vieš, rozmýšľal som povedal opatrne, akoby si slová najprv ochutnal. Nemali by sme sa presťahovať? Možno len na iný koniec mesta. Proste zmeniť vzduch, prísť na iné myšlienky.
Marta naňho vytreštila oči; nečakala to a v jej pohľade sa miešalo prekvapenie s obavou. Srdce jej podskočilo, no nevedela, či z nervozity alebo z nádeje.
Myslíš, že to pomôže? spýtala sa najpokojnejšie, ako vedela.
Som o tom presvedčený, prikývol Juraj bez nátlaku. Potrebuješ čas na zotavenie. Tu je priveľa pripomienok, privela ľudí, čo veria klebetám. Denne to riešiš a nemôžeš sa pohnúť. Inde si vydýchneš, pozrieš sa na všetko s odstupom a rozhodneš sa, čo ďalej.
Marta uprene pozerala do šálky. Myšlienka na sťahovanie bola desivá i vzrušujúca. Znamenalo to vzdať sa zaužívaného poriadku bytu, v ktorom s Jurajom prežili veľa rokov, a tých pár priateľov, čo jej ostali. Premietla si, ako bude oznamovať kolegyniam svoj odchod, ako si budú hľadať nové bývanie, zvykať si na neznáme ulice. Nebolo jej príjemne.
Na druhej strane si predstavovala rána v tichom susedstve, čo nikomu nič nehovorí jej meno, bez šepotov za chrbtom. Šanca začať odznova, zanechať za sebou túto pavučinu krívd bola lákavá.
Premýšľala nad tým všetkým, vážila pre a proti, strach z neznámeho bojoval s túžbou konečne sa vyslobodiť.
Tak dobre, povedala napokon Marta, odhodlanosť jej mierne preskakovala v hlase. Poďme do toho.
Juraj sa usmial úsporne, ale s úľavou. Vedel, že rozhodnutie jej nedalo málo námahy, a vážil si jej odvahu.
Výborne, stisol jej ruku. Začneme hľadať niečo útulné, trochu bližšie k prírode. Aby sme si oddýchli.
Marta prikývla a v hrudi sa jej rozžal slabý plamienok nádeje. Možno je to naozaj šanca nie útek pred problémami, ale priestor nazbierať nové sily a pohľad na život zmeniť.
Začali teda pozerať inzeráty na byty v inej časti Bratislavy. Spočiatku to vyzeralo jednoducho, v skutočnosti však výber nebol ľahký. Dennodenne Marta s Jurajom pozerali ponuky, volali s maklérmi, chodili obzerať byty. Raz bol na fotkách krásny, naživo tmavý a stiesnený; inokedy tiché okolie rušila hlavná ulica, alebo chýbal park.
Nikam sa neponáhľali, chceli nájsť miesto, kde im bude naozaj dobre. Juraj spravil väčšinu domáceho papierovania, Marta každý byt dôkladne zvažovala, skúšala si predstaviť, že tu môže nájsť kútik pokoja.
Pri všetkých tých prehliadkach sa Marte v spomienkach stále vynárala Iveta. Bolelo to stále cítila krivdu, ale postupne do nej prenikalo pochopenie: ich priateľstvo nebolo také pevné, ako dúfala. Spomínala, ako si kedysi verili, ako sa smiali na spoločných výletoch, delili o radosti, pomáhali si. A teraz, keď sa dívala naspäť, hľadala, kde sa to pokazilo.
Jedného dňa sa rozhodla pretriediť staré fotografie. Triedila ich do nových albumov, spomínala na dovolenky, oslavy, na šťastné dni. A narazila aj na jednu s Ivetou obe sa smejú, vietor im šuchoce vo vlasoch, slnko svieti. Kedy vtedy rozmýšľali, že raz príde taký koniec? Marta tú fotku obracala v ruke, v hrdle jej stála hrča. Vedela, že už nie je cesty späť.
Chvíľu jej preblesklo hlavou: nemala by sa predsa len pokúsiť ešte raz zavolať? O všetkom si v pokoji pohovoriť? Ale hneď sa jej pred vnútorným zrakom vybavili ostré slová a krik minulej hádky. Nie, nemalo by to význam. Opatrne zastrčila fotku na spodok škatule. Niektoré cesty vedú len do slepej ulice.
Po mesiaci našli byt, ktorý im sadol. Malý, ale presvetlený, z okna naň svietilo veľa slnka. Okolie tiché, zelené, škôlka a park za rohom. Maklér hneď upozornil, že majitelia si potrpia na poriadok a pokoj, čo Marte vyhovovalo ešte viac.
Sťahovanie trvalo niekoľko dní. Veci si prevážali po troške, spoločne rozbaľovali krabice, skladali nábytok. Juraj sa smial, že poznajú obsah každej škatule aj poslepiačky, Marta sa uchechtla, že už nikdy nič nebudú hľadať tri dni.
Keď už mali všetko vyložené a byt získal domácku atmosféru, Marta sa prešla od okna ku kuchyni. Zastala, pozerala von na ihrisko, na stromy, na pár susedov, čo sa vracali z obchodu. Cítila zvláštne uvoľnenie, ľahké, ale skutočné. Tento byt bol nový, zbavený starých krívd a šepotov. Tu mohla začať zbierať seba znova po častiach, v pokoji.
Marta sa zhlboka nadýchla a cítila, že v nej pomaly povolili napäté pružiny. Tu sa dá konečne len dýchať.
*****************
Pred odchodom z pôvodného bytu sa Marta rozhodla pre čin, ktorý dlho zvažovala. Sama presne nevedela, čo ju k tomu viedlo túžba po spravodlivosti, alebo posledná snaha dať bodku za rozhádaným priateľstvom. Zavolala Jarovi, mužovi Ivety, a navrhla stretnutie.
Dojednali si kávu v podniku na okraji mesta, kde ich nikto nepoznal. Marta tam prišla skôr, objednala si čaj a nervózne sledovala dvere. Jaro vošiel ešte nervóznejší; každú chvíľu si upravoval golier a prehrabával si vlasy.
Ahoj, povedal neisto, prisadol si. Úprimne, prekvapilo ma, že si zavolala práve ty.
Marta sa napila čaju a premýšľala, ako začať. Dopredu si v hlave rozobrala, čo chce povedať, no keď Jarovi pozrela do tváre, zrazu zaváhala. Ustúpiť však nemohla.
Viem, že sa chcete rozvádzať, prešla k veci. Viem, že Iveta sa snaží zo všetkého vyťažiť, hádže všetku vinu na teba. Ale aj ona má svoje tajomstvá. Pamätáš si tú služobnú cestu do Košíc?
Jaro onemel, zovrel ruky okolo hrnčeka. Očividne to nečakal. Dlhú chvíľu na Martu len mlčky zíral.
Ty mi chceš načal, no vetu nedopovedal.
Chcem len, aby si mal rovnocennú možnosť, prerušila ho jemne Marta. Sudca by mal vidieť celý príbeh, nie len jej verziu. Ak sa to rozpletenie dostane až pred súd, bude fér, ak sa na oboch stranách ukáže pravda.
Vytiahla zo kabelky obálku a položila ju medzi ne. Boli v nej fotografie a pár vytlačených mailov nič naozaj zničujúce, ale dosť na to, aby prekazili Ivetino divadlo nevinnej obete.
Jaro obálku opatrne otvoril, dlho mlčal. Jeho prsty sa trasli.
Ďakujem, povedal napokon ticho. Nečakal som, že toto spravíš.
Ja tiež nie, odvetila Marta sucho, pozerajúc von oknom. Už mám dosť klamstva a prekrúcania reality. Nech je už všetko jasné. Takto bude aspoň šanca, že sa objasní pravda.
Za oknom sa premávali ľudia, z niektorých sa ozýval smiech, iní sa ponáhľali. Pri ich stole zostalo ťažké ticho a v Marte sa miešali pocity: úľava i smútok, že definitívne prestrihuje väzby so starým priateľstvom.
Jaro si obálku strčil do vrecka.
Neviem, či to použijem, povedal po chvíli. Ale ďakujem, že si mi dala možnosť výberu.
Marta len prikývla. Nechcela už nič komentovať. Všetko bolo povedané. Dopila čaj, vstala, pozdravila sa a vyšla do chladného večera.
Cestou na zástavku premýšľala spravila správnu vec? V hĺbke duše však vedela, že to už nebolo iba o Ivete a Jarovi, ale o nej samotnej. O tom, že chce skoncovať so svetom, kde pravda nič neznamená a kamarátstvo sa mení na podraz.
*************
Po tom stretnutí Marta dlho rozoberala svoj krok. Znova a znova ho pretáčala v myšlienkach. Nakoniec dospela k jednoduchému rozhodnutiu: je čas túto kapitolu uzavrieť. Ako prvé vymazala Ivetino číslo z kontaktov bez veľkého váhania, no s ľahkým smutným povzdychom. Potom si odhlásila jej profil na sociálnej sieti, vypla notifikácie. Trvalo to len pár minút, ale mala pocit, akoby položila starú, ošúchanú knihu na najvyššiu policu a zľahka zavrela dvierka knižnice.
V novom byte sa ich život pomaly upokojoval. Byt, ktorý sa najprv zdal len prázdnym priestorom, sa postupne napĺňal domáckym teplom. Spolu s Jurajom vešali záclony, vyberali fotografie tie nové, nie tie z minulosti.
Marta si našla prácu na diaľku; jej skúsenosti boli žiadané a pružný režim jej dovoľoval zvykať si na nový rytmus dňa. Juraj tiež prešiel do inej pobočky do práce to mal o kúsok ďalej, no nový kolektív mu sadol a úlohy boli zaujímavé.
Postupne objavovali ďalšie časti štvrte: prechádzali sa so psom, navštevovali útulné kaviarne, spoznávali susedov. Zo začiatku bolo zvláštne začínať nové kontakty, meniť povrchne zdvorilé debaty za niečo viac, ale neskôr to Marte prinášalo čoraz väčšiu spokojnosť. Tu na ňu nik nehádzal krivé pohľady, nikto si nešepkal za chrbtom.
Ich byt sa konečne zmenil na domov priestor, kde si mohla vydýchnuť, kde nemusela byť v strehu. Marta si uvedomila, že prvýkrát po dlhom čase dýcha ľahko bez ťarchy starých krívd.
Jedného večera, keď slnko klesalo za strechy a farbilo obzor do oranžova, usadila sa na balkón s hrnčekom čaju. Vo vzduchu bol svieži vánok, v diaľke bolo počuť smiech detí a štekot psa. Sklonila nohy pod seba a len sledovala, ako sa deň mení na večer pokojná, tichá, so zvláštnym pocitom, že teraz je na správnom mieste.
Juraj zišiel na balkón za ňou, v ruke si niesol šálku s kávou. Posedeli bez slov, každý ponorený v myšlienkach. Potom Marta prehodila:
Vieš, niekedy si myslím, že toto bola jediná správna cesta. Nie len sťahovanie, ale aj to, že som povedala pravdu Jarovi.
Jej hlas bol pokojný nečakala súhlas ani utešovanie, len nahlas uzatvorila svoje myšlienky.
Juraj jej položil ruku na plece, usmial sa a potichu povedal:
Spravila si to, čo si považovala za správne. To je dôležité.
Nerobil z toho drámu, nerozoberal dôsledky. Dôležité bolo, že Marta cítila jeho blízkosť a to, že má pri sebe niekoho, kto jej dôveruje.
Marta prikývla a hľadela na zapadajúce slnko. Niekde tam, v minulosti, zostala Iveta so svojimi šepotmi už to bolo vzdialené, skoro neskutočné. Tu, v novom prostredí, sa začínal nový život: bez klamstiev, bez nekonečných obhajob, bez únavného dokazovania pravdy tým, čo ju nechcú počuť.
*************************
Pol roka uplynulo a Marta stála pri okne svojej novej obývačky, sledovala, ako sa prvé lúče slnka odrážajú od striech. Ráno bolo jasné a miestnosť zaplavovalo teplé svetlo. V ruke držala obľúbený čaj s bergamotom, ktorý jej pomáhal prebrať sa. Za chrbtom počula rozospaté Jurajove bľabotanie ako vždy vstával o pár minút neskôr, otočil sa na druhý bok a ešte chvíľu si užíval lenivosť.
Život sa im skutočne polepšil. Práca šla Marte od ruky vďaka homeofficeu si mohla plánovať deň po svojom a osvojila si rozdeľovanie úloh, ale tiež čas na oddych a koníčky.
Jedným z hoby sa stali kurz kreslenia, o ktorých Marta dávno snívala, no stále sa jej na to nenašiel čas. Teraz chodila raz, dvakrát do týždňa do ateliéru, skúšala akvarel i pastel, učila sa nové techniky. Síce sa jej zo začiatku niečo nepodarilo, no proces ju bavil a získala možnosť vyjadriť pocity cez farbu a tvar.
Raz večer sedela v kresle, v ruke kakaové mlieko, miestnosť zalievala žltá žiara lampy a vo vnútri sa rodil pokoj. Preklikávala si mobil a prechádzala správy na sociálnych sieťach.
Vtom vyskočilo upozornenie správu jej poslala dávna známa Zuzka, s ktorou pred rokmi pracovala vo firme. S prekvapením otvorila konverzáciu od prestěhovania si len občas polajkovali statusy. Čítala:
Ahoj Marta! Vieš, ako dopadla tá Ivetina aféra? Včera som stretla susedu a tá mi povedala…
Marta onemela, v srdci jej čosi zabolelo. Prstom prechádzala po pohári, uprene čítala ďalej.
Iveta chcela z rozvodu vytrieskať čo najviac. Najala drahého advokáta, zbierala dôkazy o Jarkovej nevere, tvárila sa ako čistá. Ale Jaro bol pripravený na súde ukázal, že ona žiadna neviniatko nie je. Pomohli aj vytlačené maily s tým Košičanom bolo jasné, že to bol viac ako len kolega. Súd napokon prijal jeho verziu, Ivete ostalo iba auto. Byt i podnik išli Jarkovi.
Marta položila mobil na stôl. Čaj jej medzičasom vychladol, no nevšimla si. V prsiach jej zaplavovalo zvláštne uvoľnenie nebola to škodoradosť, skôr pocit spravodlivosti, že pravda napokon vyplávala na povrch.
Na čo myslíš? ozval sa ticho Juraj.
Zahrial ju okolo pása, položil bradu na jej plece. Jeho dotyk bol pre Martu upokojujúci vždy jej dodával istotu.
Vieš, práve som sa dozvedela, ako to dopadlo s Ivetou, otočila sa k nemu s úsmevom.
A? čakal Juraj odpoveď.
Snažila sa získať všetko, nakoniec nezískala skoro nič. Súd pochopil, že nie je nevinná obeť.
Juraj len prikývol. Nepovedal viac chápal, že to nie je o pomste, ale o správnosti. Vedel, ako Martin rozchod s Ivetou bolel, ako sa musela vyrovnať s odmietnutím niekým, komu uverila.
Marta sa k nemu pritúlila, nechala každodenné napätie odplynúť. Vonku jemne padal dážď, kuchyňou sa šírila vôňa čaju a čerstvého chleba Juraj ráno kúpil v pekárni pár dobšinských rožkov.
Juraj ju pobozkal do vlasov a nalial si šálku čaju.
Dáme si čaj s rožkami? spýtal sa s úsmevom. A zajtra by sme mohli ísť pozrieť nový park, čo otvorili? Vraj je tam pekne.
Marta prikývla. Cítila pokoj Ivetina história zostala v minulosti a konečne mohla žiť podľa seba.
Aj večer sa Marta vybrala na prechádzku. Chcela len ísť, pomaly, bez cieľa, bez povinností a pripravených viet. Vyšla, keď sa už rozsvietili pouličné lampy, vzduch bol svieži, už trochu jesenný. Každý krok mal v sebe pocit očisty, metaforického umývania duše.
Kráčala uličkami a všímala si detaily, ktoré jej nové miesto ponúklo: starostlivo ostrihané živé ploty, svetlá v oknách, dva kocúry zohrievajúce sa pri radiátore. Rozmýšľala nad tým, ako jej vlastné dni zmenili tvár. Zmizli šepoty, už nemusela vážiť každé slovo, nemusela sa obhajovať pred tými, čo veriť ani nechceli. Bol to pokoj, na ktorý si odvykla až ju prekvapilo, ako veľmi jej chýbal.
Prišla k parku a posadila sa na lavičku. Okolie žilo svojím obyčajným tempom: deti pobehovali, niekde v diaľke hralo rádio z kaviarne, za rohom svietila sídlisková novostavba. A práve v tej všednosti cítila niečo vzácne: už nemusela byť v strehu, po dlhom čase mohla len byť, jednoducho sedieť, pozerať, dýchať a vnímať vlastný pokoj.
Už nie som tá Marta, ktorá sa bála súdu druhých, usmiala sa pre seba, sledujúc večerný život na dvore. Teraz viem chrániť vlastné hranice. A to je najviac.
Myšlienka prišla sama, bez pátosu len ako pokojné konštatovanie: dokázala to. Nepodlomila sa, nezatrpkla, ale zosilnela.
Ráno zavolala Zuzke a poďakovala jej za správu.
Ďakujem, že si mi to napísala, povedala do telefónu úprimne. Teraz môžem tú kapitolu úplne uzavrieť.
Rozumiem, odpovedala Zuzka pokojne a srdečne. Vieš, ľudia vtedy neverili, že máš pravdu. Teraz, keď sa to ukázalo, mnohí menia názor.
Nech je ako chce, usmiala sa Marta, v hlase pokoj. Už na tom nezáleží. Podstatné je, že žijem podľa seba.
Rozhovor sa skončil ľahko bez ťažkých rozlúčok. Marta položila telefón a pocítila, že má v hrudi ešte väčšiu slobodu.
Večer, keď Juraj prišiel domov, privítala ho úsmevom. O telefonáte hneď nehovorila len si ho objala, vdýchla vôňu jeho bundy a pocítila, ako napätie dňa odplávalo.
Vieš, prvýkrát mám pocit, že všetko zapadlo na miesto, povedala mu, keď si sadli za stôl.
A ja som rád, usmial sa Juraj a pobozkal ju. V jeho hlase nebolelo pátosu, len tiché pochopenie. Zaslúžiš si pokoj.
Večeru si vychutnali a rozprávali sa o víkende možno si spravia malý výlet do prírody alebo len niečo upiekli a pozreli komédiu. Vonku sa spustil ľahký sneh, bielil tiché mesto, akoby prikrýval aj posledné stopy starých krívd.
Marta sa dívala do ohniska krbu nedávno si kúpili malý elektrický, nech je byt v zime ešte útulnejší. Plamienky tancovali, hádzali teplé odlesky na steny a v ich žiare sa všetko zdalo byť na správnom mieste. Vedela, že už nechce ísť späť. V starej etape ostali ešte neodpustené sklamania, tu je pokoj, poctivosť a možnosť byť sama sebou.
A to bolo najviac.
