Dnešný deň mi zostal v hlave ako hořký čaj, ktorý som sotva dokázal prehltnúť. Otočil som dvierka chladničky s takou zlostou, že som skoro spadol na regály, a magnetik s hlasným trhaním spadol na podlahu. Stál som tam, srdce mi búšilo, a pred mojím očom sa objavila Ľubica bývalá manželka, bledá, s napnutými rukami, ktoré sťažene sťahovala do pästí.
Uvoľnilo sa ti to teraz? vyfúkla, zdvihla bradu so štýlom výzvy.
Už naozaj nemôžem viac, škrípal som, snažiac sa zostať pokojný, je to všetko len šedom a bez nádeje.
A tak znovu som ja vinná? usmiala sa Ľubica s trpkým úsmevom. Samozrejme, že sa nič nedôjde ako ti sa páči.
Zatnul som zuby, chcel som povedať niečo, no nakoniec som prekvapil svoju ruku, pustil som zátku od fľaše minerálky, vyplazil som ju priamo z hrdla a s rachotom jej rozbil som na stôl.
Petre, prestaň mlčať, zakričala Ľubica, v hlase jej znel ostrý krik bolesti. Vysvetli mi, čo ti leží na srdci.
Čo by som mal vysvetľovať? zamračeným hlasom som odpovedal. Aj tak nič nenecháš pochopiť. Koľko ešte dokážem znášať túto beznádej? Všade preč!
Po chvíli sme sa na seba pozerali v tichu. Ľubica zhlboka vdýchla a odišla do kúpeľa. Ja som sa len tak zvolna posadil na pohovku. Za zatvorenými dverami počuť šplouchanie vody pravdepodobne si otvorila kohút, aby potešila svoje slzy.
Ja som bol ľahostajný.
Spomínam si na tie tri roky, keď sme sa vzali. Prisťahovali sme sa do bytu v centre Bratislavy, ktorý mi zdedili jej rodičia. Keď sa starí odišli na dedinu, zanechali nám svoje štyri štyri izby priestranné, ale stále prežívajúce ducha ČSSR: starý nábytok, odlupujúce sa tapety, miestami podriadený linoleum.
Na začiatku mi to nevadilo centrum, blízko práce, v ruke dosiahnuteľná stanica metra. Ale čoskoro ma to znepríjemnilo. Ľubica sa cítila pohodlne v rodičovskom hniezde, ja som cítil, že tu «zastala epochá», a dusilo ma to.
Ľubico, priznaj, že ti táto atmosféra nie je po chuti, často som otváral rozhovor. Nechajme tapety, linoleum a priniesme niečo modernejšie.
Áno, chcem, odpovedala pokojne. Ale musíme počkať na bonus alebo si postupne našetriť.
Opäť čakať?! Celá tvoja stratégia je len sedieť a očakávať! kričal som.
Keď som sa kedysi chválil, že som odhalil kníže, ktorý ešte rozkvitne, teraz som bol presvedčený, že ten kníže už dávno zomrel bez otvorenia púčika.
Ľubica žila podľa jednoduchých radostí: šálka čerstvo uvarenej čaju, večerné čítanie, nový uterák v kuchyni. Pre mňa to bolo len nudné zastavenie.
Nebál som sa ju opustiť nechtel som sa vrátiť pod rodičovské krídlo, kde boli komplikované vzťahy. A moja matka, Jana, vždy podporovala Ľubicinu.
Synu, nemáš pravdu, napomínala. Ľubica je rozumná dievčina. Prečo si stále nespokojný?
Mami, ty a Ľubica ste ako dve kvapky vody uviaznuté v kamennom veku, hneval som sa.
Môj otec, Marek, len roztrhával ruky: «Tamaro, nech sa s tým poradí sama».
Pozorujúc Ľubicinu, občas som si pomyslel: «Je to len tieň, ktorý ma stále viaže k tomuto bytu».
Nakoniec sa môj trpezlivý pás vytrhol.
Ľubico, už nemôžem viac, šepol som pri okne.
Prečo presne? spýtala sa pokojne, hoci v očiach jej svietili slzy.
Pre túto každodennosť! Celý čas sa topíš v hrncoch a handričkách, a ja nechcem takto premrhať život!
Bez slov Ľubica naberala odpadkový vak, prudko zatvorila dvere a zmizla.
Ja som zostal, dúfajúc, že sa čoskoro vráti a bude ma prosťovať, aby som neodchádzal. Keď však prišla späť, vyzerala pokojne, akoby už všetko rozhodla.
Zdá sa, že je pre teba lepšie žiť oddelene, povedala vzdialene. Tak si ber svoje veci.
Čože, zostaneš tu sama, kým odídem? rozčúlil som sa. Aj toto je moja domova!
Mýliš sa, Petre,» povedala s chladným úsmevom. Toto je rodičovský dom.
Po niekoľkých týždňoch som sa presťahoval k svojim rodičom. Odtiaľ sme podali rozvodové papiere.
Tri roky po tom, ako som zostal v bytovke rodičov, som si stále hovoril, že čoskoro si nájdem vlastný priestor a všetko bude v poriadku. Práca však neprinášala veľké úspechy, nové známosti nevedú k stabilným vzťahom, a rodičia čoraz častejšie poznamenávali, že som už dospelý muž, nie teenager.
Jedného jarného večera, keď som sa vracal neskoro domov, som si všimol malé kaviarne s tlmeným svetlom a jemnou melódiou. Chcel som vstúpiť, no zastavil som sa pri dverách.
Pri vchode stála Ľubica. Ale nie tá, ktorú som poznal. V elegantnom kabáte, s upraveným účesom, s kľúčmi od auta v ruke, s pokojom v pohľade všetko hovorilo o jej sebavedomí a šťastí?
Ľubico? vyletelo mi z úst.
Obrátila sa, po chvíli ma rozpoznala.
Ahoj, Petre, povedala rovno.
Ahoj Vyzeráš úžasne.
Ďakujem, usmiala sa. Žijem tak, ako som vždy chcela.
Ešte v tej starej práci alebo? spýtal som sa.
Nie, otvorila som vlastnú kvetinársku štúdiu, odpovedala hrdosťou. Dlho som váhala, ale našla som niekoho, kto ma podporil.
A kto to je? vybuchlo vo mne, hoci som netušil, prečo sa pýtam.
Z dverí kaviarne vyšiel muž, objal Ľubicinu po ramene a povedal: Moja láska, uvoľnili sme stôl. Poďme?
Ľubica sa obrátila ku mne:
Zoznám sa, to je Vlastimil. A to som ja, Petre.
Bola som rada, že sme sa stretli, Petre, dodala. Dúfam, že aj ty nájdeš svoje šťastie.
Mierne prikývol som. Moje pery sa chceli hýbať, slová však zmrzli. Sledoval som ich, ako sa rúk podali a zmizli za dverami, a vnútri vo mne rástla horká závist.
Kedysi som si hovoril: Žijem s púčikom, ktorý sa nikdy neotvorí Teraz vidím, že púčik nakoniec rozkvitol len nie po mojom boku.
