Martin stretol svoju bývalú manželku a zo žiarlivosti mu doslova zeleneli líca. S celou silou zabuchol dvere chladničky, až sa všetok obsah otriasol. Jeden z magnetov, ktoré boli pripevnené na dverách, sa so zvukom odlepil a spadol na podlahu.
Zuzana stála oproti, bledá, s rukami zovretými do pästí.
– No čo, je ti teraz ľahšie? – vydýchla, mierne nadvihujúc bradu.
– Už mi lezieš na nervy, – preniesol Martin so zlomeným hlasom, hoci sa snažil znieť pokojne. – Čo je to za život? Bez radosti, bez budúcnosti.
– Takže ja som opäť tá zlá? – ironicky sa pousmiala Zuzana. – Samozrejme, nemáme to tu ako z tvojich snov.
Martin chcel niečo povedať, ale len mávol rukou. Otvoril fľašu minerálnej vody, usrkol si z nej a bez zaváhania ju položil na stôl.
– Martin, nechcem, aby si mlčal, – povedala Zuzana slabým hlasom. – Povedz jedným dychom, čo ťa trápi?
– Čo mám hovoriť? – zaškľabil sa. – Mám toho všetkého dosť. K čertu s tým!
Niekoľko sekúnd sa na seba mlčky dívali. Nakoniec Zuzana hlboko vzdychla a zamierila do kúpeľne. Martin ťažko dosadol na pohovku. Z kúpeľne sa začul zvuk tečúcej vody – Zuzana pravdepodobne otvorila kohútik, aby prehlušila svoje vlastné slzy. Ale jemu to bolo jedno.
Život sa zmenil na rutinu
Pred troma rokmi sa vzali. Najskôr bývali v byte Zuzaniných rodičov a potom sa presťahovali do vidieckeho domu, pričom byt prepísali na dcéru. Bývali v priestrannom, no nezrekonštruovanom dome, ktorý pripomínal ešte časy socializmu. Martin bol spočiatku spokojný: stred mesta, výborne dostupné do práce. No časom ho všetko začalo dráždiť. Zuzane sa páčila ich „rodinná pevnosť“ s hnedými tapetami a starožitným príborníkom podedilým po prarodičoch. Martin však v tom videl stagnáciu.
– Zuzana, povedz na rovinu, – opakoval. – Netúžiš vymeniť ten hrozný žltý linoleum? Aktualizovať interiér, urobiť ho moderným?
– Martin, teraz nemáme peniaze na rekonštrukciu, – odpovedala pokojne. – Aj ja snívam o zmenách, ale počkajme na prémie.
– Čakať?! To je celá tvoja filozofia – trpieť a čakať!
Martin často spomínal, ako sa zamiloval do Zuzany. Vtedy bola skromnou študentkou, jej úprimné modré oči a nežný úsmev ho úplne očarili. Hovoril priateľom: „Je ako púčik, ktorý ešte rozkvitne.“ No teraz sa zdalo, že kvet sa neprejavil, ale už uschol.
Zuzana sa nepovažovala za nevýraznú. Žila tak, ako považovala za správne, a tešila sa z maličkostí – šálky čaju s mätou, nového obrúska, pokojného večera s knihou. Martin to vnímal ako stagnáciu a rutinu.
Neponáhľali sa s rozvodom – Martin sa nechcel vrátiť k rodičom a zatiaľ nebolo možné žiť oddelene. Matka Zuzany, Marta, vždy stála na strane svojej dcéry:
– Syn môj, Zuzana je dobré dievča. Buď rád, že máš byt.
– Mama, ty tomu nerozumieš! – rozčuľoval sa Martin.
Otec len mával rukou:
– Nech sa rozhodne sám.
Doma však Martin stále viac chladol: „Je ako tieň, šedý fantóm…“ myslel si. V jednom zo sporov vykríkol:
– Vidím v tebe krásny kvet! A čo teraz? Žijem so zamrznutým púčikom…
V ten deň, keď sa všetko rozpadlo, Martin ticho povedal:
– Zuzana, som unavený.
– Z čoho? – opýtala sa.
– Z tohto života, z nekonečnej rutiny.
Zuzana si vzala tašku a odišla. Martin dúfal, že sa vráti a požiada, aby zostal, ale pokojne povedala:
– Možno by ti bolo lepšie bývať osamote. Sťahuj sa.
Martin vybuchol:
– Ja neodídem!
– To je byt mojich rodičov, – chladne odpovedala Zuzana. – A ja už nechcem žiť s človekom, pre ktorého som len ťarcha.
Martin nemal inú možnosť – odsťahoval sa. O niekoľko týždňov bol rozvod oficiálny.
Stretnutie, ktoré všetko zmenilo
Ubehli tri roky. Martin ešte stále žil s rodičmi, snažil sa začať nový život, ale šťastie ho obchádzalo. Práca prinášala málo peňazí, rástli iba malé radosti.
Jedného jarného večera, prechádzajúc sa po ulici, kráčal okolo kaviarne a pozrel do okna. Neočakávane sa zastavil. Na prahu stála Zuzana.
No už to nebola tá Zuzana, ktorú si pamätal. Pred ním stála sebavedomá žena s upraveným účesom, elegantným kabátom a kľúčmi od auta v ruke.
– Zuzana? – prekvapene povedal Martin.
Ona sa otočila, spoznala ho a usmiala sa.
– Martin? Ahoj! Ako sa máš?
– Áno… normálne, – zamumlal, neschopný odtrhnúť od nej oči.
– Máš sa dobre? – opýtala sa pokojne.
– A u teba je to ešte lepšie… Práca ako vždy?
– Nie, otvorila som si vlastné kvetinárstvo. Bolo to desivé, ale… našiel sa niekto, kto ma podporil.
– Kto to je?
Od stola v kaviarni vyšiel vysoký muž v drahom kabáte a jemne objal Zuzanu okolo pliec:
– Miláčik, uvoľnil sa stôl, ideme?
– Martin, zoznám sa, toto je Viktor, – povedala Zuzana. – Radi sme ťa videli.
– Mám z teba radosť, – ticho povedal Martin, cítiac tvrdú závisť vnútri.
– Ďakujem, – pokojne odvetila Zuzana.
Viktor prikývol a spolu vošli do kaviarne, nechajúc Martina stáť na chladnom chodníku.
Kedysi povedal: „Žijem so zamrznutým púčikom.“ Ale púčik nakoniec zakvitol. Len nie s ním.
