**Stretnutie s príbuznými**
Ján sa dočasne presťahoval k svojej matke počas jej choroby. Žil so ženou na okraji mesta v dvojposchodovom dome. Vychovali dcéru a syna, ktorí mali už päťdesiatšesť rokov, a mali aj dvoch vnúčat.
Na svoj život sa Ján nesťažoval. Mal dobrých rodičov, bol ich jediný syn, milovali ho a rozmaznávali. S manželkou Zdenkou mal šťastie – bola pokojná a láskavá. Syn sa oženil a žil s manželkou a dcérkou u nich v dome. Bolo dosť miesta pre všetkých.
„Zdenka, postavíme veľký dom. Dúfam, že Mišo s nami zostane, aj keď sa ožení,“ hovorieval manželke, keď sa rozhodovali stavať. „Dcéra určite odletí z rodného hniezda – dievčatá sú také.“
Postavili dvojposchodový dom s pivnicou. V záhrade im rástlo všetko možné. Zdenka bola výborná záhradníčka a rada hrabala v úrodnej zemi. Všetko, čo zasadila, krásne rástlo. Milovala kvety a v lete celý dvor vôňal.
A tak sa aj stalo. Dcéra dokončila školu, vydala sa a odišla s manželom do jeho rodného kraja. Syn nakoniec zostal s rodičmi.
Jánova matka, Božena, ochorela. Po manželovej smrti sa z toho nedokázala spamätať, každým dňom slabla, až prišiel deň, keď synovi povedala:
„Janko, budeš musieť so mnou chvíľu pobudnúť. Cítim, že už dlho tu neostanem, tvoj otec ma tam čaká. Ani vstať nemôžem, vidiš, do čoho som to dopracovala.“ Slzy jej stekali po vráskavých líciach.
„Mami, neplač. Samozrejme, nenechám ťa samu v byte. Vidím, že ani čašu s čajom neudržíš,“ sľúbil a bez otáľania sa k nej presťahoval.
Božena mala osemdesiatsedem rokov a cítila, že jej čas sa blíži. Zavolala Jána, ktorý si sadol na stoličku pri jej posteli. Bol vzorný syn, chcel, aby mala dôstojnú poslednú cestu. Včas jej podával lieky, hoci tie veľmi nepomáhali, volal lekára, kŕmil ju z lyžice.
„Janko,“ začala ťažko dýchajúc, „čoskoro ma budete pochovávať… Synku, chcem ti povedať rodinné tajomstvo, ktoré sme s otcom celý život chránili. Dohodli sme sa, že ten, kto z nás zostane naposledy, ti to prezradí.“
Unavene si utierala pot z čela, oddechla si a pokračovala: „Bude to pre teba šok, ale nehnevaj sa na nás. Nemôžem si to vzťať do hrobu… Ach, synku, ako ti to povedať… Ty si nám, Janko, nebiologický syn.“
Keď videla jeho zmätený pohľad, dodala: „Samozrejme, si náš syn, milujeme ťa viac než čokoľvek. Vždy sme ti dávali všetko. Boli sme na teba hrdí. Študoval si, pomohli sme ti postaviť dom, oženíť sa. Si náš milovaný syn, to je nepopierateľné. Ale…“
V miestnosti vládlo hlboké ticho. Ján nevedel, čo povedať, zatiaľ čo Božena si odpočinula od náročného rozhovoru.
„Mami, ako to?“ spýtal sa, no ona mu pohľadom naznačila, že ešte niečo chce povedať.
„Zobrali sme ťa z dediny, odkiaľ pochádzal tvoj otec. Keď sme sa zobrali, dlho sme nemohli mať deti a lekári nám nedávali nádej. Vedľa rodičov tvojho otca žila veľkorodina so štyrmi deťmi. Ty si bol najmladší, chudobný a často chorý. Žili v biede. Tvoj otec sa s nimi dohodol, že ťa vezmeme. Sľúbil, že sa o teba postaráme a vychováme z teba dobrého človeka.“
Božena a jej muž boli prekvapení, keď súrodenci so záľA keď sa Ján po všetkom zamyslel, uznal, že jeho skutočná rodina bola vždy tá, ktorá ho vychovala a milovala bez výhrad.
