Stretnutie s príbuznými
Štefan sa na čas choroby matky presťahoval k nej do bytu. Žijú s manželkou na okraji mesta vo vlastnom dvojpodlažnom dome. Vychovali dcéru a syna, ktorí majú už päťdesiatšesť rokov, a majú dvoch vnúčat.
Na svoj život si Štefan nežehrá. Mali dobrých rodičov, bol ich jediný syn, milovali ho a rozmaznávali. S manželkou Zdenkou mal veľké šťastie, je pokojná a milujúca. Syn sa oženil a žije s manželkou a dcérkou v ich dome. Miesto je dosť pre všetkých.
„Zdenka, postavíme veľký dom, dúfam, že Mišo s nami zostane, aj keď sa ožení,“ hovorieval manželke, keď plánovali stavbu. „Dcerka asi vyletí z rodného hniezda, dievčatá sú také.“
Postavili dvojpodlažný dom so suterénom. V záhrade mali všetko možné. Zdenka bola výborná hospodárka a rada záhradkárila – pôda bola úrodná, všetko rástlo ako z vody. Milovala kvety, a letný dvor vôňou pripomínal raj.
A tak sa aj stalo. Dcéra ukončila školu, vydala sa a odišla s mužom do jeho rodného kraja. Syn napokon zostal s rodičmi.
Štefanova matka, Katarína, ochorela. Po smrti manžela sa z toho nedokázala spamätať, každým dňom slabla, až prišiel deň, keď povedala synovi:
„Štefanko, budeš musieť so mnou chvíľu pobudnúť. Cítim, že to už nebude dlho trvať, tvoj otec ma tam už čaká. Nevstanem už z postele, to som si doviedla,“ slzy jej stekali po tvári.
„Mama, neplač, samozrejme, nenechám ťa samú v byte. Vidím, že ani čašu s čajom neudržíš,“ sľúbil syn a zanechajúc všetky svoje záležitosti, presťahoval sa k nej.
Kataríne bolo osemdesiatsedem rokov a cítiac, že sa koniec blíži, privolala si Štefana. Ten sa posadil na stoličku pri jej posteli. Bol vzorným synom, chcel ju spočestne vyprevadiť na poslednú cestu. Dával jej lieky včas, aj keď veľmi nepomáhali, volal lekára, kŕmil ju z lyžice.
„Štefanko, cítim, že čoskoro ma vyprevadíš,“ povedala Katarína so slabým nádychom. „Synček, chcem ti ozrejmiť rodinné tajomstvo, ktoré sme s otcom celý život chránili. Dohodli sme sa, že ten, kto z nás odíže ako posledný, ti to povie.“
Katarína bola unavená, vytierala si pot z čela vychudnutými rukami. Na chvíľu umlkla, ťažko dýchala. Potom pokračovala:
„Bude to pre teba šok, ale nehnevaj sa na nás. Nemôžem si toto tajomstvo vziať so sebou do hrobu. Ach, synček, ako ti to povedať… ty, Štefanko, nie si náš krvný syn.“
Keď videla na synovej tvári zmätenosť a údiv, dodala:
„Samozrejme, si náš syn, ešte drahší ako rodný. Vždy sme ťa milovali, sám to vieš, všetko sme robili pre teba. Bolo si nám pokladom. S otcom sme ťa rozmaznávali, starali sme sa, aby si nič nepotreboval. Vyučili sme ťa, pomohli sme ti postaviť dom, oženiť sa. Si náš najmilší syn, to je isté. Ale…“
V byte bola ticho až hučalo. Štefan sa nemohol spamätať z toho, čo počul, zatiaľ čo Katarína odpočívala, lebo aj pre ňu to bolo náročné.
„Mama, ako to?“ spýtal sa Štefan, ale ona mu pohľadom naznačila, že chce ešte niečo povedať.
S námahou Katarína pokojne pokračovala:
„Vzali sme ťa z dediny, odkiaľ pochádza tvoj otec. Keď sme sa brali, dlho sme nemali deti a lekári po vyšetreniach nám nedávali nádej. V susedstve rodičov tvojho otca žila veľkorodina so štyrmi deťmi. Ty si bol najmladší, chudobný a chorľavý. Žili biedne. Tvoj otec sa s nimi dohodol, aby ťa dali nám. Sľúbil, že sa o teba budeme dobre starať a vychováme z teba čestného človeka.“
Katarína s manželom boli prekvapení, keď susedia so šťastím odovzdali malého Štefanka.
„Berte si ho, je to len ďalšia hlava na prežitie, a ešte stále choruje, aj tak dlho nevydrží,“ povedala jeho skutočná matka.
Vzali si chlapca a stal sa ich synom. V tom čase nebol problém zmeniť dokumenty. Dohodli sa s predsedom miestneho výboru a hotovo. Odviedli si ho domov. Najprv žili v susednej dedine, ale potom sa presťahovali do mesta iného kraja, kde ich nikto nepoznŠtefan si pomyslel, že jeho skutočná rodina je tá, ktorá ho vychovala s láskou, a tak sa rozhodol, že na minulosť radšej zabudne.
