STRETNUTIE S ANJELOM.
Nina mala vynikajúcu náladu. Ťažký pôrod sa skončil šťastne. Dnes pomohla na svet novému obyvateľovi planéty. Nina pracovala ako pôrodníčka-gynekologička v perinatálnom centre. Po náročnej zmene sa ponáhľala domov.
Ruky jej ťahala taška a vrecko s potravinami. Manžel sa ju snažil naučiť šoférovať, aby nebola závislá od autobusov, keďže často cestoval z mesta služobne. Dokonca jej dal pár lekcií, ale ona to nedokázala. Mala strach… strach na smrť.
Vec sa má tak, že ako dieťa zázrakom nešla pod auto. Stále si pamätá ten blížiaci sa des! Úprimne, ani ako pasažierka sa necíti pohodlne, nieto aby sama šoférovala. Nikdy!
Zajtra má voľno a zároveň svoje 40. narodeniny. Narodeniny, ktoré sa rozhodla neoslaviť, pretože verí na povery. Oslaví ich iba v kruhu rodiny, keď sa všetci zídu doma.
Do zastávky už bolo len pár krokov. Nina pocítila, že je predsa len poriadne unavená. Nečakane sa pošmykla (to sa vždy stane nečakane), noha jej odišla nabok a spolu s taškami skončila v záveji! Chváliac sa jemným pristátím, premýšľala, ako by sa dôstojne postavila na nohy?
– Slečna, neublížili ste si?
Hlas sa ozval spoza jej pravého pleca.
– Nemôžete vstať? Dajte mi ruku! –
A kto to ponúka ruku? Muž, príjemný, približne rovnakého veku ako Nina, priateľská, pokojná tvár, sympatický úsmev…
Ľahko vytiahol Ninu zo záveja, pomohol jej ztriasť sneh z oblečenia.
– Ako vždy sa ponáhľate, – jeho hlas bol taký ľubozvučný, zdalo sa jej, že už niekde počula ten hlas… ale nie, skôr sa nestretli. Poďakovala sa mu. Musela ísť ďalej.
– Ste veľmi unavená, Nina, – povedal už bez úsmevu. Povedal to s takou starostlivosťou, ako by to povedal najbližší človek.
– Ste veľmi unavená, takto to nemôže byť, – potichu zopakoval neznámy muž.
– Oddýchnem si cez víkend. Navyše zajtra mám narodeniny, – povedala Nina.
Neznámy sa znovu usmial.
– Blahoželám! Chcem vám dať darček. Dnes večer pred spaním si povedzte, – Nech sa zajtra môj život zmení k lepšiemu! A váš život sa skutočne zmení k lepšiemu. Len nezabudnite! –
– Nezabudnem, – usmiala sa Nina.
Neznámy sa rozlúčil a zabočil za roh domu. A tu konečne prišiel autobus.
Dom, ako obvykle, čakal na gazdinú v rozhádzanom stave. V predsieni neporiadok, v kuchynskom dreze hora neumytého riadu. Psík Dunčo kňučal pri svojej prázdnej miske a s výčitkou sa díval na svoju pani.
V prvom rade nakŕmiť Dunča, prejsť sa s ním. Napoly zamrznutého psa našla pred dvoma rokmi dcéra na ulici. Priviedla ho domov a prehovorila matku, aby si ho nechala, sväto-sväte sľubujúc, že sa oňho bude sama starať. Starala sa… asi dva týždne a potom sa starosť o nájdeného psíka postupne preniesla na Ninu.
Koľko času uplynulo? Nakoniec dokončila všetky domáce práce. Dobré, že nikto nevyrušoval a nenadával na nepripravenú večeru. Manžel bol služobne v inom meste. Dcéra bola u jej matky. Zajtra prídu. Manžel vopred oznámil, že prísť nemôže. Treba predsa len na zajtra pripraviť nejaké sviatočné jedlo, ale zatiaľ si môže oddýchnuť osamote.
Osamelosť je taký luxus, nikto netrápi svojimi problémami, nenamáha psychiku svojou zlou náladou. Dá sa vychutnávať osamelosť, počúvať hudbu, čítať knihu…ale chce sa jej len spať.
Už skoro zaspávala, keď si spomenula na radu neznámeho a sama nechápajúc prečo zašepkala, – Nech sa zajtra môj život zmení k lepšiemu. –
Skoro ráno zazvonil zvonček, čo bolo úplne nečakané. Vo dverách stál manžel. Najúžasnejšie bolo, že žiaril ako vytriedený cent, a nie mračil sa s utrápeným výrazom ako zvyčajne.
– Ahoj, slniečko moje, – povedal manžel nežne.
Nina bola v šoku. Už dlho od neho také slová nepočula. Kedysi bola kvôli jeho neláskavosti veľmi smutná, neskôr si zvykla.
A teraz, keď si už úplne zvykla na život bez teľacích nežností… No teda! Zdá sa byť triezvy, v rukách objemné vrecko.
– Všetko najlepšie k narodeninám! Tak mi bolo smutno, dohodol som sa a zutekal domov. Dokončia to bezo mňa, – a všetko to tým istým láskavým hlasom.
Nina ustúpila dozadu, neschopná uveriť. Nikolaj vošiel, položil vrecko, objal, pobozkal, mrmlajúc nejaké milé slová.
A kde je to obvyklé mrmlanie a nespokojný výraz? Nina sa čím ďalej viac čudovala. Úplne zabudnutý pocit šťastia sa nalial teplou vlnou.
Zazvonil telefón.
– Všetko najlepšie k narodeninám, mamička! Najlepšia, najobľúbenejšia, najkrajšia! Prídem okolo obeda a stará mama tiež. Máme pre teba skvelý darček, – veselila sa dcéra.
Potom telefonoval primár a potešil, že si môže zobrať tri dni voľna, zabudnuté od minulého roku. Potom kamarátka, teta, spolužiak, vďační pacienti…
Na dobré sa zvyká rýchlo. Nine sa zdalo, že takto to bolo vždy. A množstvo dobrého vôbec nevyzeralo zvláštne.
Večer odprevadiac hostí sa Nina šla prejsť so psíkom do susedného parku.
Včerajší neznámy muž sa objavil úplne nečakane, – Bol to dobrý deň, Nina? Všetko najlepšie k narodeninám! –
– Počkajte, odkiaľ viete moje meno? Nikdy sme sa nestretli, ak ma neklame pamäť, – opýtala sa priamo Nina.
– Sme známi už 40 rokov, Nina. Bude ti to ťažko pochopiť, ale snaž sa. Som s tebou od prvého dňa tvojho života. Som tvoj anjel strážny.
Pamätáš, keď si mala 5 rokov a vybehla si za loptou na cestu? Vtedy nikto nechápal, ako sa stalo, že kamión prešiel pomimo? Šance na záchranu si nemala. Nikto nevidel, ako som ťa preniesol cez cestu, ale to je prísne medzi nami.
A keď ste sa so študentskou partou v stavebnej brigáde išli kúpať na neznámu rieku a ty si vyvrtla členok (moja práca), zostala si v internáte. Bola tam nebezpečná vírivka a ty si mala do nej padnúť.
A včera, kto ťa posadil do záveja? Keby si padla o minútu skôr, určite by si si zlomila nohu.
Pomáham ti stále, nenápadne a bez povšimnutia. Aj naďalej budem vždy nablízku, taká je moja služba. Ale…
Je mi s tebou ťažko.
Miluješ manžela, dcéru, mamu, kamarátky, pacientov, ale seba?
Nemáš rada samu seba!
Na svoje plecia si nakladáš neúnosné bremeno. Naozaj sa nemáš rada a naivne očakávaš lásku od druhých, ale takto to nefunguje! Ak sa nemáš rada, nikto ťa ľubiť nebude, iba ťa budú využívať!
Porušil som protokol a materializoval sa, aby som ti odovzdal túto myšlienku, musíš sa mať rada! –
– Skutočne o mne viete všetko, ale anjeli by mali mať krídla, – zapochybovala Nina.
– A čo ste za ľudí? Všetko spochybňujete. Nevšimla si si, že mám široký kabát? – rozopol ho, otočil sa bokom a Nina videla zložené krídla.
– A teraz zbohom! Musím ísť, – povedal jej a zmizol v závoji padajúceho snehu.
P.S
– Rozprávka, – poviete, moji milí čitatelia.
– Rozprávka, – odpoviem vám, ale rozprávka je lož, no v sebe má ponaučenie.
Majte sa radi a buďte šťastní! Prajem vám to z celého srdca!
