Stretnutie po rokoch
Eva bola najmenej výrazné dievča v triede. Aspoň si to sama myslela. Nízka, chudá a ešte k tomu ryšavá… Eva mala komplexy zo svojho vzhľadu a s závisťou hľadela na svoje plavovlasé a modrooké spolužiačky.
– Dievčatko, raz sa rozkvitneš ako púčik ruže, – utešovala ju mama, – ja som sa tiež neskoro začala meniť na dievčinu. Až okolo šestnástky. Takže sa neponáhľaj, raz budeš dobýjať srdcia chlapcov. Teraz máš len trinásť.
– Mama, ja sa veru nikam neponáhľam, – sklopila riasy Eva, ale jej zelené oči ju prezrádzali. S žalostným pohľadom sa dívala do zrkadla a povzdychla si.
Už dlho sa jej páčil chlapec z rovnobežnej triedy – Mišo. Športovec, v znamenitej kondícii, veselý. A jeho odvaha v hrách a šibalstvách bola podobná neuvážlivosti. Pri pohľade na basketbalový zápas chlapcov počas telesnej výchovy sledovala Evka Miša. Rozpálil všetkých nadšením a energiou a tím neomylne vyhrával.
Keby Mišo nebol taký atraktívny, Evke by sa páčil aj tak, no jeho výrazný vzhľad jej nedával šancu na kamarátstvo s takým lídrom.
Okolo Miša sa navyše stále točili priatelia a priateľky – nedalo sa k nemu priblížiť. Nikdy nebol sám. Vždy v dave chalanov a dievčat. Ale aj vzácne stretnutia v chodbe počas prestávok boli pre Evku radostné. Opäť ju však zradila jej neistota. Keď prechádzala vedľa Miša, ledva sa naňho pozrela a hneď odvrátila zrak…
Nikomu Evka o svojej detskej zaľúbenosti nehovorila, no zdalo sa jej, že celý svet vie o jej tajomstve, a červenala sa už len pri pomyslení, že sa jej budú spolužiaci smiať alebo, čo bolo ešte horšie, samotný Mišo…
Rozhodla sa preto, že na pekného chlapca zabudne, nebude si ho všímať a nebude na neho ani myslieť. Najprv sa jej to veľmi nedarilo, ale voľou si svoje úsilie napokon upriamila. Evka sa upokojila a cítila sa lepšie. Dokonca bola na seba vnútorne hrdá.
– Najdôležitejšie je, aby som sa s ním nestretla príliš blízko, – šepkala si sama sebe. A keď uvidela predmet svojho obdivovania v škole, hneď sa vybrala inou cestou alebo sa snažila rýchlo prejsť, ukrývajúc sa za chrbtami iných detí.
Prešli dva roky. Evka sa dobre učila, vyrástla, prestala sa tak hanbiť za seba, pretože predpovede mamy sa splnili: z dievčatka sa cez leto stala nežná, štíhla slečna.
Po ôsmej triede prešla Eva na strednú školu. O osude Miša a ostatných spolužiakov sa dozvedala zo sporadických stretnutí so svojou bývalou učiteľkou triedy. Katarína Pustinová bývala na rovnakej ulici ako Eva.
Na školské stretnutia nechodila. Ich trieda nebola veľmi zohraná a Eva nemala medzi spolužiakmi žiadnych priateľov. Len raz, keď sa spolužiaci zhromaždili kvôli jubileu Kataríny Pustinovej, Evka sa rozhodla zúčastniť, aby milovanej učiteľke poblahoželala.
Ubehlo totiž tridsať rokov od ich maturitného ročníka! Stretnutie bolo dojímavé, pretože mnohí sa nevideli od školy. Prišli aj študenti z paralelnej triedy.
Evka sa zachvela pri pohľade na Miša. Vysoký, statný muž s šedinami, upravenou bradou. Mallo sa´malo podobal na chlapca divocha. Len jeho oči zostali rovnaké – Mišove, veselé, plné iskier.
V aule bolo hlučno. Po blahoželaní Kataríne Pustinovej sa účastníci rozprávali v skupinkách, mnohí sa objímali.
Aké bolo pre Evu prekvapenie, keď k nej Mišo pristúpil s širokým úsmevom:
– Aha, moja tajná školská láska… Eva.
Jemne sa poklonil a pobozkal jej ruku. Akoby neubehli desiatky rokov – Eva sa začervenala.
– Láska? Ja? – zvolala, – prečo som sa to dozvedela až teraz?
Obaja sa smiali. Samozrejme, všetci účastníci mali už rodiny a deti. Vrátane Miša a Evy.
Mišo a Eva stáli bokom. Rozprával jej o svojej práci, rodine a synovi.
– Aj ja mám syna, – odpovedala Eva, ako si vždy priala. Povzdychla si a pozrela sa na Miša, potom sa ho spýtala:
– Ale povedz mi: prečo? Prečo som sa ti páčila? Bola som najtichšia a najskromnejšia… A navyše nie príliš krásna…
– Práve o to ide. Nechcela si byť so mnou, ako všetky ostatné. Vždy si prešla s hrdou hlavou… Ani som si nevedel predstaviť, že by som ťa mohol osloviť. Bola si hrdá. Ale páčila si sa mi veľmi. Aj teraz je to už len sladká spomienka mláde.
– A ty si sa mi páčil rovnako, ani ti nemôžem povedať všetko… – vyhlásila zrazu Eva, – ale nedalo sa preniknúť cez dav tvojích prívržencov… A prísť za tebou ako prvá by som nemohla. Všetko to predsa len bolo len detská láska.
– Kto vie… – povedal zamyslený Mišo, – možno sme nechtiac niečo v živote zmeškali.
– Možno, – smiala sa Eva, – možno sa stretneme v budúcom živote…
– Budem hľadať tvoje zelené oči, – zašepkal Mišo a smutne sa usmial. Bolo jasné, že bol uchvátený Evou. A ona bola skutočne krásna. Neskorý kvet – ako povedala kedysi jej mama.
Zrazu Eva počula, ako ju niekto volá.
– Mami! Ja a otec sme prišli pre teba, ako si nám kázala…
K Evy a Miša sa cez dav tlačil mladý muž.
– Toto je môj syn… – povedala Eva s úsmevom.
– Mišo, – odhodlane podal ruku Evy syn.
– Mišo Jurajovic, – podal ruku Mišo s miernym zmätením a nežnosť v pohľade.
Eva mu zamávala a vydala sa k východu. Už na prahu školy ju dohonil Mišo.
– Počuj, Eva… – hľadel na ňu vlhkými očami, – ďakujem ti…
– Za čo? – začudovala sa Eva.
– Za syna. Ďalší Mišo rastie. Ďakujem za spomienku…
Eva prikývla. Vstúpila do auta a posadila sa na zadné sedadlo.
Jej manžel sa jej spýtal:
– Ako to prebiehalo?
– Dobre, – odpovedala Eva, – mnoho spolužiakov prišlo. Bola som rada ich vidieť. A trochu smutná, samozrejme. Čas nás mení… Som šťastná za Katarínu Pustinovú. Hrdinská učiteľka. Nech jej Pán Boh dá ešte veľa rokov a mnoho žiakov…
