„Dievča! Dievča, počkajte! Zastavte sa!“ Zuzana sa otočila a uvidelá, že za ňou beží nejaký chlapec v čiapke. Čiapka jej pripadala akosi povedomá. Ale kde ju mohla vidieť? „Fíha! Konečne! Vy sa venujete šprintu?! Len tak-tak som vás dobehol! Jozef. Môžete mi hovoriť Jožo. V občianskom je to Jozef Ľudovít Sladký. Dôstojné, úctyhodné, intelektuálne. Ja… Počkajte chvíľu…“ Chlapec sa predklonil, oprel päsťami o kolená, fukal ako lokomotíva. Čiapka mu skĺzla z hlavy, padla na dlažbu. Zuzka sa automaticky tiež zohnula, chcela čiapočku zdvihnúť, narazila čelom do Jozefa, toho dôstojného a intelektuálneho.
„Au! No to ste mi dali!“ rozhorčene dupkla dievčina, triasúc si poranené čelo, otočila sa a už chcela odísť, ale Jožo ju chytil za ruku.
„Počkajte! Prepáčte, bola to nehoda. Panebože, čo je to za deň?! Vy ste sestra Michalovcov? Nikolaja?“ zašepkal mladík, nasadol si čiapku naspäť. „Videl som vás u nich doma, len ste bola takáto maličká…“ Jožo ukázal prstami Zuzku-bábätko.
„Vy ste sa nám na slnku uvarili?“ pozrela sa zhora Zuzana na Sladkého. „Keď som bola takáto maličká, vy ste ešte ani na svete neboli! Čo chcete? Zdržujete ma!“
„Tak vy nie ste Svetka? Nie Svetka Michalovcová?“ akoby sa zmiatol chlapček, znova odmeral na prstoch, aká mala Zuzana bola, keď ju videl.
„Nie. Som Zuzana Gajdošíková. Dovidenia!“ Rozhodne vykročila smerom k električke, ale Jožo neustupoval, veľmi úporný intelektuál to bol.
„No tak, už sme sa predsa zoznámili! Vy Zuzka, ja Jožo, to je fajn, nie? A prečo ste taká mračná? A to ťažké vrecko tlačíte. Nechajte, pomôžem vám!“ Už sa natahoval po pletenej nákupnej taške, ale Zuzka odskočila, akoby ju ten dôstojný Sladký chcel poštípať alebo jej ukradnúť peniaze.
„Iďte si svojou cestou! Aha!“ zjasnilo sa jej. „Takto sa zvyknete s dievčatami zoznamovať, čo? Veľmi kuriózne! Ale…“
„No vidíte, už vás to zaujíma! Dajte tu tašku, neutečem. Repy a cibule máme doma dosť, vaše mi sú zbytočné,“ prikývol Jozef na vyčnievajúce konce zeleniny. „A ja vôbec veľa vecí viem! Viem, prečo lietadlá nepadajú, ako vzniká blesk, čo je perpetuum mobile, ako doma odstrániť škvrny od višňového džemu, ako…“
Chcel pokračovať v zozname svojich vedomostí, ale Zuzana sa zrazu rozosmiala, strčila mu tašku do ruky a prikázala mu, aby kráčal vpredu.
„Čítali ste detskú encyklopédiu?“ spýtala sa, konečne prestávajúc sa smiať.
„No aj tú. Ja, rozumiete, žijem s babkou. A moja babka, Terézia Pavlovna, mama môjho otca, Ľudovíta, je veľmi dôsledná vo vzdelávaní! Ona do mňa „investovala“.“
Jožo sa pokúsil jednou rukou znázorniť, ako do neho babka vkladala vedomosti, nevyšlo mu to príliš zrozumiteľne.
„Čo máchate rukami? Dávate signály? Chcete ma okradnúť?“ znervóznila sa Zuzka.
„Ale fuj! Nie! Takto babka, Terézia, do mňa tlačila vedomosti. Knihy, dokumentárne filmy, prednášky v letnom kine, rozhlasové hry a referáty. Ona, viete, riadi osvetu obyvateľstva, a samozrejme, hlavnou úlohou bolo osvetiť mňa. Viem vám povedať, ako doma vykliačiť vajce v inkubátore, ako množiť fikus, ako opraviť sifón, ako…“
„No, to nie je zaujímavé. Dáte si zmrzlinu?“ Zuzke sa čoraz viac páčil tento intelektuál Jožo s jeho čiapočkou a sifónmi.
„Nie, ďakujem. Laktóza mi neprospieva, radšej budem dýchať. Kyslík obohacuje mozog,“ odmietol Jozef. „Ale vám, ak chcete, kúpim. Slečna,“ obrátil sa na predavačku. „Dajte vanilkovú, v kornútku.“
„Ako ste uhádli?“ zaujímal sa dievčina, rýchlo zachytila chlapcovu ruku, ktorá podávala peniaze, zaplatila sama.
„Prečo sa ku mne tak správate? Ja vás pozývam!“ rozhorčil sa Jožo Sladký.
„Ja som tiež väčšinou vychovávaná babkou. Ona má tiež veľmi prísne pravidlá, viete! Poďme už, čo tu stojíme! Takže, babka ma učila, aby som nebola závislá od mužov. ‚Všetko sama, Zuzka, sama! Nezávislosť – to je to, za čo ženy bojovali!‘ – takto to približne hovorieA keďže obaja verili, že láska a pochopenie sú najdôležitejšie, žili spolu šťastne až do smrti, zatiaľ čo ich babky naďalej v parku debatovali o petúniách a nespratnom Petkovi.
