**Stretnutie na moste**
Opadané jesenné lístie vietor preháňal sem a tam, vírilo vo vzduchu a pomaly padalo na zem. Ján sa vracal od rodičov pešo, auto nechal u nich na dvore, lebo s otcom si dali pohárik. Otec sa práve vrátil z liečebne a rozprával žene a synovi, aké bolo pekné ošetrovanie.
„Takže, žena, nabudúce pojdeme spolu, sám som sa tam trochu nudil.“
„Oco, tam je predsa veľa slobodných žien, mohol si sa zabávať,“ žartoval Ján a pošklíbal sa na matku, aby videl jej reakciu.
„Žien je dosť, ale všetky sú choré a staršie ako ja. A čo, vymeníme našu mamu za niekoho?“ Otec sa usmial a nežne pohladil manželku po ruke.
Ján u rodičov zasiedel, prišiel sám, Zuzka ako vždy odmietla. Bývajú nedaleko od jeho podnájmu. Rodičia Zuzku od prvého stretnutia nepochopili. Samozrejme, nedali to najavo, no matka synovi povedala:
„Ján, nie je to pre teba… Zuzka nie je typ pre rodinný život. Ver mi, mám na to oči.“
„Mami, odkiaľ to vieš? Veď ste sa stretli len raz.“
„Dobre, synák, žite si. Jedného dňa si na mňa spomenieš. Jediné, čo ma teší, je, že sa k sobášu nehrniete. Ale neboj sa, Zuzka náš postoj nepozná.“
Ráno Ján Zuzke povedal, že po práci zajde k rodičom, lebo otec sa vrátil z liečebne.
„Zavoláme sa? Môžme sa stretnúť pri nich a zajdeme spolu,“ navrhol.
„Nemôžem, Jano. Sľúbila som Kamile, že ju navštívim. Vieš, je chorá, na PN. A potom mám už dlho dohodnutý manikér,“ odvetila Zuzka.
Ján vedel, že k rodičom nepôjde, ale opýtal sa pre istotu.
„Dobre, asi u nich zostanem dlhšie. Otec ma sotva pustí bez pohárika, má predsa dôvod na oslavu,“ zasmial sa a po bozknutí odišiel do práce.
„Netráp sa, ja tiež u Kamily pobudem,“ dodala Zuzka.
„Zavolaj, prídem ťa vyzdvihnúť, nech sa netúláš po tme,“ povedal.
Večer už zahalil mesto, riedke pouličné lampy sotva prenikali cez hustú tmu. Ešte nebolo neskoro, no jeseň prináša dlhé večery. Ján necítil potrebu volať Zuzke, pravdepodobne už bola doma. Kráčal v dobrom rozpoložení, s otcom si dal pár drinkov, s matkou sa zasmiali.
Keď otvoril dvere bytu, počul Zuzkin smiech z spálne. Nahliadol dnu a uvidel, ako sa jeho najlepší priateľ oblieka, zatiaľ čo Zuzka povedala:
„Ponáhľaj sa, Marek, Jano čoskoro príde, a to by nebolo dobré…“ Zrazu si všimla Jána v dverách a oniemela.
Nohy ho samy vyniesli z bytu. Nemohol uveriť, čo videl:
„Zuzka s mojim najlepším kamarátom… To by ma ani v najhoršom sne nenapadlo.“
Cítil sa zničený, kráčal bez cieľa. Nevedel kam, ani nechcel žiť. Zastavil sa na moste, okolo prelietali autá so žiariacimi svetlami. Otočil sa a pozrel dole. Tam bola tma a voda. Dlho tam hľadel.
Zrazu ho niekto potiahol za rukáv. Otočil sa a uvidel staršieho muža s okuliarmi a malou bradkou. Zamrzal ho chrapľavý hlas.
„Mladý muž, nemyslíte, že je tu trochu vysoko? Zvyčajne sa nepletiem do cudzích osudov, ale dúfam, že som správne pochopil, že o svoj život nechcete prísť…“ Pokynul smerom k vode.
Ján sa spamätal a zhrozil sa, čo si ten človek mohol myslieť.
„Ale nie, vôbec nie! Takto svoj život končiť neplánujem.“
„To je dobré,“ povedal starý muž. „Kam idete?“
„Ešte neviem. Len sa prechádzam,“ odpovedal Ján úprimne.
„Tak ma možno odvediete na druhú stranu. Bývam za parkom, ak vám to nevadí.“
Ján súhlasil.
„Mimochodom, ako sa voláte? Ja som Ivan Semenovič.“
„Ján,“ odvetil.
Most nebol dlhý, ani rieka široká. Ivan Semenovič mu rozprával, že ešte pred tromi rokmi učil ekonómiu na univerzite, ale teraz je na dôchodku.
„Domča je trochu nuda, hlavne na začiatku. Ale teraz máme vnúčatko, tak sme zaneprázdnení. Bývame s Alenkou len my traja – teda štyria, ak rátame aj Aranka, môjho pravnuka.“
Ján počúval jeho monotónny hlas a cítil sa pokojnejší.
„Ján, niečo sa stalo,“ povedal Ivan Semenovič skôr ako konštatoval. „Kam vlastne idete? Možno som vás zbytočne zdržal.“
„Neviem kam. K rodičom nechcem, bol som tam práve. Domov sa vrátiť nemôžem. Tam… tam je…“ Nechcel si pripomínať tú scénu.
„Rozumiem, netreba hovoriť viac. Ponúkam ti, aby si prišiel ku mne. Máme veľký byt, môžeš ostať. Každý večer chodím týmto pochodom: od domu cez most a späť.“
„Je mi to trochu trápne, máte predsa malé dieťa. A je už neskoro.“
„Nie je tak neskoro. Aranko chodí spať po deviatej. Tak poď, Ján.“
Nevedel, prečo súhlasil. Možno preto, že nemal kam ísť. V tichosti vošli do bytu na treťom poschodí, vyzuli sa a prešli do kuchyne.
„Sadni si, uvaríme čaj,“ povedal Ivan Semenovič.
Ján sa konečne poriadne pozrel na svojho spoločníka. Vysoký, pevnej postavy, so sivými vlasmi a bradkou, vyzeral ako skutočný profesor. Opatrne vytiahol šálky, aby nehrkotal, na stole stála váza s koláčikmi.
„Dedo, kto to je?“ Zrazu sa ozval detský hlas. „Kto si?“ malý chlapec sa pozrel na Jána.
Pred ním stál rozkošný, asi trojročný chlapec.
„To je Ján, náš hosť,“ predstavil Ivan Semenovič.
„Ja som Aranko!“ povedal chlapec dôležito a podal mu ruku. Ján sa usmial dojmaním.
„Ahoj
