Stretnutie na moste
Opadané jesenné listie vietor preháňal z miesta na miesto, vírilo vo vzduchu a jemne klesalo na zem. Janko sa vracal od rodičov pešo, auto nechal u nich na dvore, lebo s otcom si dali pohárik – otec prišiel z liečebne a s nadšením rozprával žene a synovi, ako dobre sa tam mal.
“Takže, žena, nabudúce pojdeme spolu, sám som sa trochu nudil,” povedal otec.
“Tati, tam je predsa veľa slobodných žien, mohol si sa zabaviť,” žartoval Janko s prižmúreným okom a sledoval maminu reakciu.
“Žien je veľa, ale všetky choré a staršie ako ja. A čo, vymeniť našu mamu za niekoho?” usmial sa a láskavo pozrel na manželku.
Janko u rodičov vysedel dlho. Prišiel sám, Zuzka nechcela ísť, ako vždy. Rodičia bývajú nedaleko od bytu, ktorý si prenajíma. Od prvého stretnutia Zuzku neprijali. Samozrejme, nedali to najavo, ale matka synovi povedala:
“Janko, to nie je pre teba… Zuzka nie je pre rodinný život, ver mi, mám na to čuch.”
“Mami, odkiaľ to vieš? Veď si ju stretla len raz?”
“Nechaj tak, synček, žite si. Neskôr si na mňa spomenieš. Jediné, čo ma upokojuje, je, že sa zatiaľ k sobášu nechystáte. Nerob si starosti, Zuzka nič nepozná…”
Janko ráno Zuzke povedal, keď odchádzal do práce, že po nej zajde k rodičom – otec prišiel z liečebne.
“Zavoláme sa, Zuzi. Dnes máš voľno, stretneme sa pred rodičmi a zajdeme spolu k nim.”
“Nemôžem, Janko. Sľúbila som Kamile, že ju navštívim. Vieš, je chorá, na PN. A popoludní mám manikúru, už som sa dávno objednala,” odpovedala Zuzka.
Janko vedel, že k rodičom nepôjde, ale opýtal sa len tak, pre istotu.
“Dobre, tak sa trochu zdržím. Otec ma určite len tak nepustí, naleje mi. Má dôvod – vrátil sa z liečebne,” zasmial sa, pobozkal ju a odišiel.
“Neponáhľaj sa, ja tiež zostanem u Kamily,” povedala.
“Zavolaj, potom ťa stretnem,” dodal. “Nechce sa ti potmívať po tme.”
Večer už zahalil mesto a riedke pouličné lampy boli proti temnote bezmocné. Ešte nebolo neskoro, ale na jeseň sa stmieva skoro a noci sú čierne. Janko Zuzke nevolal, pravdepodobne už bola doma. Kráčal v dobrom rozmare – s otcom si dali pohárik, s mamou sa rozprávali a zasmiali.
Keď otvoril dvere do bytu, počul Zuzkin hlas z ložnice. Nahliadol a uvidel, ako sa jeho najlepší kamarát oblieka, pokojne, a Zuzka mu vravela:
“Ponáhľaj sa, Vlado, Janko čoskoro príde, a to by sme nechceli…” Zrazu sa odmlčala, keď v dverách uvidela Janka.
Nohy ho samy vynesli z bytu. Nemohol sa spamätať z toho, čo videl.
“Zuzka s mojím najlepším kamarátom… To by ma ani v najhoršom sne nenapadlo…”
Bolo mu zle. Kráčal bez cieľa, bez chuti žiť. Zastavil sa na moste. Okolo prelietali autá a oslepovali ho svetlometmi. Obrátil sa a pozrel dole. Tma a voda. Dlho hľadel do prázdna. Zrazu ho niekto chytil za rukáv. Otočil sa a uvidel starého muža s okuliarmi a bradkou. Stratil sa z jeho zachveného hlasu.
“Chlapče, nemyslíte, že tu je trochu vysoko? Zvyčajne sa nepletiem do cudzích životov, ale dúfam, že som správne pochopil, že nemáte tmavé myšlienky…” prikyvol smerom k vode.
Janko sa spamätal a zhrozil sa, čo si ten muž mohol myslieť.
“To ani náhodou, niečo také ma ani nenapadlo,” prikyvol tiež.
“To je fajn,” povedal starý muž. “Kam idete?”
“Ešte neviem, len sa prechádzam,” odpovedal pravdivo.
“Tak ma odveďte na druhú stranu, bývam za parkom. Ak vám to nevadí,” požiadal ho.
Janko súhlasil.
“Mimochodom, ako sa voláte? Ja som Jozef Michalovič.”
“Janko,” odpovedal.
Prešli most, ktorý nebol dlhý, a rieka bola úzka. Jozef Michalovič rozprával, že ešte pred tromi rokmi učil na univerzite ekonómiu, ale teraz je na dôchodku.
“Nudím sa, hlavne na začiatku. Potom sa nám narodil vnúčik a máme plné ruky práce. Bývame s Evičkou sami – teda, vlastne v troch, s malým Adamkom,” povedal hrdo.
Janko počúval. Mužov monotónny hlas ho upokojoval.
“Janko, niečo sa stalo,” povedal Jozef Michalovič skôr ako tvrdenie než otázku. “Kam vlastne idete? Možno som vás zbytočne obťažoval.”
“Neviem. K rodičom nechcem, práve som od nich. Domov nepojdem. Tam… tam je…” nechcel si to pripomínať.
“Chápem, netreba hovoriť viac. Ponúkam vám, aby ste prišli ku mne. Máme s Evičkou veľký byt, môžete zostať. Každý večer sa prechádzam touto trasou – od domu cez most a späť.”
“Neviem, je už neskoro. A máte malé dieťa,” váhal.
“Nie je tak neskoro, Adamko chodí spať po deviatej. A čas ešte je,” pozrel na hodinky. “Tak poďme, Janko.”
Nerozumel, prečo súhlasil. Možno preto, lebo nevedel, kam ísť. Do bytu na treťom poschodí vošli potichu, vyzuli sa a prešli do kuchyne.
“Posaďte sa, uvaríme čaj,” povedal Jozef Michalovič.
Až teraz si Janko všimol svojho spoločníka. Vysoký, pevný, sivé vlasy a bradka mu dodávali učený vzhľad – ako profesor. Opatrne vytiahol šálky, aby nehrkotal. Na stole stála váza so sušienkami a cukríkmi.
“Starek, kto to je?” zrazu počul detský hlas. “Kto si?” obrátil sa na neho malý chlapec.
Pred ním stál pekný trojročný chlapec.
“To je Jank
