Denník Emy
Pani, dovoľte prejsť!
Niekto ma silno postrčil do chrbta a ja som opatrne spravila ďalší krok, pevne zovierajúc rúčky kočíka, len aby som nešmykla na namrznutom bratislavskom chodníku. Otvorený kabát sa zasak natiahol vetríkom už po koľkýkrát mi robil zle! Jeho cípmi mi zakrýva, prečo idem tak pomaly a ešte aj v strede chodníka.
Prepáčte!
Dievča v rýchlosti predbehlo mňa aj môj kočík a až vtom zbadala Dávida. Sedel s rukami zloženými na kolenách, neochotný v nevľúdnom počasí pomáhať tlačiť kolesá svojimi malými rukami. Aj tak by skôr zavadzal.
Len som si vzdychla a na dievča povzbudivo kývla:
Nič sa nestalo. Švihaj!
Popravila som Dávidovi čiapku, chytila opäť rúčku kočíka a šla ďalej.
Ideme? Máme ešte chvíľu, ale času je ako vždy málo.
Maminka, nedalo by sa stihnúť niečo viac, než len doktorov? Dávid skúmal, koľko mu chýba do konca chodníka, no napokon sa predsa chytil obruče kolesa, aby aspoň trošku pomohol.
Dávid, nechaj to na mňa. Toto je kritický úsek, potom to už ide ľahko pozri, tam už je čisto. Keď prejdeme cez cestu, môžeš si skúšať, koľko vládzeš!
Dobre
Počkaj, ale čo si chcel? Prečo sa pýtaš na čas?
Mlčky pozrel do zeme.
Michal vravel, že na Mierovej otvorili modelárstvo. Majú vraj aj červenú farbu, akú potrebujem.
Drahý môj, tam sa dnes nedostaneme. Je to dosť ďaleko, navyše večer hlásia opäť sneženie. Vieš čo? Napíš mi presne, akú potrebuješ a ja to kúpim. Ty dnes zostaneš s babkou Vierou.
Prečo s babkou? Chce presádzať kvety, hovorila.
Napravíme jej náladu vyhrala si nad ňou v šachu už trikrát, musíš jej dovoliť odvetu. Hovorila, že ťa naučí poker.
Ale poker je kartová hra, mami!
To nie je len hra. To je stratégia!
Vieš aj ty hrať?
Trošku. Aj mňa učila babka Viera, ale matematika nie je moja silná stránka ako tvoja. Ja vždy prehrám. Musíš byť dobrý v počítaní a vymýšľať postup dopredu.
Ako v šachu?
Skoro.
Tak dobre, budem s babkou. Len
Viem, že by si chcel ísť sám do modelárstva. Na jar tam pôjdeme spolu, dobre? Bude krajšie, budeme môcť ísť cez park, kde kŕmiš kačky súhlasíš?
No dobre
Fajn! A teraz mi popíš, aká farba?
Červená! Ale iná, nie ako pre mojich husárov
Dávid sa rozhovoril, vysvetľoval a jeho ruky konečne pustili kolesá. Usmiala som sa naňho a pokračovala v krížovej výprave. Inak sa posledné dva roky môj život ani nedá pomenovať.
Pretože všetko je inak od jedného dňa pred dvomi rokmi.
To ráno mi prišla odmena v práci. Tešila som sa, ako ňou prekvapím syna a manžela. Lenže dvere kancelárie sa rozleteli a dnu vhupla biela ako stena Vlaďa:
Ema, volajú ťa a nedá sa ti dovolať!
Zreničky sa mi zúžili ruky ochladli.
Čo sa stalo?!
Dávid Ema, neboj sa, žije! Viezli ho do detskej nemocnice.
Šoféra, ktorý na priechode narazil do môjho syna, som videla až na súde. Oči do zeme, k ospravedlneniam som bola hluchá. Snažil sa ma nájsť v nemocnici, no vtedy mi to bolo ukradnuté.
Čo by napravili slová? Otvorili by mi dvere na ARO? Vrátili by Dávidovi zdravie? Zmenili by minútu, ktorá nám prevrátila život?
Kam ste sa tak ponáhľali?
To bola jediná otázka, ktorú som sa dokázala opýtať.
Mama mi zomierala Nehovorila nič o svojom stave Len že mám prísť, ak stihnem
Stihli ste?
Nie
Viac sme sa nerozprávali. Manžela striedal pri stretnutiach so súdom, ja sa s ním už viac nevidela. Mala som dôležitejšie veci.
Je to ťažké primár žmýkal perá a nepozeral na mňa.
Hovoril niečo o rehabilitáciách, ja som v duchu opakovala len: Dávid už nikdy nepojde. Nikdy Žiadne zázraky nezaberú. Je to nemožné. Toľko nádejí, toľko snov preč
Nemyslela som vtedy na seba, na manžela, ani na tie praskliny medzi nami, čo predtým neexistovali. Dlho sme boli nerozluční, zrazu sme sa rozdelili: ja akceptovala realitu, on sa nemohol zmieriť.
Ty ma nepočúvaš? Musíme skúsiť všetko! kričal.
Není už čo skúšať.
Blbosť! Títo doktori nič nevedia pohľadáme iných!
Tak poďme hľadať
Chodím do práce, kedy chcem ešte toto všetko riešiť?!
Veď je to tvoj syn!
Aj tvoj!
Začala som hľadať. Lekárov, kliniky, možnosti, ktoré by Dávida postavili na nohy. Ale zázraky sú vzácne ako poklady. Asi ich osud počas púte rozsype z košíka, sem-tam nechá jedno malé zázračko na zemi pre niekoho iného. A my sme jedno také stratili. Musela som prijať život, aký je.
Povedať, že bolo ťažko, nič nevyjadruje.
A práca, ktorú som musela prerušiť, aby som bola so synom. Nedopovedané hádky, čo prerástli až do výbuchov. Dávid ich počul a robilo sa mi zle, chcela som utekať. Ale nedalo sa. Nemohla som odpustiť poslednú hádku:
Keby si ho vyzdvihla v škole ako ostatné matky, nič by sa nestalo!
Tie slová medzi nami spadli ako kúsok ľadu. Hneď sa ospravedlňoval, no mňa už pichalo v srdci a v našom byte sa usadil chlad.
Choď preč
Odišiel, tresol dvermi. Dávid sa prebudil:
Maminka, čo sa stalo?
Spi, môj zlatý. Zlo odišlo.
Navždy?
Navždy. Už sme sami. Nikto nám neuškodí.
Uľavilo sa mi? Nie. Bolo ešte ťažšie. Sledovala som Dávida ako len ťažko prijímal všetko. Snažila som sa mu pomôcť.
Práve vtedy som náhodou kúpila krabicu s vojačikmi.
Pozri, Dávidko!
Čo to je?
Figúrky. Musíme ich vymaľovať.
Prečo?
Aby vyzerali skutočne.
Prečo majú také čudné oblečenie? krútil jazdeca v ruke.
To sú husári. Nie moderní vojaci.
A akí?
Ukážem v knižke!
Sadli sme si spolu, listovali encyklopédiou a hľadali, ako čo najrealistickejšie farbiť figúrky. Pozerala som, ako môj syn ožíva. Bol to šťastný nápad.
O rok mal už Dávid celú armádu, večer sme sa hrali s figúrkami, hádali sme sa o taktickom význame dragonov, alebo pechoty.
Ty si však generál, mami! Tak už konečne veď armádu poriadne!
Ticho, ty máš svoju armádu!
Prekrúcaš dejiny! rozčúlene sa smial Dávid, keď som si dovolila posunúť jeho veliteľa Slovenskej brigády podľa seba.
Keby sa dali dejiny meniť, syn môj a predsa som mu ustupovala, len aby sa usmial.
Otec zo života Dávida nadobro zmizol po narodení dieťaťa v novej rodine. Oznámila mi to Viera, exsvokra, so slzami v očiach.
Ema, prepáč Za všetko
Preboha, Vám za čo? Stále ste s nami. Pomáhate, podporujete, inak by som to nezvládla!
Oni odchádzajú
Kam? skoro mi padol čajník.
Do Rakúska. Už majú všetko vybavené. Mňa neberú
Prečo nie?
Už netreba starú svokru Mladá nevesta má svoju mamu. Maličký vnuk mi bol ukázaný len raz a stačí. Už nechcú moju pomoc Nemám už rodinu.
Chcete mi ublížiť? Veď ste pre nás rodina, Dávid je stále Váš vnuk!
Prosím, nevyháňaj ma! Ja všetko chápem. Nie je to správne Ale život ide, ako má.
Chytila som Vieru za ruky. Neviem, možno to má byť takto. Nemá byť blízko ten, komu na nás nikdy nezáležalo. Tá druhá tu bola už predtým
Áno, ešte predtým
Tak vidíte. Osud vie, čo robí. Zradcov sa treba zbaviť. Ale nie ste to Vy. My dvaja sa máme. Dávid potrebuje babičku, ja Vašu pomoc. Bez tej by som bola stratená! Chcete byť s nami?
Viera ma len objala. Odpoveď bola jasná.
Tak som zistila mám Dávida a Vieru. Viac nie. Aj Mirka, moja najlepšia kamoška, sa čoskoro prestala ozývať vraj sa nevie pozrieť na Dávida na vozíčku. Ani som jej to nevyčítala. Konečne si dala do poriadku vzťahy, tak som to prijala. V jej novom svete pre cudzie nešťastie nebolo miesta.
V sociálnych sieťach som jej s radosťou lajkovala fotky zo svadby a naozaj jej priala šťastie. Predsa len, desať rokov sme sa kamarátili, vravievali sme si aj o veciach, o ktorých sme možno nemali.
Časom, keď sa Miroslava ozvala, len som jej neodpísala. Svoje trápenia som viac nevládala niesť zvlášť nie pre ľudí, ktorým by ich ťažilo.
Problémov pribúdalo.
Niektoré som zvládala s Vierinou pomocou pomáhala s Dávidom, kým som poobede mohla znovu nastúpiť do práce. Pripravila mi jedlo, poumývala, vyšla s nami na prechádzky. Stará štvorposchodovka v Ružinove, kde sme s Dávidom bývali, bola bez výťahu a pándusu, kočík so synom ťažší každým dňom. Vedela som, že dlhodobo to nezvládnem. Dávid bol zatiaľ ľahučký, no nebude to tak navždy.
Naozaj, žiadosť o pándus bola nadľudský výkon. Byrokracia bola drsnejšia než zamrznutý Dunaj. Odmietali mi ju zas a znova.
Ema, kúpme dom. Aspoň chalupu niekde za mestom. Budeš von s Dávidom, viac vzduchu, presviedčala ma po neúspechu na úrade Viera.
Ale mám procedúry, masáže, školu Dávid sa zaujíma o počítače, kdežeby som mu zohnala učiteľa na dedine? V malých dedinách, kde by sme našli lacnú nehnuteľnosť, ani internet nie je. Nie, nemôžem ho vziať z mesta!
Nechápem, dievča zlaté, ale dobre. Drž sa, dávaj si čas.
Musím, babi, ale netuším, čo ďalej
V novostavbách pándusy boli, aj výťah. Ale bit za jednoizbový byt bolo toľko, že po zjistení cien som pochopila to nie je pre nás. Hypotéka? Nedám ju dokopy. Dve maklérky, ktoré som požiadala, len kývali hlavou.
Váš typ bytu nik nechce, nie je teraz v kurze…
Ďakovala som im aspoň za ochotu.
Prečo nemôžem synovi upraviť život? Prečo som odkázaná na vrtochy osudu, ktorý raz plače, raz sa smeje, a nám zabúda dať oddych?
A predsa nie je osud celkom klamár. Možno roztržitý, ale nie krutý. Šťastnú chvíľku predsa našiel. V deň, keď ma na zastávke postrčilo dievča, sa v našom živote objavil Jožo.
Slečna, pomôžem vám?
Starší hlas za mnou ma prekvapil, keď som tlačila Dávida cez snehovú kašu na prechode. Otočila som sa na starčeka.
Nie, ďakujem, zvládnem!
Jožo nečakal, obratne obišiel kočík, natiahol ruku Dávidovi, stisol mu dlaň.
Som dedo Jožo. Pomáhaj mamke, veď už je uťahaná!
Snažil som sa. Ona vždy hreší
To je jasné! Tak poď, pomáham ja!
Posunul ma bokom, dal mi tašku s pomarančmi.
Podrž ju zjeme ich, ak budeš poslúchať! Ideme!
Kočík sa pohol, neverila som vlastným očiam babka prešla cez brečku ako nič, a usmieval sa na Dávida.
A kam vás odprevadím? Nemám naponáhlo, smial sa spokojne.
Prídeme samy, nebojte
Ach, krásna ste no tvrdohlavá! Jožo nám rozdelil pomaranč a podal polovicu mne, polovicu synovi. Veď aj ja sa chcem prejsť v príjemnej spoločnosti.
Tak smeso šli k lekárke.
O deň neskôr niekto klopal na dvere.
Pekný deň! Môžem na návštevu?
Neverila som, že je to včerajší známy za mňa sa rozhodol Dávid:
Dedo Jožo! Si tu? Super! Mama, poď privítať hosťa!
O pár dní sa mi zdalo, akoby bol Jožo naším starým známym. Vyriešil rad vecí, ktoré sa mi nepodarili celý rok.
Ema, Korčekovci zo susedného vchodu majú byt na prvom poschodí, rovnaký ako váš. Sú za výmenu, podvečer prídu kuknúť tvoj byt. Povedz si aj o doplatok na prerábku máš lepší stav bytu, kuchyňu, všetko. Veď sa dohodnete.
A ak sa im to nebude pozdávať?
Už sú rozhodnutí. Chlapa poznám, povedali mi to chlapi v garážach, je z Ružinova, slovo dodrží.
Ako ste to dokázali?!
S ľuďmi treba rozprávať! Jožo len hlavou pokýval. Ani si sa nespýtala, ako som ťa našiel
Ako?
Už len som sa spýtal. Kdeže býva tá mladá žena s veľkými smutnými očami a usmievavým chlapcom na vozíčku?
Dedo Jožo! Ja chcem chodiť! Ale nejde to
Keď budeš chcieť, raz budeš aj lietať!
Ako to?
To uvidíš v lete. Uvidíš
Povedzte aspoň trošku!
Nič nebude, žiadna dievčina! usmieval sa.
Už idem!
Ruky má silné, Ema, ale treba viac. Zohnal som maséra bývalý vojenský felčiar, urobil si školu aj v Tibete. Zober ho k nemu.
Nemá to zmysel, už nám povedali, čo nás čaká
Ty si sa vzdala? Kým je človek nažive, nikdy nie je bodka na konci príbehu! Aj ja som živý dôkaz!
Povieš nám o sebe?
Aj o moriach, aj o padáku, aj o tom, ako sme s kamarátmi piloti robili blbosti. Ale neskôr. Teraz musím za Ilčom, zváračom. Pomôže nám s pándusom.
Ale treba povolenie! Inak to nejde
A čo toto? Jožo z vrecka vytiahol papier. Povolenie, podpisy Pomohli aj susedia, tvoj domovník, Viera, všetky ženy tu. Taký kvetinový záhon tu máte.
Ej, vy ste beťár, Jožo!
Slovenský moreplavec musí mať šarm, Ema! Keby som bol mladší, rád by som ťa zobral za ženu. Si jedna z milióna!
Dajte pokoj! smiala som sa.
Teraz odo mňa neodídete. Ste už moji. Aj ty, aj Dávid, aj Viera. Čo môžem, to spravím. Budem na vás dávať pozor. Matka s dieťaťom nemá byť bez podpory!
A Jožo svoje slovo dodržal. Za pár týždňov sme s Dávidom boli v inom byte. Prechádzala som po nových izbách, ešte prázdnych a takmer mi tiekli slzy, keď som videla široké dvere na mieru a pándus pri vchode práca Joža a ďalších.
Ospravedlňte obťažovanie, ale bez toho by to nešlo
Ale nik nefrflal.
Ema, veď Boh žehnaj Vášmu chlapcovi!
Nechápala som veď inde sa ľudia odvracali od Dávida, nechceli na jeho vozík ani pozrieť.
Prečo sú vaši susedia takí milí? Inde sa na nás mračia, vyhýbajú sa
Boja sa, Ema. Majú strach.
Z čoho?
Nešťastia. Majú pocit, že keby boli v kontakte, priťahnú ho na seba. Ale vaši susedia si proste spomenuli, že sú tiež ľuďmi.
Jožo po domoch rozprával so susedmi, pripomenul im, že treba vedieť pomoc oceniť, že každému sa niečo môže stať.
Najväčšie prekvapenie prišlo, keď nám Jožo zohnal lekára, ktorý sa odvážil hovoriť o nádeji.
Pani Ema, to je naozaj len šanca drobulinká, neodvažujem sa vás dvíhať z nádeje, no skúsime. Musíte do Košíc tam je primár, ktorý jediný dokáže takéto operácie. Už som s ním hovoril.
Košíc?! A čo financie?
O to sa nestaraj, Ema! vhovorila Viera, až sa Jožo zamračil. Ja by som predala byt, zavolala synovi. No Augustín musí pomôcť. Je to Dávidov otec, aj keď na to zabudol. Pripomenula som mu to! A ty, Ema, si vždy bola rozumná. Teraz nie je čas na hrdosť. Musíme spolu zabojovať
Nemala som síl odporovať. Bola pravda.
Operáciu spravili o pol roka. Dávid postupne začal chodiť zatiaľ s barlami, ale bol to začiatok. A keď sme pándus podali inej rodine, tá pani sa rozcitlila:
Ako ste to zvládli?
Nie je to moja zásluha. Viete, uistila som sa, že anjeli existujú. A ja ich mám veľa. Moji ochrancovia.
Naozaj?
Áno! Majú aj vodcu. Prísneho, priameho a láskavého starčeka. Myslí si, že všetci ľudia sú dobrí, len im to občas treba pripomenúť.
Ako sa volá?
Jožo. Jozef Kováč. Môj a Dávidov anjel. Však, Dávid?
Dávid sa pozrie do slnka, zodvihne sa so sťažením a mrkne na dievčatko s novým vozíčkom.
Mami, môžem ísť so Sárou do parku? Nedaleko!
Chytím mamu malej Sáry za ruku, ona sa strasie, ale usmejem sa:
Jasné A môžem ísť ja s vami? Neprekážame?
Jasné! Zmrzliny bude dosť!
A v ďalšej rodine zavládne ticho a nádej. Nebojte sa ak jej dáte šancu, porastie. A aj keď realita nie je vždy ako v rozprávke, úplne postačí, keď sa zas v dome ozve smiech A možno stará bolesť, zarazená v kúte, pomaly zmizne a v dome zaznie nový zvuk.
A ten hlas, ľahký a jemný, časom zosilnie, bude ako cinkanie zvončeka. Nádej vystrelí, a možno, raz, sa roztočí v tanci za tou malou dievčinou, za ktorú Dávid bude prosiť osud.
Skús ešte jeden zázrak! Pomohla si predsa aj mne!
Možno osud, trochu si zaspieva a vyšle ďalšie papierové lietadielko niekomu ďalšiemu. A pôjde ďalej Hádajúc, komu ešte prideliť trošku šťastia.
