Člověka strátiť
Vierka, ja odchádzam. Ledva počuteľným, cudzím hlasom zašepkal Ivan.
Do pivnice ideš, čo? zahlásila Viera takmer automaticky a letmo na manžela pozrela.
Nie. Vierka, ja odchádzam od teba. Ku inej žene…
Neočistený zemiak jej vypadol z ruky a veselo sa rozkotúľal pod stôl. Viera chvíľku sledovala jeho útek, snažiac sa spracovať práve vyslovené slová. Potom sa prudko otočila a pozrela Ivanovi priamo do očí. Až vtedy jej to úplne docvaklo. Navonok pôsobila pokojne ako strážna veža v strede polí, no vnútri v nej práve spadla lavína. Lavína emócií, ktorá pohrebila pod sebou všetko lásku, radosť aj nenaplnené nádeje…
A kto je tá žena? opýtala sa Viera, zo všetkých síl sa ovládajúc, aby nezačala kričať alebo sa naňho nevrhla.
Ty ju nepoznáš, Viera. Ale je taká… Je to skutočné, rozumieš. Rozumieme si na pohľad, máme veľa spoločného. Naozaj veľa! vravel nadšene Ivan, zatiaľ čo Viera si ho v duchu predstavovala, ako ho s chuťou pichá škrabkou na zemiaky…
Nuž, asi si konečne našiel svoje šťastie, gratulujem ti. povedala pokojne, ruky a škrabku si opláchla pod tečúcou vodou a vstala od zemiakov. A viac o tom ani nechcem vedieť. Si voľný. Choď. Na večeru ťa nepozývam, myslím, že ťa už čakajú…
Ivan potichu vzdychol, či už od úľavy alebo iných pocitov, a išiel do spálne baliť si veci. Viera sa, aby nespadla, poriadne chytila okraja drezu a sledovala, ako jej články prstov blednú. Myslela na dve veci aby neskolabovala a aby Ivan už čím skôr vypadol…
No tak ja teda… idem, dobre? opatrne sa blížiac k dverám, zamrmlal Ivan. Viera sa naňho otočila. Hlava aj výraz pokojné ba až odovzdané. Bolo poznať, že Ivan čakal aspoň slzy alebo výčitky, určite nie takúto ľadovú apatiu. Zahmkla a vyšiel z kuchyne.
Viera vyčkávala, kým sa za ním nezavreli dvere, a bezmocne sa zvalila na zem. Do ruky sa zahryzla, len aby nekričala, a vzlykala ako doráňané zviera, čo už nemá šancu… Šancu ďalej žiť. Až po troch hodinách, opuchnutá a zachrípnutá od plaču, sa doplazila do spálne a oblečená padla na posteľ. Jej svet potemnel…
…V noci Vieru prebudila smutná nostalgia. Spomínala, ako sa s Ivanom stretli. Ona, mladé, neskúsené dievča, prišla na stredné Slovensko, do malého mestečka, kde ju pridelili. Už ten prvý víkend šla na tancovačku s kamarátkami. A tam ho prvý raz uvidela. Ivan bol medzi partiou chalanov, ktorí v parku dozerali na poriadok.
Bol vysoký, urostlý, široké ramená, s úprimným úsmevom. Ivan sa v dave vynímal, pôsobil mužnejšie. Vierke stačil len jeden pohľad a vedela, že je stratená. Aj jemu sa drobné dievča s veľkými očami zapáčilo. Hneď v tú noc ju odprevadil domov. Od vtedy boli stále spolu…
Stretávali sa skoro každý deň. O tri mesiace podali žiadosť na matriku. V lete mala svadba, veľký veselý žúr. Najskôr bývali na internáte. Potom, keď Viera porodila prvé dieťa, dostali prvý dvojizbový byt. Ich šťastiu nebolo konca kraja. A hlavne sa mali radi. Ozajstná láska rozumeli si aj bez slov, len pohľadom alebo gestom. A nikdy sa nehádali. Fakt! Takto to býva, ak dvaja zapadnú k sebe ako skladačka, ako plus a mínus, alebo jin a jang…
Minulý týždeň mali tridsaťšesť rokov spoločného života. Najhoršie bolo, keď si uvedomila, že tých tridsaťsedem už asi nepribudne… Pri tej myšlienke sa znovu rozplakala, ticho a smutne, akoby oplakávala koniec svojho šťastia aj lásky…
Ráno bolo šedé, také isté ako nálada Vierina. Ale musela vstať dom je veľký, gazdovstvo ešte väčšie, všetko si žiada pozornosť. Zjedla trochu chleba a čaj so sladkým, viac do seba nedostala. Chvatne sa pustila do práce upratala, nakŕmila sliepky, vypustila kozu na dvor, poumývala podlahy aj riad, ktorý z večera zostal. Všetko robila s takou urputnosťou, akoby si zakazovala myslieť na tú najhoršiu vec. Ale čakala ju ďalšia starosť ako to povedať deťom. Synovi Mišovi a dcére Zuzke. Odvážila sa až na obed.
Mami, to snáď nemyslí vážne! Aká iná žena? To je vtip, že? Mami, chceš, že prídeme? Hneď sadáme do auta! hovorila vystresovane Zuzka.
Nie, nie, Zuzi, vy nikam nejdete! Na čo by ste jazdili? Veď si v deviatom mesiaci, nepotrebuješ stresy. Zvládnem to. Nikto predsa nezomrel.
Syn Mišo reagoval prudko. Hádzal jednu nadávku za druhou, skoro až penil do telefónu. Viera ho musela hneď hambiť. Že nech už nehaní otca veď všetko sa v živote stane. Nakoniec sa dohodli, že Mišo príde cez víkend…
Keď to oznámila deťom, na chvíľu sa jej uľavilo. Keď prechádzala okolo zrkadla v chodbe, všimla si ten stratený pohľad… Zrkadlo jej ukázalo rozkvasenú ženu v domácom župane, bez make-upu, s opuchnutými očami aj perami.
No… Nečudo, že si našiel mladú. Pozri na seba zhlboka si povzdychla. Beztvará, rozhádzaná, bez účesu a s olúpanými nechtami. Tá druhá je asi parádnica a ja? Syn, muž, vnučka, všetko bolo vždy prvé. Hneď za tým sliepky a záhrada… Ach jaj… povzdychla si Viera, pričom jej hlavou prebehli obrazy tej mladej aj manžela…
Zaspomínala na posledný rok. Bol náročný. Zuzkina nepríjemná gravidita, narodenie Mišovho dieťatka, neustály zhon a drobné starosti a všetko riešila ona. Na Ivana jej už čas nezostával. Ivan po práci večeral sám, lebo ona niekedy dobehla domov až neskoro. Aj víkendy trávil bez nej, kým ona bola s vnúčatami. Vtedy si on našiel čas na novú známosť. Viera spoznala, že sa vzťah pokazil, no pre všetku tú zaneprázdnenosť si to nechcela pripustiť alebo nevšimla…
…Dni pomaly plynuli. Bez Ivana. Najprv to bolelo, neskôr to už skôr znecitlivenie. Deti poprosila, nech sa na otca nehnevajú veď im nič neurobil, vnúčatá predsa ľúbi. Nebudú sa miešať do ich vzťahu, sľúbili, a to jej stačilo. Po pol roku sa Viera upokojila. Na smútenie nemala čas, gazdovstvo viselo na nej, vnúčatám pomáhala, navyše sa zamestnala v družstve na pol úväzku. Schudla, vlasy si dala ostrihať, lepšie vyzerala. Aj úsmev jej vrátil žiaru tváre. Nuž, život ide ďalej.
O pol roka telefonát z neznámeho čísla. Hlas, trochu zabudnutý, ale stále dôverne známy.
Vierka, láska moja, prepáč mi, vezmi ma späť… Nedokážem bez teba žiť. Dva mesiace som bol úplne mimo, a potom stále keď zatvorím oči, vidím iba teba. Pustíš ma k sebe? prosíkal Ivan.
Nie. Nepustím. Choď za tou svojou mladicou, veď máte veľa spoločného. A mne je už aj bez teba dobre. zareagovala rázne Viera a položila mu to.
No každý večer potom Ivan znova volal, prosil, prehováral peknými slovami.
Viera, už nie sme najmladší. Čo sa teraz ideme deliť? Pomýlil som sa, prepáč. Ľúbim ťa, aj rodinu našu. Miša, Zuzku, vnúčatá. Chcem byť s vami.
Veď ti nič nebráni, Ivan. Deti a vnúčatá máš stále. Ja už nie. Mňa sa to netýka. Rozbité šálky sa nezlepia, akokoľvek chceš. ukončila debatu Viera.
Deti, ktoré zo začiatku boli proti Ivanovi, postupne obaja zmenili názor a skúšali za otca prosiť.
Mami, otec sa trápi. Veľmi ľutuje. Možno by si mu mala dať šancu, dotierala Zuzka.
No jasné, mama, odpusť mu, veď vidím, že ho máš stále rada, pridal sa aj Mišo.
Nie a nie. Hotovo. Neprosíkajte. Nedokážem po tom všetkom žiť s ním. Vždy si spomeniem, že ma zradil.
Tak žila Viera. Pracovala, starala sa o dom, deti, vnúčatá. A všetko bez Ivana.
Ivan sa zatiaľ s mladicou, s ktorou si tak rozumeli, rozišiel. Odsťahoval sa k starnúcej mame. Veľmi sa mu cnievalo za Vierou. Často spomínal na ich spolužitie, veľmi to ľutoval. Ale už sa to nedalo vrátiť. Musel sa s tým zmieriť…
A raz sa rozhodol na odvážny čin. Pôjde k Vieri, padne jej k nohám a bude prosiť o odpustenie. Možno sa zľutuje, prijme ho späť. Ak nie, aspoň ju ešte uvidí, svoju drahú a jedinú…
Obliekol sa do gala a vyrazil na cestu. Prišiel, klopal na známe dvere, nikto však neotvoril. Viera bola na noci v práci. Klopal, čakal, potom si ľahol na lavičku na verande a usnul tuhým, zdravým spánkom. Už dávno sa tak nevyspal snáď tie staré múry pôsobili. A únava tiež.
Viera sa nadránom vrátila domov. A zrazu prekvapenie. Pristúpila k nemu a Ivan ani len nedýchal… V mesačnom svetle sa jej zdal presne ako mŕtvy. Škrabkala ho rukou, žiadna reakcia. Búchala po pleci nič. Zatriasla ním poriadne, nič sa nestalo.
Sväta Barbora, nešťastie veľké… Ivan, Ivanko môj milovaný, kam si mi odišiel, s kýmže ma tu nešťastnú nechávaš? Ako ja bez teba žiť budem… začala nariekať a padla mu na hruď…
A vtom on chmatne po nej, objíme a začne ju bozkávať.
Takže predsa len ma máš rada, keď voláš milovaný. Aj ja teba, Vierka moja, prepáč mi, žena moja. Nebudem vedieť žiť bez teba, prisahám… kľakol si pred ňu a tvár si zakryl rukami…
Ty jeden nehanebník, šibal starý! Príšerný si! mlátila ho po chrbte Viera. A ja som si už myslela, že si tomu koniec dal a domov si prišiel zomrieť! A ty si sa len takto navracal, ty kocúr! Ešte raz vyskúšaš uvidíš!
…Od toho dňa sa Viera s Ivanom zmierili a žili ešte lepšie. A ešte viac si jeden druhého vážili a ľúbili, lebo možno práve vtedy pochopili čo to znamená človeka stratiť. Svojho človeka najbližšieho a najdrahšieho. A tiež, že niekedy treba vedieť odpustiť. Hrdosť nie je vždy na osoh. A aj keď človek urobí veľkú chybu, v srdci sa mu dá vyhradiť aspoň malý kútik. Hlavne si vážiť to, čo máme práve teraz, nie plakať za tým, čo sme stratili. Tak, kamarátka moja, toto je ten príbeh. S dobrým koncom :)A tak, keď večer sedávali spolu pod starou lipou, Ivan občas stisol Vierinu ruku trochu pevnejšie a ona mu odpovedala tichým úsmevom, v ktorom bola všetka minulosť, odpustenie aj nová nádej. Sem-tam ešte pohladil jej vlasy, pohádal sa so sliepkami alebo sa nechal nenápadne vyhnať od sporáka. Dozrievali spolu znova a tentoraz vedeli, že šťastie je krehké ako šálka, ktorá raz už popukaná, môže byť o to vzácnejšia.
Nie vždy to bolo dokonalé, nie vždy sa vedeli nerozhnevať, ale zakaždým večer po sebe natiahli ruku cez posteľ a našli tam tú druhú pravú i neomylnú. A keď sa raz vnúčatá spýtali, ako to spolu dokázali tak dlho vydržať, Viera sa len pousmiala a pohladiac Ivana po vlasoch zašepkala:
Vieš, čo je naozaj dôležité, dieťa moje? Nikdy nevzdať lásku, aj keď to bolí. A nezabudnúť občas musíš prestať byť hrdý a začať znova.
A starý Ivan k tomu dodal svojsky:
A mať niekoho, komu môžeš večer podať škrabku na zemiaky. To je šťastie, ver mi.
Pod starou lipou, v teplom svetle večera, tak ešte dlho sedeli dvaja starí ľudia, čo už dávno pochopili: Človeka síce môžeš na chvíľu stratiť, ale ak ho nájdeš znova, váž si ho o to viac. Pretože láska je vždy nová, ak sa vieš k nej srdcom vrátiť.
