Stratená som osirela v šiestich rokoch, keď moja mama pri pôrode zomrela na môjho mladšieho brata.
Pamätám si ten deň, keď som ostala bez matky. Už sme boli dve dievčatá a mama čakala tretie. Pamätám si jej krik, susedky, ktoré sa zhromaždili, plakali, až kým jej hlas nezmizol…
Prečo neprivolali lekára? Prečo ju nezobrali do nemocnice? Dodnes tomu nerozumiem. Bola dedina príliš ďaleko? Cesty neprijazdné? Neviem, ale nejaký dôvod určite bol. Mama zomrela pri pôrode a nechala nás samé s novorodenou Olinkou.
Otec, stratený bez nej, nemal v tejto časti Slovenska žiadnu rodinu všetci boli na juhu. Nikto mu nepomohol starať sa o nás. Susedky mu radili, aby sa čo najskôr znova oženil. Ani týždeň neuplynul od pohrebu a otec už bol zasnúbený.
Odporučili mu učiteľku, vraveli, že má dobré srdce. A tak za ňou otec išiel. Požiadal ju o ruku a ona súhlasila. Možno sa jej páčil? Bol mladý, pekný. Vysoký, štíhly, s tmavými očami ako cigán. Každý by sa naňho pozrel.
Tak či onak, večer prišiel s nevestou, aby nám ju predstavil.
Prinášam vám novú mamu!
Cítila som tieseň a horkosť, niečo moje detské srdce nedokázalo prijať. V dome ešte stále bola vôňa našej mamy. Nosili sme šaty, ktoré ušila a umyla svojimi rukami, a on nám už predstavoval novú mamu. Dnes tomu rozumiem, ale vtedy som ho nenávidela a jeho nevestu tiež. Neviem, čo tá žena o nás povedala, ale prišla ruka v ruke s otcom.
Oboje boli trochu pod parom a ona povedala:
Volajte ma mami a ostanem.
Ja, staršia, som šepkala mladšej sestre:
Ona nie je naša mama. Naša mama zomrela. Nevolaj ju tak!
Sestrička zaplakala a ja som povedala nahlas:
Nie, nebudeme ťa tak volať! Si nám cudzia!
No to sa mi páči, aké drzé! Tak potom s vami neostanem.
Učiteľka vyšla von a otec ju chcel nasledovať. Zastal na prahu, nešiel. Stál tam so sklopenou hlavou, potom sa vrátil, objal nás a rozplakal sa. Plakali sme spolu. Naša malá Olinka v kolíske tiež poplakávala. Smútili sme za mamou, on za svojou ženou, ale naše slzy boli ťažšie. Slzy siročiat sú také isté po celom svete a bolesť po matke je rovnaká v každom jazyku. To bol jediný raz, čo som otca videla plakať.
Zostal s nami ešte dva týždne. Pracoval v lese, jeho partia odchádzala do hôr. Čo robiť? V dedine neboli iné práce. Dohovoril sa so susedkou, nechal jej peniaze na jedlo a Olinku zveril inej žene. Potom odišiel.
Zostali sme samé. Susedka prichádzala, uvarila, zatopila a odišla. Mala svoje povinnosti. A my sme boli celé dni samé zima, hlad a strach.
Dedina rozmýšľala, ako nám pomôcť. Potrebovali sme ženu, ktorá by zachránila našu rodinu. Nie ktorúkoľvek, ale takú, čo by prijala cudzie deti ako svoje. Kde ju nájsť?
Z rozprávania sme zistili, že existuje mladá žena, príbuzná jednej dedinčanky, ktorú muž opustil, lebo nemohla mať deti. Alebo nejaké mala, ale zomreli, a Boh jej už viac nedal nikto nevedel presne. Zistili adresu, poslali list a cez tetu Máriu privolali Zuzku k nám.
Otec ešte bol v lese, keď Zuzka prišla skoro ráno. Vkradla sa tak potichu, že sme ju ani nepočuli. Zobudili ma kroky v izbe. Niekto sa pohyboval ako mama a v kuchyni rinčali tanieriky. A tá vôňa? Palacinky!
Potichu sme nazerali cez škáru. Zuzka pokojne upratovala: umývala riad, vytierala podlahu. Až počula, že sme hore.
Poďte, zlatíčka, budeme jest!
Prismievala som sa, že nás volá zlatíčka. Naozaj sme boli plavé s modrými očami ako mama.
Odvážili sme sa vyjsť z izby.
Sadnite si za stôl!
Netrebalo nám hovoriť dvakrát. Zjedli sme palacinky a už sme tej žene dôverovali.
Volajte ma teta Zuzka.
Potom nás umyla, vyprala nám šaty a odišla. Na druhý deň sme čakali: vrátila sa! Dom sa v jej rukách zmenil. Čistý a uprataný, ako za maminých čias. Prešli tri týždne a otec stále v horách. Teta Zuzka sa o nás starala dokonale, ale držala si odstup možno nechcela, aby sme sa k nej priliehali. Najviac k nej tíhla Vierka, mala len tri roky. Ja som bola opatrnejšia. Teta Zuzka bola prísna, málokedy sa usmiala. Naša mama bola veselá, spievala, rada tancovala, volala o
