Stratená batožina

Stratená batožina

Kufor vážil inak, než mal.

Barborka si to všimne hneď pri páse na letisku. Zvyčajných dvanásť kíl je akosi viac ťažšie, pevnejšie, akoby sa zmenilo ťažisko. Ale sivý povrch vyzerá rovnako: plast, štyri kolieska, škrabanec na ľavom rohu. Chytí rukoväť a mieri k východu.

Letisko v Bratislave vonia po káve a mokrom linoleu. Za sklom drobno prší, marcové mrholenie nemá s dovolenkou nič spoločné. Barborka si pomyslí, že konferencia o mestskej zeleni je síce dobrá výhovorka letieť z Košíc do Bratislavy, ale nie taká dobrá, aby sa z toho tešila.

Má tridsaťjeden. Mladá výskumníčka v Ústave urbanizmu SAV, prenajatá garsónka na dvadsaťosem metrov, knihy poukladané v stohách popri stene. Mama z Banskej Bystrice jej voláva každú nedeľu a zakaždým sa spýta: Tak čo, Barborka? Niekto nový? A ona vždy odpovie: Mám veľa práce, mami. Akoby to vysvetlilo všetko.

Taxík k hotelu trvá dvadsať minút. Vodič sa pýta, či je na dovolenke. Barborka odvetí: Služobne. Prikývne, akoby ani inú odpoveď nečakal.

Izba je malá, ale čistá, s výhľadom na sivý pás Dunaja. Na parapete umelý kvietok muškát, ktorý muškátom nikdy nebol. Barborka položí kufor na posteľ, cvakne zámkami a otvorí veko.

Zamrzne.

Vnútri sú pánske veci.

Hrubý sveter tmavozelený, vonia trávovo, rozhodne nie po parfume. Veľkosť určite nie jej: ramená o polovicu širšie. Rifle. Tenisky v igelite, štyridsiatky trojky. Nabíjačka k mobilu, akú nikdy nemala. Sáčok so semienkami nápis v cudzej reči, niečo botanické. A zápisník. Hrubý, v koženej väzbe, s gumičkou naprieč.

To nie je jej kufor. Barborka si sadá na okraj postele a hľadí na cudzie veci. Sivý povrch, štyri kolieska, škrabanec na rovnakom rohu. Ale kufor patrí niekomu inému. Niekto na letisku zobral jej veci knihy, šaty na prednášku, notebook s prezentáciou, rámik s fotkou mamy. Ona vzala jeho.

Prvých päť minút len sedí a nevie, čo robiť. Potom zavolá na letisko. Automat žiada čakať na linke. Čaká jedenásť minút, potom ju spoja. Dievča na druhej strane zapíše údaje o lete, číslo štítku a prosí o trpezlivosť. Ozvú sa. Určite ozvú.

Položí telefón a opäť pozrie na rozbalený kufor. Navrchu leží zápisník, akoby ho tam niekto položil posledný. Kožený obal ošúchaný, gumička vyťahaná.

Vie, že by nemala. Cudzie veci, cudzí život, cudzie zápisy. Je to ako načúvať cudzej debate alebo večer nakúkať do osvetlených okien. Neslušné. Prejde sa po izbe, naleje si vodu z krčaha. Napije sa. Zase pohľad na zápisník.

Ľavé rameno od desiatich rokov padnutejšie o dva centimetre kvôli noseniu tašky s laptopom sa akosi samo natiahne vpred. Končeky prstov, vyleštené od klávesnice, sa dotknú obalu. Koža je mäkká, teplá na dotyk.

Otvára zápisník.

***

Písmo je nezvyčajné. Písmená sa nakláňajú doľava, okrúhle, s dlhými chvostíkmi pri u a r. Nie unáhlené, premyslené písmo. Ten, kto tak píše, asi aj rozpráva pomaly.

Prvý zápis bez dátumu.

Brno. Ráno som pešo vyšiel na Špilberk. Mesto podo mnou ako obrovská záhrada, ktorú niekto zabudol pokosiť. Stromy vyrastajú medzi domami, kríky šplhajú na balkóny. Nakreslil som platan pri vchode do záhrady. Kmeň vyzeral ako mapa neznámej krajiny: svetlé fľaky, tmavé ostrovy. Sedel som tam tri hodiny, kým som nezamrzol.

Barborka otočí stranu.

Viedeň. Kreslil som baobab v Botanickej. Samozrejme nie pravý baobab, len bonsaj. Ale korene má také, akoby sa chcel vytrhnúť z kvetináča. Seriózny strom v neserióznej veľkosti. Možno mi je podobný.

Usmeje sa. Prvýkrát za celý deň.

Listuje ďalej a ďalej. Zápisy rad za radom: Praha, Marseille, Gdaňsk, Ostrava. Vždy o mieste a rastlinách. Chlap cestuje, kreslí stromy a nahlas rozmýšľa na papieri. Nikde ani slovo o hoteloch, reštauráciách, pamiatkach. Iba zeleň. Kríky, kmene, koruny, korene. Medzi riadkami náčrty rýchle, presné, živé. Vetvička s tromi listami. Koreň obímajúci kameň.

Praha. Na trhu som videl pomarančovník uprostred stánkov. Predavači na vetvy zavesili tašky a cenovky. Strom tam stojí najmenej dvesto rokov. Prežil všetky trhy, všetkých predajcov. Nakreslil som ho, ruky sa mi chveli od tepla.

Marseille. Glicínie nad nábrežím padajú tak nízko, že sa dotýkajú hlav. Francúzi ich obchádzajú. Turisti fotia. Stál som tam a myslel: toto je strom, ktorému na hranice nezáleží. Rastie, kde chce. Kiežby som mohol byť taký.

Zistí, že už číta štyridsať minút. Vonku sa zotmelo. Dážď jemne bubnuje na parapet.

Otočí ešte ďalšiu stranu.

Gdaňsk. Zašiel som do opusteného sadu na okraji. Linde so kmeňmi na tri objatia, korene presekli asfalt. Kedysi sem chodili ľudia. Teraz iba stromy. A ja. Nakreslil som jednu lipu. Stojí ako strážca rovno, pevne, ani lístok sa nepohne. Pomyslel som si: takto vyzerá vernosť. Čakáš na mieste, kým sa niekto vráti.

Barborka si uvedomí, že autor zápiskov rozpráva so stromami tak, ako iní rozprávajú s priateľmi. Úprimne, bez filtrovania. Stromy sú jeho spoločníci. Chcela by vedieť prečo.

A potom nasleduje zápis, ktorý ju prinúti odložiť zápisník a dlho hľadieť do steny.

Ostrava. Dva roky po rozvode. S Editou som chodil štrnásť rokov od vysokej školy až po posledný deň. Povedala: ,Ty máš radšej stromy než ľudí. Možno mala pravdu. Možno som len nevedel ľudí milovať tak, aby to cítili. Už neverím, že nájdem. Nie strom človeka. Takého, čo pochopí, prečo kreslím korene.

Barborka zápisník zatvorí. Položí na nočný stolík. Vstane, pristúpi k oknu.

Dážď neustáva. Dunaj je tmavý, plochý, bez svetla. Dole tresne dvere, zasmieva sa pár mladé hlasy, úplne cudzie.

Tridsaťjeden. Garsónka. Knihy v stohách. Niekto nový? Posledný vzťah skončil pred rokom a pol a ani si nevšimla, kedy prestala hľadať. Raz večer prišla z práce, sadla si do kuchyne a uvedomila, že jej samote je vlastne dobre. Alebo nie dobre len zvyk. A zvyk nahrádza šťastie, pokým na tým nerozmýšľaš.

Vrátila sa ku kufru a opatrne veci ukladá späť. Vtedy si spomenie.

List.

Ten, čo začala písať v lietadle od nudy. Let zdržali dve hodiny, vytiahla papier a pero len aby sa niečím zamestnala. Nie denník, nie poznámka. Hlúposť, ktorú by dospelý nemal písať. Milý neznámy, túžim stretnúť… Nedopísala. Pred pristátím založila do vrecka kufra a zabudla.

A ten list je teraz v jej kufri. V kufri, ktorý si zobral niekto iný. Muž, ktorého cestovateľský denník leží na nočnom stolíku.

Barborka sadne na posteľ. Lícne kosti jej horia.

***

Ráno zavolá na letisko znova.

Oddelenie strát a nálezov, Iveta, hlas znie unaveno, v pozadí chrumká niečo ako suchár.

Včera som podávala žiadosť. Let Košice Bratislava, štítok číslo…

Momentík. Chrumkanie ustane. Tak, žiadosť je v riešení. Ozveme sa vám, keď bude čosi nové.

Kedy približne?

Podľa poradia. Zvyčajne tri až desať pracovných dní.

Desiatich?

Pracovných. Ale môže to byť aj skôr. Majte, prosím, zapnutý telefón.

Barborka zloží telefón a pozrie na cudzí kufor. Potrebuje oblečenie. Konferencia je pozajtra. Jej jediné normálne šaty, notebook, lodičky všetko má niekto neznámy na neznámom mieste.

Vyjde do mesta. Nákupné centrum je pätnásť minút pešo. Kúpi si nohavice, blúzku, bielizeň, nabíjačku. Pri pokladni sa predavačka spýta:

Stratili ste kufor?

Poplietli nám ich.

U nás v Bratislave často. Všetky kufre rovnaké. Sivé.

Barborka prikývne. Nie je jediná, komu sa to stáva. To ju trochu upokojí.

Zájde ešte do lekárne pre kefku a pastu, potom do kaviarne na rohu dá si kapučíno postojačky, lebo všetky stoly sú plné párov. Po ceste späť zavolá mame.

Dobre si doletela? Aké je počasie?

Prší.

Zobrala si si dáždnik?

Mami, stratila som kufor.

Preboha. Ukradli?

Nie, poplietli nám ich na letisku. Niekto si vzal môj.

Mama sa odmlčí. Potom povie:

Niekto chodí s tvojimi vecami. Zaujímalo by ma, čo si myslí o tvojich knihách.

Mami.

No čo? Vieš, že všade so sebou vozíš malú knižnicu.

Barborka jej nič nehovorí o zápisníku so stromami, ani o písme naklonenom doľava, ani o zápise z Ostravy. Povie len: Bude to v poriadku, mami. A zloží.

Potom sa vráti do izby a znova otvorí kufor.

Nie kvôli zápisníku. Hľadá nejakú stopu meno, kontakt, hocičo. Prehľadá vnútorné vrecká. V bočnom na zips nájde vizitku.

Ing. Tomáš Radoš. Záhradný dizajn, projekty, konzultácie.

A telefónne číslo.

Barborka napíše správu cez WhatsApp:

Dobrý deň, na letisku v Bratislave sme si asi omylom vymenili kufre. Mám váš sivý, so škrabancom. Vo vnútri zápisník a vizitka. Našla som váš kontakt.

Odpoveď príde o deväť minút.

Dobrý deň. Až dnes som otvoril kufor a áno, určite nie je môj. Knihy, zápisník, šaty. Je mi to veľmi ľúto. Som tiež v Bratislave. Môžeme sa stretnúť a vymeniť si batožinu?

Barborka si správu prečíta viackrát. Knihy. Zápisník. Šaty. Zjavne vie, čo má v kufri ona.

Áno, dohodnime si miesto.

Kaviareň Aurora pri nábreží? Zajtra o desiatej? Prídem s vaším kufrom.

Dobre. Prídem aj ja.

Odloží mobil. Potom ho zase chytí a znova prečíta: Knihy, zápisník, šaty. Otvoril jej kufor. Vidí jej veci. Možno si prezeral zápisník, kam si píše nápady na články. Možno videl maminu fotku v rámiku, ktorú má všade so sebou.

Možno našiel aj list.

Barborka zatvorí oči. Predstaví si, ako sedí vo svojej izbe alebo v kaviarni drží v rukách ten papier. Linkovaný list s jej roztraseným písmom. Číta slová, ktoré nikdy nikomu nemienila ukázať.

Otvorí oči. Z nočného stolíka zoberie zápisník a ešte raz prečíta zápis z Ostravy.

Už neverím, že nájdem…

A ona napísala: milý neznámy, túžim niekoho stretnúť… A ten list je v rukách muža, čo kreslí stromy a hľadá niekoho, kto pochopí.

Náhoda. Smiešna, nemožná náhoda medzi rovnakými sivými kuframi.

Alebo nie.

Barborka si sadne ku stolu a otvorí zápisník na poslednej strane. Po Ostrave je ešte niekoľko zápisov.

Trenčín. Jar. Balkón zarastený tak, že sa sused sťažoval. Sto štrnásť rastlín rátal som. Edita by povedala: ,Si nenormálny. Ale už nie je editina. Sťažovať sa môže už len fikus. Ten mlčí. Najlepší poslucháč.

A ešte posledný zápis:

Cestujem do Bratislavy. Botanická záhrada. Chcem vidieť tulipánovník, vraj má cez sto rokov. Dovolenka. Prvá za dva roky, keď nejdem pracovne. Je zvláštny pocit cestovať len tak. Akoby som si musel nájsť dôvod.

Barborka zatvorí zápisník. Vloží ho do kufra. Zapne zips.

On letí do Bratislavy kvôli stromu. Ona kvôli konferencii o mestskej zeleni. On kreslí rastliny v cudzích mestách. Ona píše články o tom, ako ich dostať späť do vlastného. A niekde medzi tým si vymenili rovnaké sivé kufre.

Barborka si ľahne, ale dlho nemôže zaspať. Uvažuje, aký je život zvláštny. Žiješ, pracuješ, chodíš na konferencie, balíš veci, zatváraš zámky. A potom drobná náhoda malá, smiešna ti otvorí cudzieho človeka tak, ako by to nespravilo ani rok známosti.

***

Kaviareň Aurora stojí rovno pri nábreží, medzi platánmi a lampou. Sklenené steny, drevené stolíky, vôňa čerstvého chleba a štrúdle so škoricou. Čašníčka v zástere s husľovým kľúčom prestiera šálky.

Barborka príde dvadsať minút skôr. Nie zo zhone nedokáže sedieť na izbe. Vyberie si stolík pri okne, kufor položí vedľa seba a objedná si čaj. Ruky sa jej trasú, keď berie menu. Hlúpe však len vracia veci. Výmena batožiny. Nič viac.

Ale vnútri vie, že je viac. V jej hlave je celý zápisník prečítaného cudzieho života a tento cudzí život je jej zvláštne blízky.

Spozná ho hneď.

Muž vojde presne o desať, so sivým kufrom na kolieskach. Vysoký, v tmavozelenej bunde v odtieni svetra z kufra. Na nose a lícach mu zostal opálený pás tri tóny tmavší než čelo, asi od okuliarov, ktoré nosí stále. Zastaví sa pri vchode, rozhliadne a uvidí jej kufor. Príde k nej.

Barborka? Hlas tichý, medzi slovami čosi skúmajúce, akoby ho vážil v mysli.

Áno. Tomáš?

Prikývne, sadne si oproti. Položí jej kufor vedľa svojho. Dvaja siví dvojníci bok po boku.

Divné, povie. Kontroloval som štítok.

Aj ja.

Asi sa štítky poplietli. Alebo sme obaja leniví.

Alebo kufre majú vlastnú dohodu.

Usmeje sa. Nie naplno, len kútikom pier. Barborka si pomyslí, že sa usmieva ako píše zdržanlivo, ale srdečne.

Mal by som sa ospravedlniť, povie Tomáš.

Za čo?

Otvoril som váš kufor. Myslel som, že je môj. Potom som uvidel knihy a pochopil.

Aj ja som otvorila váš. Tiež mi to došlo až potom.

Pauza. Krúti lyžičku. Ruky silné, s prachom pod krátkymi nechtami nie špina, ale zvyk.

Prečítal som váš zápisník, povie ticho. Poznámky k článkom. O verejnej zeleni, dvory. Zaujalo ma to, nemal som… ale…

Ja som čítala váš denník, prizná Barborka.

Zdvihne zrak.

Celý?

Celý.

Ticho. Vonku robia vlny na Dunaji člnky a zas miznú. Chlapec hádže kačiciam rožok.

Tak viete o Brne, povie Tomáš.

Aj o Viedni. A o baobabe- bonsaji.

O Gdaňsku.

O lipe, čo pripomína vernosť.

Sklopí pohľad.

O Ostrave.

Barborka prikývne. Nehovorí nič viac. Chápe.

Viete o mne viac, než obvykle ktokoľvek tuší, povie.

A vy o mne?

Pomlčí, potom vytiahne z vrecka lístoček. Barborka ho spozná okamžite linkovaný so zahnutým rohom. Práve ten.

Našiel som to vo vrecku kufra, povie Prečítal som. Nemal som, prepáčte. Ale prečítal som.

Barborka pozerá na papier. Líca jej horia ako včera večer.

Je to hlúposť, zamrmle. Písala som to v lietadle od nudy.

Milý neznámy, túžim stretnúť niekoho, s kým môžem mlčať. Nie preto, že nemám čo povedať, ale preto, že je všetko jasné bez slov. Unavuje ma stále sa vysvetľovať. Chcem, aby niekto pozrel na moju knižnicu a pochopil. Chcem, aby niekto…

To stačí, povie Barborka potichu.

Tam sa to končí, povie on, Chcem, aby niekto… a nič viac. Nedopísali ste.

Nevedela som, ako to dokončiť.

Ja viem, povie Tomáš. Napísal by som to isté. Len miesto kníh stromy.

Barborka sa naňho pozrie. Na opálený pás cez nos. Na ruky s prachom pod nechtami. Do očí pokojné, bez nervozity.

Viete o mojej mame v Bystrici, povie ona.

Fotka v rámiku. Pekná pani. Ste si podobné.

Viete, čo robím.

Poznámky o mestskej zeleni. Ja som krajinný architekt. Najprv ma zaujalo remeslo, potom už viac.

Viete, že som sama.

Viem, že ste na konferenciu v jediných šatách, s piatimi knihami na štyri dni. Že nosíte fotku mamy v kufri, nie v mobile, lebo chcete vidieť skutočnú, nie len obrazovku. Že píšete rukou, aj keď robíte na počítači. A že ste napísali list neznámemu, ktorý možno neexistuje.

Barborka mlčí.

Ja zase kreslím stromy do zápisníka, dva roky po rozvode a na balkóne pestujem 114 rastlín, lebo neviem rozprávať s ľuďmi tak, aby zostali. To už viete.

Áno.

Obaja teda poznáme cudzí život cez jeho veci. A stretli sme sa, poznajúc sa lepšie, ako by nám dovolil rok randenia. Akoby sme preskočili prvé stretnutia a rovno išli na tretie.

Barborka sa zasmeje. Nenútene, krátko, prekvapene. Tomáš sa usmeje širšie než predtým.

Poznám vás viac, než by som chcel, prizná. A vy mňa tiež. To je nefér. Alebo naopak, to najčestejšie zoznamovanie v živote.

Lebo sme si nevyberali, čo ukázať?

Presne tak. Kufor je výstrižok života. Nesnažíš sa zapôsobiť len pobalíš, čo potrebuješ. Á z tých vecí je jasné, kto v skutočnosti si.

Barborka pozrie na dva kufre vedľa seba. Sivé, rovnaké, so škrabancom na ľavom rohu.

Pôjdeme sa prejsť? spýta sa Tomáš. Neďaleko je Botanická záhrada. Kvôli tulipánovníku som prišiel.

Viem, usmeje sa Barborka. Posledný zápis v denníku.

Prikývne. Dopije kávu. Postaví sa.

Kufre necháme tu? ukáže na stoličky.

Nech sa porozprávajú spolu. Majú si čo povedať.

Vyjdú z kaviarne. Dážď do rána stihol prestáť, a nábrežie je lesklé ako nové. Platany stoja vzpriamene, ani lístok sa nehýbe, a Barborka si spomenie na zápis o lipe. O vernosti. O čakaní.

Prezraďte mi niečo, čo nemáte v zápisníku, navrhne.

Bojím sa holubov, povie vážne Tomáš.

Holubov?

V detstve mi jeden vletel do izby a sadol na hlavu. Doteraz ich obchádzam.

Barborka sa uchechtne. Tomáš sa usmeje tiež.

A vy? spýta sa. Niečo, čo nemáte v kufri.

Rozprávam sa s knihami. Nahlas. Ak autor napíše sprostosť, pohádam sa s ním.

Kto vyhráva?

Väčšinou autor, ale nevzdávam to.

Kráčajú nábrežím a Barborka premýšľa, aký je to zvláštny pocit ísť po boku človeka, ktorého pozná podľa písma, zápiskov a kresieb stromov, ale vidí ho prvýkrát. Ako prečítať si knihu a potom sa stretnúť s jej autorom.

V Ostravskom zápise ste písali, že neveríte, že niekoho nájdete, poznamená.

Pamätám si.

Našli ste môj kufor.

A vy môj.

Mlčia. Ale je to to mlčanie, o akom kedysi písala v liste v ňom sa všetko chápe aj bez slov.

Botanická záhrada začína vzadu Barborka zbadá kovový plot a koruny stromov vyššie ako trojposchodové domy.

Tamto je tulipánovník, ukáže Tomáš. Vidíš? Kmeň hrubý jak stĺp. Má sto dvadsať rokov. Prežil tri vojny a dve republiky.

A stále stojí.

A kvitne. Každý máj.

Vytiahne malý vreckový zápisník a ceruzku. Začne si kresliť.

Barborka sleduje jeho ruku. Línie isté, rýchle. Kmeň, konáre, obrys listu. Na nose opálený pás, žmúri do koruny.

Môžem sa opýtať? ozve sa.

Môžeš.

Keď ste čítali môj list, čo ste si mysleli?

Ani nezdvihne hlavu od kresby.

Že chcem vedieť, ako to skončí.

Ale ja som nevedela, čo dopísať.

Možno už viete.

Barborka neodpovie. Po líci jej dopadne lúč slnka, drobné trblietavé svetielko, ako pehy.

V záhrade strávia tri hodiny. Chodia po cestičkách, pri každom strome zastanú. Tomáš rozpráva nie ako sprievodca, ale ako ten, čo pozná miestne stromy po mene a zoznamuje ich s návštevníčkou. Kreslí, Barborka rozpráva o práci o vymieňaní betónu za trávu, o vzdore úradníkov, o starčekovi, ktorý zasadil 23 jabloní pri paneláku a potom sa naťahoval so správcom.

Dvadsaťtri jabloní? prekvapene Tomáš.

Každú pomenoval ženským menom. Vraj mu boli bližšie než susedia.

Rozumiem mu, zasmeje sa Tomáš. Môj fikus na balkóne je Arkadius. Má päť rokov. Jediný prežil môj rozvod.

Arkadius?

Vyzerá na to meno. Vážny, pokrivený, no silný.

Barborka sa rozosmeje. Pomyslí si, že za celý rok v Košiciach s nikým takto nehovorila. Bez napätia, bez pocitu, že treba niekomu niečo dokazovať. Len dvaja ľudia a rozprávanie o stromoch s menami.

Sedia pod tulipánovníkom na lavičke. Medzi nimi pol metra. Nik sa neprisúva bližšie.

Zajtra máš konferenciu, pripomenie Tomáš.

Áno. Prednášku na obed.

O čom?

O úlohe zelene v pohodlí ľudí v meste. Nudná téma.

Pre niekoho. Pre mňa nie.

Barborka naňho pozrie.

Nechceš prísť?

Na vedeckú konferenciu?

Na nudnú konferenciu o stromoch v mestách.

Celý život chodím na nudné akcie o stromoch. Je to moja práca.

Zasmejú sa naraz. Je to presné, skutočné, ako dobrá poznámka v zápisníku.

Nazad idú pomaly. Tomáš rozpráva o Trenčíne, o tom, ako sa mu balkón zmenil na džungľu a suseda raz za týždeň zalieva kvety, keď nie je doma, potom ostane na čaj. O tom, ako po rozvode dva mesiace nevychádzal z bytu a nakoniec kúpil lístok do Brna len preto, že bol lacný.

A začali ste kresliť?

Kreslil som vždy. Ale v Brne som začal písať. Dovtedy iba čáry. Tam zrazu prišli slová.

Barborka prikývne. Vie, aké to je keď narastie toľko, že slová už musíš dať na papier.

Pri kaviarni Aurora sa rozídu. Kufre stoja pri stoličkách, tak, ako ich nechali. Dva sivé dvojčatá. Tomáš vezme svoj, Barborka tiež.

***

Večer sedí v izbe s vychladnutým čajom. Kufor konečne svoj s knihami, zápisníkom, šaty na prednášku. Otvorí ho, skontroluje: všetko na mieste. Notebook, nabíjačka, fotka mamy, päť kníh, zápisník. Len ten lístok chýba.

A vedľa na stoličke kresba.

Tomáš jej ju podal pred rozlúčkou. List z blokového zápisníka, vystrihnutý rovno. Na ňom strom. Nie tulipánovník ani baobab. Niečo neznáme, veľká koruna, hrubé korene rozbiehajúce sa do všetkých strán ako lúče.

Čo to je? opýta sa Barborka.

Strom pre mesto bez zelene, povie Tomáš. Vybral som si ho. Ešte neexistuje, ale vy ste urbanistka. Môžete ho zasadiť.

A odišiel. Neobzrel sa. Ale Barborka si všimne, že na sekundu zastal za rohom, akoby sa chcel obzrieť, ale rozmyslel si to.

Stála tam s kresbou a uvažovala, že človek, s ktorým môžeš mlčať, je možno ten, s ktorým má mlčanie väčšiu hodnotu než akékoľvek slová. A ten človek práve zabočil za roh. S jej listom vo vrecku.

Vzala mobil.

Ďakujem za strom. Zasadím ho.

Odpoveď príde do minúty.

Myslím to vážne. Ak nakreslím projekt na zeleň pri panelákoch, pozrieš sa naň ako vedkyňa?

Áno.

Tak mi napíš svoju adresu v Košiciach. Posielam plány po starom na papieri.

Barborka sa usmeje. Napíše adresu. Pošle. A pridá:

Len pozor schránka je malá. Väčšie plány treba doniesť osobne.

Odpoveď príde hneď:

Zapamätám si to.

Odloží mobil. Za stenou niekto pozerá správy, tlmené hlasy presakujú cez tenkú priečku. Obyčajný večer v hoteli. Ale niečo sa zmenilo a Barborka si uvedomí, že sa usmieva len tak. Bez dôvodu. Teda dôvod má. Len je taký absurdný, že by ho nedokázala vysvetliť mame. Pomýlili mi kufor a našla som človeka. Znie to ako začiatok zle napísaného filmu.

Otvorí kufor a v bočnom vrecku nájde čistý papier a pero. To isté vrecko, kde ležal nedopísaný list. Ten je už u Tomáša, nezobrala ho späť.

Barborka sadne za stôl. Položí si papier. Napíše:

Milý neznámy, túžim stretnúť niekoho, s kým môžem mlčať. Nie preto, že nemám čo povedať, ale preto, že všetko je jasné aj bez slov. Unavuje ma stále sa vysvetľovať. Chcem, aby niekto pozrel na moju knižnicu a pochopil. Chcem, aby niekto…

Zastaví sa. Pozrie na kresbu stromu pripnutú na stenu.

A dopíše jediné slovo.

Tomáš.

Potom papier starostlivo zloží a dá naspäť do kufra. Do toho istého vrecka. Akoby sa kruh uzavrel.

Za oknom hučí Dunaj. Marcová Bratislava vonia mokrou pôdou a jarou, čo ešte len príde, ale už sľubuje. Dážď prestal už cez deň, obloha je vyčistená pásik ružového svetla medzi mrakmi a vodou.

Barborka zhasne. Zajtra má prednášku. Stane pred plnou sálou v šatách, čo strávili dva dni v cudzom kufri, a bude hovoriť o mestskej zeleni. A v treťom rade možno bude sedieť niekto, kto kreslí stromy pre mestá bez stromov.

Pozajtra prechádzka. Sľúbil jej ukázať cyprusovú alej na druhom brehu. Vraj tam rastú cyprusy tak blízko, že koruny sa spájajú do zeleného tunela. Bude sa vám páčiť ako vedkyni, napísal. A len tak, tiež.

Potom Košice. A Trenčín. Rôzne mestá, rôzne životy. Ale medzi nimi papierový plán, čo príde poštou. Adresa v správach. A list, ktorý je konečne dopísaný.

Kufor stojí pri stene. Sivý, s jedným škrabancom na ľavom rohu. Ten istý ako včera. Ale všetko okolo neho už nie celkom to isté.

Batožina sa našla.