Stratená batožina
Kufor bol ťažší, než by mal byť.
Kým pás s kuframi ešte len hučal v príletovej hale, Paulína si okamžite uvedomila, že niečo nesedí. Svojich zvyčajných dvanásť kilogramov by spoznala aj poslepiačky ale dnes kufor vážil viac, jeho ťažisko bolo posunuté, bol akýsi hutnejší. Navonok však vyzeral rovnako: sivý plast, štyri kolieska, známa škrabance na ľavom rohu. Uchopila rúčku a vykročila k východu.
Bratislavské letisko bolo nasiaknuté vôňou kávy a čerstvo umytých dlaždíc. Za automatickými dverami poprchával marcový dážď žiadny teplý jarný, len sychravý, aký Paulína z detstva poznala z daždivých víkendov v Ružomberku. Pomyslela si, že konferencia o mestskom stromovom hospodárstve je azda dobrý dôvod letieť z Košíc do Bratislavy, no nie natoľko, aby nad tým človek vyskočil od radosti.
Paulína mala tridsaťjeden rokov. Bola mladšou vedeckou pracovníčkou v Ústave urbanizmu, bývala v prenajatom garsónke, kde mala dvadsaťosem štvorcových metrov a knihy naukladané v stĺpcoch pri stene. Mama jej volávala z Banskej Bystrice každú nedeľu a vždy sa opýtala to isté: No čo? Niekoho máš?” A ona zakaždým odpovedala: Mama, mám robotu. Akoby to vysvetľovalo všetko.
Cesta taxíkom na hotel trvala dvadsať minút. Šofér sa spýtal, či ide na dovolenku. Pracovne, povedala Paulína. Prikývol, celkom spokojný s odpoveďou.
Izba bola maličká, ale čistá, s vyhľadom na šedivý pás Dunaja. Na parapete stál plastový muškát, taký nepodarený, že by ho nespoznala ani najväčšia pestovateľka. Paulína položila kufor na posteľ, klikla na zámky a otvorila veko.
A ostala stáť ako prikovaná.
Vo vnútri boli mužské veci.
Hrubý tmavozelený sveter ešte vonial trávou, nie parfumom. Určite by sa do neho nezmestila, ramená boli o polovicu širšie. Rifle. Tenisky v igelitke, štyridsaťtrojkári. Nabíjačka na telefón, akú nikdy nemala. Malý sáčok so semienkami cudzí nápis, botanické niečo. A zápisník. Hrubý, v koženej obálke s pretiahnutou gumičkou.
To nebol jej kufor.
Paulína si sadla na kraj postele a pozerala na tie cudzie predmety. Sivý plastový obal, štyri kolieska, škrabanec na rohu. Ale kufor nie jej. Niekto si na letisku odniesol jej veci knihy, šaty na prednášku, notebook s prezentáciou, fotografiu mamy v rámčeku. Ona zas jeho.
Najskôr pár minút len sedela a nevedela, čo má robiť. Potom zavolala na letisko. Automat jej prikázal, nech počká na linke. Jedenásť minút. Keď sa ozvala unavená žena, Paulína nahlásila číslo letu, číslo značky na batožine. Dáme vám vedieť, určite sa ozveme,” sľúbila operátorka.
Paulína položila telefón a znova pozrela na otvorený kufor. Zápisník ležal navrchu, akoby ho tam niekto položil naposledy. Kožený obal už na okrajoch obitý, gumička vytahaná.
Vedela, že by nemala. Cudzie veci, cudzí život, cudzie slová. Je to ako nazeranie do cudzích okien večer alebo načúvať za kľúčovou dierkou. Nefér. Paulína vstala, prešla sa po izbe, naliala si pohár vody. Vypila. Znova sa pozrela na zápisník.
Ľavé rameno, dlhodobo nižšie o dva centimetre od nosenia tašky s laptopom, sa akosi samo natiahlo vpred. Končeky prstov, vyhladené od touchpadu, sa dotkli obálky, koža bola mäkká, dôverne teplá.
Otvárala si ho.
***
Písmo bolo zvláštne. Písmená naklonené doľava, guľaté, s dlhými chvostmi pri a a y. Nie zbrklé premyslené. Kto tak píše, asi aj rozpráva pomaly.
Prvý záznam bol bez dátumu.
Banská Štiavnica. Ráno som vyšiel k Starému zámku. Mesto podomnou, ako obrovská záhrada, ktorú zabudli ostrihať. Stromy vystrkujú konáre medzi strechami, kríky lezú na balkóny. Kreslil som platan pri vchode do botanickej. Kmeň ako mapa neznámej krajiny svetlé miesta, tmavé ostrovy. Tri hodiny som sedel, až som premrzol.
Paulína obrátila stránku.
Viedeň. Kreslil som baobab v botanickej záhrade. Samozrejme, nie pravý bonsaj. Ale korene má také, akoby utekal z črepníka. Vážny strom v nevážnej veľkosti. Možno som mu podobný.
Usmiala sa. Prvý raz za celý deň.
Listovala ďalej. Ďalší záznam a ďalší.
Pribúdali zápisky: Praha, Budapešť, Žilina, Košice. Vždy iné miesto, vždy o rastlinách, nikdy o hoteloch, reštauráciách, pamiatkach. Len zeleň. Kríky, kmene, korene, koruny. Medzi vetami náčrty rýchle, presné, živé. Vetvička s troma listami, koreň, čo objíma kameň.
Praha. Trhovisko v strede javory, trhovníci zavesili na vetvy tašky a cenovky. Strom tu stojí najmenej dvesto rokov, prežil všetkých trhovníkov. Kreslil som, ruky sa mi triasli od zimy.
Košice. Glycínie na Hlavnej visia tak nízko, že sa ich všetci dotýkajú košičania obchádzajú, turisti fotia. Stál som pri jednom a rozmýšľal: tu je stromu jedno, kde sú hranice. Rastie si, kam chce. Keby som dokázal aj ja.
Paulína si uvedomila, že číta už vyše pol hodiny. Za oknom dávno stmavlo. Dážď ďobe do parapety drobnučko, vytrvalo.
Pregestrovala ďalej.
Žilina. Túlala som sa v starom parku na okraji mesta. Lipy také hrubé, že ich neobídeš ani tromi rukami, korene natrhli asfalt. Niekedy tu chodili ľudia. Teraz len stromy. A ja. Kreslil som lipu. Stála rovno, ako vojak ani lístok sa nehýbal. Takto vyzerá vernosť. Stojíš a čakáš, kým sa niekto vráti.
Paulína si všimla, že v zápiskoch autor rozpráva so stromami ako iní s priateľmi. Otvorene, bez zábran. Stromy sú jeho dôverníci. Túžila vedieť prečo.
A potom záznam, kvôli ktorému zápisník zatvorila a dlho sa dívala do steny.
Košice. Dva roky po rozvode. S Elenou sme boli spolu štrnásť rokov od školy po posledný deň. Povedala: ,Stromy ľúbiš viac než ľudí. Možno mala pravdu. Možno som nevedel ľúbiť tak, aby to druhý cítil. Už neverím, že nájdem. Nie strom človeka. Ktorý pochopí, prečo kreslím korene.
Paulína zápisník zatvorila. Položila na nočný stolík. Vstala a pristúpila k oknu.
Dážď neutíchal. Dunaj bol za ním tmavý a rozliaty, bez jediného svetielka. Niekoľkokrát počula slabú ranu a smiech cudzincov, mladých a veselých.
Tridsaťjeden rokov. Garsónka. Knihy v radoch. No čo? Niekoho máš? Posledný vzťah sa skončil pred rokom a pol; Paulína ani nezbadala, kedy prestala hľadať ďalší. Jedného dňa sa vrátila z roboty, sadla si v kuchyni a uvedomila si, že jej samote je dobre. Alebo neveľmi dobre, len sa zvyklo. A zvyk často nahrádza šťastie, ak nad tým človek nepremýšľa.
Vrátila sa ku kufru a začala ukladať veci späť. Vtedy si spomenula.
List.
Ten, čo začala písať v lietadle zo zotrvačnosti. Let meškal takmer dve hodiny, vybrala papier a pero len aby mala čo robiť s rukami. Nie denník, nie poznámku. Bláznivú haraburdu, ktorú dospelý písať nemá. Drahý neznámy, túžim sa stretnúť… Nedopísala. Strčila ho do vrecka kufra pred pristátím a zabudla.
Ten list je teraz v jej kufri. V kufri, ktorý má v rukách ktosi neznámy. Muž, ktorého cestovný denník leží na jej nočnom stolíku.
Paulína si sadla na posteľ. Tvár jej horela.
***
Ráno znovu volala na stratenú batožinu.
Oddelenie strát a nálezov letiska, Ivica pri telefóne, ozval sa unavený hlas a v pozadí chrúmotalo niečo ako vianočka.
Včera som nahlásila stratu. Let Košice Bratislava, štítok…
Počkajte chvíľku. Škripot stíchol. Tak, je to v riešení. Dáme vám vedieť.
Kedy?
Podľa poradia. Zvyčajne tri až desať pracovných dní.
Desať?
Pracovných. Ale možno to bude skôr, nechajte zapnutý mobil.
Paulína položila mobil a hľadela na cudzí kufor. Potrebovala oblečenie. Konferencia začínala pozajtra. Jej jediné schopné šaty, notebook, topánky to všetko má teraz nevie-kde-ktosi v neznámom meste.
Vyšla do mesta. Obchodné centrum našla za pätnásť minút. Kúpila nohavice, blúzku, spodnú bielizeň, nabíjačku. Pri pokladni sa predavačka spýtala:
Stratili ste kufor?
Prehodili nám ich.
To sa tu v Bratislave stáva stále. Všetky kufre sú sivé.
Paulína kývla. Takže nie je jediná. Zvláštne, no trochu ju to upokojilo.
Zašla ešte po zubnú kefku a pastu do lekárne, potom do kaviarne na rohu, kde vypila kapučíno postojačky všetky stoly obsadili páry. Cestou späť zavolala mame.
Už si tam? A počasie?
Leje.
Vzala si si dáždnik?
Mama, stratila som kufor.
Preboha. Ukradli?
Pomýlili sa na letisku. Zobrali môj, nechali iný.
Mama chvíľu mlčala, potom povedala: Takže niekto chodí s tvojimi vecami. Zaujímavé, čo si myslí o tých tvojich knihách…
Mama!
No vážne. Všade vláčiš malú knižnicu.
Paulína jej o zápisníku so stromami, o písme naklonenom doľava a zázname z Košíc nepovedala. Iba povedala: To bude v poriadku, mama,” a zložila.
Vrátila sa do izby a znovu otvorila kufor.
Nehľadala zápisník. Skôr akúkoľvek stopu meno, kontakt, čokoľvek. Prehľadala všetky vrecká. V bočnom na zips sa našla vizitka.
Tibor Rúfus, krajinný architekt. Projekty, výsadba, poradenstvo.
A telefónne číslo.
Paulína napísala na číslo v aplikácii správ:
Dobrý deň, zdá sa, že sme si na letisku v Bratislave omylom vymenili kufre. U mňa je ten váš sivý, s odreninou. Vo vnútri je zápisník a vizitka. Našla som váš kontakt.
Odpoveď prišla o deväť minút.
Dobrý deň, dnes som otvoril kufor a hneď som videl, že nie je môj. Knihy, zápisník, oblečenie. Mrzí ma to. Som tiež v Bratislave. Môžeme si kufre vymeniť?
Paulína správa šokovala, no aj pobavila.
Áno, samozrejme. Kedy a kde vám to vyhovuje?
Kaviareň Majolika, hneď na Hviezdoslavovom námestí, zajtra o desiatej? Prinesiem váš kufor.
Výborne, ďakujem, budem tam.
Položila mobil. Potom sa znovu pozrela a čítala: knihy, zápisník, oblečenie. Otvoril jej kufor, videl jej veci. Možno aj zápisník s nápadmi na články, fotografiu mamy. Možno aj list.
Paulína zatvorila oči. Predstavila si, ako on sedí vo svojej izbe alebo na verande, alebo v kaviarni a číta jej nedopísaný list slovo po slove. Vetami, ktoré nikdy nikomu neukázala.
Otvorila oči. Vzala zápisník, znova si prečítala zápis z Košíc.
Už neverím, že nájdem.
A ona napísala drahý neznámy, túžim sa stretnúť. A táto veta je teraz v rukách človeka, ktorý kreslí stromy a hľadá niekoho, kto pochopí.
Náhoda. Nepochopiteľná náhoda sivých kufrov rovnakých rozmerov.
Alebo nie.
Paulína si sadla za stôl a otvorila zápisník na poslednom zázname. Po Košiciach boli ešte ďalšie stránky.
Martin. Jar. Balkón zarastený tak, že suseda sa sťažuje. Spočítal som sto štrnásť kvetináčov. Elena by povedala: ,Netáraj! Ale Elena tu už nie je. Keby mal sťažnosti len fikus Ten mlčí. Ideálny poslucháč.
A nakoniec posledný záznam:
Idem vlakom do Bratislavy. Botanická záhrada. Chcem vidieť tulipánovník, vraj má už sto rokov. Prvá dovolenka po dvoch rokoch, kedy ísť len tak. Len tak je čudné. Ako by človek potreboval ospravedlnenie.
Paulína zápisník zavrela. Schovala ho do kufra. Zapla zips.
On cestuje do Bratislavy kvôli stromu. Ona kvôli konferencii o zeleni v meste. On kreslí rastliny po cudzích miestach. Ona píše články o tom, ako ich vrátiť do mesta. A niekde medzi tým sa vymenili rovnaké sivé kufre.
Paulína si ľahla spať, dlho nezaspala. Myslela na to, ako zvláštne vie byť život zariadený. Roky žiješ, pracuješ, balíš kufre, zatváraš zámky. A potom náhoda malá, absurdná otvorí pred tebou cudzieho človeka tak, ako by to celý rok známosti nedokázal.
***
Kaviareň Majolika stála priamo na námestí medzi starými lipami a pouličným lampášom. Sklenené steny, drevené stolíky, vôňa čerstvého chleba a vanilky. Čašníčka s výšivkou na zástere rozkladala šálky.
Paulína dorazila dvadsať minút pred dohodnutým časom. Nie preto, že by sa ponáhľala; len nedokázala sedieť sama v izbe. Sadla si na stoličku k oknu, kufor bokom, objednala si čaj. Keď brala menu do rúk, prsty sa jej trochu triasli. Akoby sa nič nedialo len výmena kufrov. Nič viac.
Lenže vnútri bolo všetko, len nie nič viac.” Prečítaný zápisník a ten život akosi bližší než mnohí známi.
Spoznala ho na prvý pohľad.
Vošiel presne o desiatej, s rovnakým sivým kufrom na kolieskach. Vysoký, v tmavozelenej bunde presne taký odtieň, aký mal sveter v kufri. Na nose a lícach výrazná opálená čiara od slnka určite často nosí okuliare. Prešiel pohľadom k Paulíninmu kufru, prikročil.
Paulína? Jeho hlas bol tichý, medzi slovami bola pauza, akoby slovo vyberal z viacerých možností.
Áno. Vy ste Tibor?
Prikývol a sadol si. Kufre postavil vedľa seba. Dva sivé, nerozoznateľné.
Zvláštne, povedal. Veď som skontroloval nálepku.
Aj ja.
Asi sa aj nálepky vymenili. Alebo sme obaja nepozorní.
Alebo majú kufre dohodu.
Usmial sa. Nie široko, len jedným kútikom. Paulína si pomyslela, že sa usmieva ako píše zdržanlivo, no úprimne.
Mal by som sa ospravedlniť, povedal.
Za čo?
Otvoril som váš kufor. Myslel som, že je môj. A keď som videl knihy a zápisník…
Aj ja som otvorila váš. Tiež mi to nedošlo hneď.
Na chvíľu bolo ticho, krútil lyžičkou v dlani. Ruky mal veľké, mierne zašpinené hlinou nie špina, skôr zvyklosť.
Prečítal som váš zápisník, povedal tichšie. Poznámky k článkom, o verejnom priestore, o zeleni. Zaujalo ma to. Nemal som, ale
Ja som prečítala váš denník, povedala Paulína.
Pozrel sa na ňu.
Celý?
Celý.
Vonku vlny odvádzali raňajší fréz, niekde malý chlapec kŕmil holuby.
Tak viete o Štiavnici, povedal Tibor.
Aj o Viedni a vašom bonsaji baobabe.
A o Žiline.
O lipe, čo vyzerá ako vernosť.
Sklopil oči.
Aj o Košiciach.
Paulína prikývla. Nebolo treba nič dodať, rozumel.
O mne viete veci, ktoré by som inak nikomu nepovedal, povedal.
A vy o mne?
Na chvíľu uvažoval, potom vybral z bundy zložený papier. Paulína ho spoznala; linajkový, so zahnutým rohom, ten istý.
Našiel som to vo vašom kufri, povedal. Prečítal som si. Nemal som to, ale urobil som to.
Paulína naň pozerala, líca jej opäť horeli ako včera.
Hlúposť to je, povedala. Písala som z nudy v lietadle.
Drahý neznámy, prečítal Tibor spamäti, túžim stretnúť niekoho, s kým sa dá mlčať. Nie preto, že niet čo povedať, ale lebo sa rozumiem aj bez slov. Už ma nebaví vysvetľovať, kto som. Unavuje ma hľadať správne vety. Chcem, aby niekto videl moju plnú policu kníh a pochopil. Chcem, aby niekto…
Stačí, šepla Paulína.
Tam to aj končí, povedal. Chcem, aby niekto… Viac ste nestihli?
Nevedela som, čo mám ešte napísať.
Ja by som napísal to isté. O stromoch namiesto kníh.
Paulína si ho obzerala. Opálená čiara, zem pod nechtami, pokojné oči.
Viete o mojej mame v Bystrici, riekla.
Fotka v rámčeku. Vyzerá dobre. Ste si podobné.
Viete o mojej práci.
Poznámky o zeleni na sídliskách krajinný architekt som roky. Najprv pracovný záujem, potom aj niečo viac.
Viete, že som sama.
Viem, že letíte na konferenciu s jedinými šatami. Že na štyri dni máte päť kníh. Že nosíte fotku mamy v kufri, nie v mobile, lebo chcete skutočnú, nie pixelovú. Že píšete rukou, i keď robíte pri počítači. A že ste napísali list pre neznámeho, ktorý ani neexistuje.
Paulína mlčala.
Ja zasa kreslím stromy do zápisníka, rozvedený dva roky, pestujem stotridsaťštyri rastlín na balkóne, lebo s ľuďmi neviem hovoriť tak, aby zostali. Vy to už viete.
Viem.
Tak sme si čítali životy cudzích ľudí z ich vecí. A zrazu sa stretli, keď už o sebe všetko vieme. Akoby sme prešli preskočili prvé tri rande.
Paulína sa neovládla a rozosmiala. Krátko, prekvapilo ju to samu. Tibor tiež usmial, tento raz široko.
Poznám vás lepšie, než by som chcel, povedal. Vy tiež mňa. Buď to je nefér, alebo najčestnejšie spoznanie môjho života.
Lebo sme si nevyberali, čo ukázame?
Presne. Kufor je zrkadlo života. Bez prípravy tam naozaj máš to, čo potrebuješ. A podľa toho vidno, kto skutočne si.
Paulína sa pozrela na dva kufre, čo stáli pri sebe. Sivé, rovnaké, s identickou ryhou.
Pôjdeme sa prejsť? navrhol Tibor. Hneď tu je Botanická záhrada, tešil som sa na tulipánovník.
Viem, povedala Paulína. Posledný zápis v denníku.
Prikývol, dopil kávu, vstal.
Necháme kufre tu? ukázala na stoličky.
Nech si porozprávajú svoj príbeh.
Vyšli. Dážď ráno ustal, chodníky sa ligoce, lipy stoja rovno, ani lístok sa nepohne a Paulína v duchu myslela na tu lipu zo Žiliny. Vernosť. Čakanie.
Povedzte mi niečo, čo v denníku nie je, navrhla.
Bojím sa holubov, povedal vážne.
Holubov?
V detstve mi jeden vletel oknom a usadil sa mi na hlave. Odvtedy sa im vyhýbam.
Paulína sa zachichotala. Tibor sa pousmial.
A vy? Niečo, čo nemáte v kufri?
Hovorím nahlas s knihami. Keď autor trepe hlúposti, hádam sa s ním.
A kto vyhráva?
Väčšinou autor. Ale nevzdávam sa.
Kráčali po promenáde, Paulína myslela, aké zvláštne je ísť vedľa niekoho, koho pozná podľa písma, náčrtov, príbehu stromov, ale vidí ho prvý raz. Ako keď prečítate knihu a zrazu stretnete autora.
Napísali ste, že už neveríte, že niekoho nájdete, pripomenula.
Pamätám si.
Našli ste môj kufor.
Vy môj.
Mlčali, ale bolo to mlčanie, ktoré niečo znamená. Také, aké opisovala v liste.
Za rohom už začínala Botanická záhrada kovové oplotenie, nad ním vetvy, čo vyrastali vyššie než trojposchodové domy.
Tulipánovník je tamten, ukázal Tibor. Vidíte? Kmeň ako stĺp. Má cez sto rokov. Prežil vojnu aj republiku.
A stále stojí.
A stále kvitne. Každý máj.
Vytiahol zápisník, nie ten z kufra, menší, vreckový. Ceruzka. Rozkreslil si strom.
Paulína sledovala pohyb jeho ruky. Sebaistá línia, rýchla. Kmeň, vetvy, obrys listu. Opálená čiara cez koreň nosa, Tibor žmúril hore.
Môžem sa spýtať niečo? ozvala sa.
Môžete.
Keď ste prečítali môj list, čo vás napadlo?
Nepozrel na ňu, kreslil.
Že chcem vedieť, ako sa končí.
Povedala som, že neviem, čo tam ešte malo byť.
Možno už viete.
Paulína neodpovedala, ani sa neodvrátila. Svetlo preblesklo cez konáre, tvár jej posiali tančeky slnečných škvŕn.
Strávili v záhrade tri hodiny. Prechádzali po cestičkách, zastavovali sa pri výnimočných kmeňoch. Tibor rozprával nie ako sprievodca, skôr ako priateľ, ktorý svoje stromy pozná už roky a rád ich predstavuje návštevníčke. On kreslil, ona hovorila o svojej práci o tom, ako možno panelákové dvory premeniť zo šedých lúk na živé zelené priestory, o tvrdohlavom úradníkovi, o jedinom dôchodcovi, čo vysadil dvadsaťtri jabloní a povyhadzoval sa za to so správou domu.
Dvadsaťtri? nadvihol Tibor obočie.
Každú pomenoval ženským menom. Tvrdil, že sú mu bližšie než susedia.
Úplne ho chápem, usmial sa Tibor. Môj fikus sa volá Štefan. Päť rokov, jediný prežil rozvod.
Štefan?
Vyzerá poctivo. Trochu hrbatý, ale drží sa.
Paulína sa rozosmiala. Ešte v Košiciach v práci za rok necítila takú ľahkosť žiadne napätie, že musí byť múdra, zaujímavá, lepšia. Len dvaja ľudia, čo hovoria o stromoch.
Sedeli na lavičke pod tulipánovníkom. Medzi nimi pol metra voľného priestoru, žiaden sa k tomu nemenil.
Konferencia je už zajtra, však? spýtal sa Tibor.
Áno. Moja prednáška o dvanástej.
O čom?
O psychologickom vplyve zelene na ľudí v meste. Nudná téma.
Nie pre každého. Pre mňa rozhodne nie.
Paulína sa naňho pozrela.
Prídete?
Na vedeckú konferenciu?
Na nudnú vedeckú konferenciu o stromoch.
Vlastne, celý život chodím na nudné prednášky o stromoch. Je to aj moja robota.
Obaja sa rozosmiali. Skutočne. Bez snahy zapôsobiť.
Naspať šli pomaly. Tibor hovoril o Martine, o balkóne, zo suseda chodí polievať, keď je preč, o tom, ako po rozvode dva mesiace nevychádzal, kým si nekúpil lístok do Štiavnice len preto, že bola lacná.
A začali ste kresliť?
Kreslil som vždy. Ale v Štiavnici som prvýkrát začal písať. Dovtedy len linky. Tam som potreboval aj písmená.
Paulína prikývla. Aj ona vedela, čo je to; keď vecí vo vnútri pribudne toľko, že samotné čiary nestačia. Treba slová. Treba sa vypísať.
Pred Majolikou sa zastavili. Kufre stáli tam, kde ich nechali. Dva sivé, konečne v správnych rukách.
***
Večer sedela Paulína na izbe s pohárom studeného čaju. Kufor pri stene svoj, konečne svoj, s knihami, zápisníkom a šatami na prednášku. Otvorila ho, všetko tam bolo. Notebook, nabíjačka, fotka mamy, päť kníh, zápisník k článkom. Iba list chýbal.
Na stoličke ležala kresba.
Tibor jej ju podal, kým sa lúčili. Starostlivo vytrhnutý list zo zápisníka. Strom. Žiaden tulipánovník, ani baobab. Riadne rozkonárený, s hranatými koreňmi, rozbiehajúcimi sa do strán ako lúče.
Aký je to strom? opýtala sa Paulína.
Strom pre mesto bez zelene, usmial sa Tibor. Vymyslel som si ho. Ešte neexistuje, ale vy ste urbanistka môžete ho zasadiť.
A odišiel. Ani sa neobzrel. No keď zachytieval pohľad, spomalil na chvíľu krok, akoby ešte chcel niečo dodať.
Paulína držala ten výkres a myslela na to, že človek, s ktorým sa dá mlčať, je možno presne ten, s ktorým mlčanie znamená viac než tisíc slov. A ten práve zabočil za roh. S jej listom vo vrecku.
Vzala mobil.
Ďakujem za strom. Zasadím.”
Odpoveď prišla o minútu.
Vážne. Ak nakreslím projekt na váš dvor, pozriete sa na to vedecky?”
Áno.”
Budete mi musieť poslať adresu v Košiciach, posielam všetko po starom listom na papieri.”
Paulína sa usmiala. Napísala adresu. A spravila dodatok:
Ale pozor, poštová schránka je malá. Veľké výkresy musíte doniesť osobne.”
Odpoveď prišla okamžite:
Zapamätám si.”
Odložila mobil. Za stenou niekto pozeral televízor a tlmené hlasy z paneláku doliehali. Večer bol obyčajný, hotel ešte obyčajnejší. Ale niečo sa zmenilo Paulína dlho nevedela, čo. Potom na to došla: usmieva sa. Len tak. Bez dôvodu. Vlastne dôvod tu bol. Ale taký bláznivý, že by to mame nikdy nevysvetlila. Vymenili mi kufor a stretla som človeka. Ako začiatok zlej komédie.
Potom otvorila kufor, vybrala z bočného vrecka čistý papier a pero. To isté vrecko, kde bol nedopísaný list. Teraz ho má Tibor, nevrátil ho. A ona o to nepoprosila.
Paulína si sadla za stôl. Položila list. Napísala:
Drahý neznámy, túžim stretnúť niekoho, s kým sa dá mlčať. Nie preto, že niet čo povedať, ale lebo sa rozumiem aj bez slov. Už ma unavuje vysvetľovať, kto som. Unavuje ma hľadať správne vety. Chcem, aby niekto videl moju plnú policu kníh a pochopil. Chcem, aby niekto…
Zastala sa. Pozrela na výkres stromu, pripnutý k stene.
A dopísala jediné slovo.
Tibor.
Opatrne preložila list a uložila ho späť do kufra. Do toho istého bočného vrecka. Akoby sa kruh uzavrel.
Za oknom hučal Dunaj. Marcová Bratislava voniala mokrou pôdou a jarou, ktorá ešte neprišla, hoci už bola v povetrí. Dážď dávno ustal, na horizonte sa vyjasnilo úzka ružová línička medzi oblakom a riekou.
Paulína zhasla. Zajtra prednáška. Bude stáť pred sálou v šatách, čo boli dva dni v cudzom kufri, a hovoriť o mestských zelených zónach. A možno v treťom rade bude sedieť človek, čo kreslí stromy pre mestá, kde ešte žiadne nie sú.
Pozajtra prechádzka. Sľúbil jej ukázať stromoradie cyprusov na opačnej strane mesta. Písal, že cyprusy tam rastú tak blízko, že koruny sa spletajú do zeleného tunela. Bude sa vám páčiť ako vedkyni. A možno aj len tak.
A potom Košice. A Martin. Dve rozdielne mestá, dve rozdielne životy. Ale medzi nimi už papierový projekt, čo príde poštou. A adresa v správe. A list, konečne dopísaný.
Kufor stál pri stene. Sivý, s škrabancom na ľavej hrane. Ten istý, čo včera. Ale všetko okolo neho už nie.
Batožina sa našla.
