Stratená batožina
Kufor vážil inak, než mal.
Eliška to spoznala už pri páse na letisku. Zvyčajných dvanásť kíl sa zrazu premenilo na niečo iné ťažšie, kompaktnejšie, s čudným ťažiskom. Ale ten sivý povrch vyzeral rovnako: plast, štyri kolieska, škrabanec vľavo dole. Chytila rúčku a vyrazila k východu.
Letisko v Košiciach voňalo kávou a mokrou dlažbou. Za sklom mrholil marcový dážď, rozhodne nič pre dovolenkárov, a Eliška si povzdychla, že konferencia o mestskej zeleni je síce fajn dôvod cestovať z Bratislavy do Košíc, ale nie až taký fajn, aby sa z toho človek tešil.
Mala tridsaťjeden. Mladšia vedecká pracovníčka v Ústave urbanistiky, prenajatá garsónka dvadsaťosem metrov štvorcových a knihy naukladané popri stene. Mama v Prešove volávala v nedeľu a vždy sa spýtala len jedno: Tak čo, niekto nový? A Eliška zakaždým: Mami, pracujem. Ako keby to vysvetlilo všetko.
Taxík k hotelu zabral dvadsať minút. Taxikár sa spýtal, či je na dovolenke. Eliška povedala: Služobne. Len prikývol, presne akoby nič iné ani nečakal.
Izba bola malá, no čistá, s výhľadom na sivý pás rieky. Na parapete plastová muškátka taká, čo nikdy nebola ani len blízko muškátu. Eliška položila kufor na posteľ, cvakla zámky a otvorila veko.
A zmeravela.
Vo vnútri boli pánske veci.
Hrubý tmavozelený sveter voňajúci trávnato, určite nie parfumom. Veľkosť aspoň o pol druha šírky ramien. Rifle. Tenisky v igelite, č. 43. Nabíjačka telefónu, akú nikdy nemala. Sáčok s osivom popisy v cudzom jazyku, vyzeralo to botanicky. A zápisník hrubý, kožený, previazaný gumičkou.
Toto nie je môj kufor. Eliška sa posadila na kraj postele a zízala na cudzie veci. Sivý obal, štyri kolieska, škrabanec na tom istom rohu. No kufor je cudzí. Niekto v letisku zobral jej veci knihy, šaty na prednášku, notebook s prezentáciou, fotku mamy v rámiku. A ona vzala jeho.
Prvých päť minút len sedela a tápala, čo urobiť. Potom zavolala na letisko. Hlas automatu ju nechal na linke. Čakala jedenásť minút, kým ju prepojili. Dievča na druhej strane si zapísalo údaje o lete, číslo štítku, a požiadala ju o trpezlivosť. Ozvú sa. Určite sa ozvú.
Eliška položila mobil a opäť pozrela na otvorený kufor. Navrchu ležal zápisník, akoby ho niekto pridal na poslednú chvíľu. Kožené kraje boli ošúchané, gumička vytahaná.
Vedela, že by nemala. Cudzie veci, cudzí život, cudzie poznámky jak čumieť cudzincom do okien večer. Neslušné. Eliška vstala, prešla sa po izbe, načapovala si vodu z karafy. Vypila. Zas kukla na zápisník.
Ľavé rameno, zvyknuté byť o dva centi nižšie od večného nosenia notebooku, nejako samo vykročilo vpred. Končeky ukazováka a prostredníka, vyleštené touchpadom, sa dotkli povrchu. Koža bola mäkká a teplá.
Otvorila zápisník.
***
Písmo zvláštne. Písmená doľava nahnuté, guľaté, s dlhými chvostíky pri u a r. Nijaký rýchlospis naopak, uvážené. Človek, čo píše takto, aj hovorí isto pomaly.
Prvý záznam bol bez dátumu.
Levoča. Ráno vybeh do Levočskej hory. Mesto v doline jak zabudnutá záhrada, ktorú nik nestrihá. Stromy trčia medzi domami, kríky lezú na balkóny. Kreslil som platan pri vchode do funikuláru. Kmeň jak mapa nejakej neznámej krajiny: bledé škvrny, tmavé ostrovy. Sedel som tu tri hodiny, až ma prefúklo.
Eliška otočila stranu.
Brno. Kreslil som baobab v botanickej, jasné že nie pravý bonzaj to bol. Korene má, akoby chcel utiecť z kvetináča. Normálne dôstojný strom v hravej verzii. Možno som rovnaký.
Prvýkrát za celý deň sa usmiala.
Potom prelistovala ďalej. A ešte. A ešte.
Zápisky šli za sebou: Praha, Lisabon, Poprad, Žilina. Každý o mieste a rastlinách. Cestoval, kreslil stromy a rozmýšľal nahlas na papieri. Nikde ani slovo o hoteloch, reštauráciách, pamiatkach. Len zeleň. Kríky, kmene, koruny, korene. Medzi riadkami skice rýchle, presné, živé. Vetva s troma listami. Koreň objímajúci kameň.
Praha. Na trhu u Karlína rástla pomarančovníková hneď medzi stánkami. Predavači vešali na konáre igelitky a cenovky. Strom tam stojí určite dvesto rokov, všetkých už prežil. Nakreslil som, ako sa dalo. Ruky sa mi triasli od horúčavy.
Lisabon. Glycínia na Ribeire visí tak nízko, že trie ľuďom po hlave. Portugalci preskakujú, turisti fotia. Stál som pod ňou a v duchu si hovoril: to je strom, čo sa na hranice vykašľal. Rastie kam chce. Kiež by som to dokázal aj ja.
Eliška si uvedomila, že číta už štyridsať minút. Vonku sa zotmelo. Dážď šušťal o parapet, vytrvalo a jemne.
Prelistovala ďalej.
Poprad. Zavítal som do zabudnutého parku na kraji mesta. Tri obrovské lipy, korene roztrhli asfalt. Kdesi tu kedysi chodili ľudia. Teraz už len stromy. A ja. Nakreslil som jednu lipu. Stála ako stráž, pevne, ani vietor s ňou nehýbal. Pomyslel som si: takto vyzerá vernosť. Stojíš, čakáš, až sa niekto vráti.
Eliška si všimla, že v každom zápise ten človek rozprával so stromami ako iní s priateľmi. Bez ostychu, bez výhovoriek. Stromy boli jeho spoločníci. Aj jej zrazu napadlo, prečo vlastne.
Potom zápis, z ktorého zostala chvíľu civieť do steny.
Žilina. Dva roky po rozvode. S Ivanou sme boli spolu štrnásť rokov od výšky po posledný deň. Povedala: ,Ty miluješ stromy viac ako ľudí. Asi mala pravdu. Možno len neviem ľudí milovať tak, aby to cítili. Neverím už, že ešte nájdem. Nie strom človeka. Takého, čo pochopí, prečo kreslím korene.
Eliška zavrela zápisník. Položila na nočný stolík. Vstala, prešla k oknu.
Dážď sa nedal. Rieka za sklom bola temná a pokojná, bez jediného svetla. Kdesi dolu buchli dvere, zasmial sa pár mladé hlasy, cudzie.
Tridsaťjeden. Prenajatá garsónka. Stohy kníh. Tak čo, niekto nový? Posledný vzťah vyšumel pred rokom a pol, a ani si nevšimla, kedy prestala hľadať. Prosto raz prišla z práce, sadla s čajom a uvedomila si, že jej osamelosť je vlastne pohodlná. Alebo nie pohodlná len zvyčajná. A zvyk je šťastie, ak si to príliš nerozoberáte.
Vrátila sa ku kufru a začala cudzí obsah opatrne skladať späť. A vtedy jej bliklo.
List.
Ten, ktorý začala písať v lietadle z nudy. Let meškal dve hodiny, vytiahla papier a pero aspoň aby ruky nezaháľali. Nie denník, nie poznámka kravina, akú dospelý človek písať nemá. Milý neznámy, túžim stretnúť… Nedokončila. Zasunula do vrecka kufra pred nastúpením a zabudla.
A tento lístok je teraz vo jej kufri. Teda v kufri, ktorý má u seba niekto iný. Ten muž, ktorému patrí cestovateľský denník tu na stolíku.
Eliška si sadla na posteľ. Líca jej horeli.
***
Ráno volala na letisko zas.
Oddelenie strát a nálezov, Stanislava hlas mal unavený, v pozadí chrumkalo niečo ako suchár.
Včera som zadala hlásenie. Let Bratislava Košice, štítok číslo…
Chvíľočku. Chrumot utíchol. Tak. Vaša požiadavka je v riešení. Spojíme sa s vami.
Kedy?
Podľa poradia. Zvyčajne tri až desať pracovných dní.
Desať?
Pracovných. Ale možno aj skôr. Prosím, zostaňte na príjme.
Eliška vypla mobil a zadívala sa na cudzí kufor. Potrebovala veci. Konferencia bola už pozajtra. Jediné slušné šaty, notebook, prezentácia, topánky to všetko mal niekto neznámy.
Vyšla von. Obchodné centrum bolo pätnásť minút chôdze. Kúpila nohavice, blúzku, spodnú bielizeň, nabíjačku. Pri pokladni sa predavačka spýtala:
Stratili ste kufor?
Zamenili nám ich.
To sa tu často stáva. V Košiciach majú všetci rovnaké kufre. Sivé.
Eliška prikývla. Tak nie je jediná. Bolo to zvláštne upokojujúce.
V lekárni si vzala zubnú kefku a pastu, potom skočila na roh do kaviarne a v stoji vypila kapučíno všetky stolíky okupovali páry. Nazad volala mame.
Doviezla si sa? Jaké tam je počasie?
Prší.
Vzala si si dáždnik?
Mama, stratila som kufor.
Preboha. Ukradli ti to?
Poplietli nám ich na letisku. Zobrali môj, nechali cudzí.
Mama chvíľku mlčala. Potom:
Tak niekto si teraz nosí tvoje veci. Som zvedavá, čo si myslí o tvojich knihách.
Mami…
Čo? Myslím vážne. Vždy vláčiš pol knižnice.
Nepriznala sa o denníku so stromami. Ani o šikmom písme. Ani o zápise zo Žiliny. Len: Bude dobre, mama. A zložila.
Potom sa vrátila do izby a znova otvorila kufor.
Nie pre zápisník. Hľadala indíciu meno, kontakt, hocičo. Prezrela vnútorné vrecká. V bočnom na zips našla vizitku.
Tomáš Richtár, krajinný dizajn. Projektovanie, úpravy, poradenstvo.
A číslo mobilu.
Eliška napísala cez správu:
Dobrý deň. Vyzerá to, že sme si v Košiciach na letisku vymenili kufre. Mám váš, sivý so škrabancom. Vo vnútri je zápisník a vizitka. Ozvite sa, prosím.
Odpoveď prišla o deväť minút.
Dobrý deň. Práve dnes ráno som otvoril kufor a zistil, že to nie je môj. Knihy, zápisník, šaty. Je mi to veľmi ľúto. Tiež som v Košiciach. Môžeme sa stretnúť a vymeniť si ich?
Eliška znova čítala správu. Knihy, zápisník, šaty. Vie, čo mala v kufri.
Áno, prosím. Kde vám to vyhovuje?
Kaviareň Dóm na Hlavnej. Zajtra o desiatej? Budem s vaším kufrom.
Platí.
Odložila mobil. Potom ho vzala späť a čítala: Knihy, zápisník, šaty. Otváral jej kufor. Videli jej veci. Možno list.
Zavrela oči. Predstavila si, ako sedí v izbe alebo na niekoho terase, alebo v kaviarni a drží jej list. Nevyplnený hárok s jej uponáhľaným písmom. Číta slová, ktoré nikomu nemala v úmysle ukázať.
Znovu otvorila zápisník a prečítala zápis zo Žiliny.
Neverím, že ešte niekoho nájdem.
A ona napísala milý neznámy, túžim stretnúť… A teraz je ten list v rukách človeka, ktorý kreslí stromy a hľadá niekoho, kto rozumie.
Náhoda. Smiešna, nemožná náhoda s dvomi sivými kuframi.
Alebo nie.
Eliška si sadla ku stolu a otvorila zápisník na poslednej strane. Za Žilinou boli ešte niekoľko strán.
Nitra. Jar. Balkón zarastený tak, že susedia frflú. Sto štrnásť rastlín počítal som. Ivana by povedala: ,Si nenormálny. Ale Ivana tu nie je. Sťažovať sa môžem akurát fíkusu. Fíkus mlčí. Ideálny poslucháč.
A potom ešte toto:
Cestujem do Košíc. Botanická záhrada. Chcem vidieť tulipánovník, vraj má sto rokov. Voľno. Prvý oddych po dvoch rokoch, keď necestujem kvôli práci, ale preto, že chcem. Je zvláštne mať len tak voľno. Človek si akoby musí nájsť ospravedlnenie.
Eliška zavrela zápisník. Uložila do kufra. Zapla zips.
On letel do Košíc kvôli stromu. Ona kvôli konferencii o mestskej zeleni. On kreslil stromy v cudzích mestách. Ona písala články, ako stromy dostať späť do svojho mesta. A niekde medzi týmito dôvodmi si dva sivé kufre vymenili obsah.
Eliška si ľahla, dlho nevedela zaspať. Premýšľala, ako je život niekedy zvláštne zariadený. Žiješ, pracuješ, jazdíš na konferencie, balíš kufre, zapínaš zámky. A potom drobná, smiešna náhoda otvorí cudzieho človeka viac než rok známosti.
***
Kaviareň Dóm stála rovno na Hlavnej, medzi gaštanmi a lampou. Sklenené steny, drevené stolíky, vôňa chleba a škorice. Čašníčka v zástere s vežičkami rozkladala šálky.
Eliška prišla dvadsať minút skôr. Nie pre nervozitu len nedokázala sedieť v izbe. Vybrala si stolík pri okne, kufor vedľa, objednala si čaj. Ruky sa jej trochu triasli pri menu. Hlúpe. Veď si idú len vymeniť veci. Nič viac.
Lenže vo vnútri to vôbec nebolo len nič viac. Vo vnútri bol zápisník prečítaného cudzieho života, ktorý jej bol bližší ako ľudia, ktorých poznala roky.
Spoznala ho okamžite.
Tomáš prišiel presne o desiatej, s kufrom na kolieskach. Vysoký, v tmavozelenej bunde rovnakej farby ako sveter z kufra. Na nose a lícach pás opálenia o tri tóny tmavší než čelo jasný dôkaz večne nosených okuliarov. Zastal vo dverách, zbadal jej kufor a podišiel.
Eliška? Jemný hlas s malou pauzou, akoby s výberom slova.
Áno. Tomáš?
Prikývol a sadol si oproti. Kufre postavili k sebe. Dvaja siví dvojníci, bok po boku.
Nechápem, povedal. Veď som si tie štítky kontroloval.
Ja tiež.
Museli ich vymeniť, alebo sme len nepozorní.
Alebo sa im zachcelo vymýšľať.
Pousmial sa. Nie celou tvárou, len kútikom úst. Eliške napadlo, že sa smeje rovnako ako píše zdržanlivo, ale srdečne.
Mal by som sa ospravedlniť, prehovoril Tomáš.
Za čo?
Otvoril som váš kufor. Myslel som, že je môj. Potom tie knihy…
Ja som otvorila váš. Tiež mi to chvíľu trvalo.
Ticho. Krútil lyžičku prstami. Ruky veľké, pod nechtami trochu zeme nie špina, ale zlozvyk.
Prečítal som váš zápisník, priznal potichu. Poznámky k článkom o mestskej zeleni, parku a dvore. Zaujalo ma to. Nemal som, ale…
Ja som zas čítala váš.
Zdvihol pohľad.
Celý?
Celý.
Ticho. Vonku vlny na Hornáde narážali na kamenné nábrežie. Vonku nejaký chalan kŕmil holuby.
Tak už viete o Levoči, povedal Tomáš.
A o Brne a bonzaj-baobabe.
A o Poprade.
O lipe, ktorá je ako vernosť.
Sklonil zrak.
A o Žiline.
Eliška prikývla. Viac netreba hovoriť. On rozumel.
Viete o mne viac, než by som povedal hocikomu, povedal Tomáš.
A vy zas o mne?
Chvíľu uvažoval. Potom vytiahol z vrecka zložený papier. Okamžite ho spoznala. Línovaný, v rohu zohnutý, ten.
Našiel som to vo vnútri kufra, povedal Tomáš. Prečítal. Nemal som. Ale prečítal.
Eliška hľadela na papier. Líca žhavé ako včera večer.
To je hlúposť, povedala. Písala som na letisku z nudy.
Milý neznámy, túžim stretnúť človeka, s ktorým sa dá mlčať. Nie preto, že nieto čo povedať, ale že už netreba. Nechcem sa vysvetľovať, kto som. Unavuje ma frázy hľadať. Chcem, aby niekto pozrel na moju policu kníh a všetko pochopil. Chcem, aby niekto…
Stačilo, šepne Eliška.
Tam to končí, povie. Chcem, aby niekto… a nič viac. Nedopísali ste.
Ani som nevedela, čo ďalej.
Ja viem, riekol Tomáš. Lebo by som napísal to isté. Len o stromoch, nie knihách.
Eliška na neho pozrela. Na opálený pás cez nos. Na ruky s hlinou pod nechtami. Na pokojné, nesúriace oči.
Viete o mojej mame v Prešove, priznala.
Fotka v rámiku. Krásna žena. Podobáte sa.
O mojej práci tiež.
Poznámky o dvore s ovocnými stromami. Robím krajinný dizajn. Prv som mal záujem odborne, potom už len tak.
Viete, že som sama.
Viem, že idete na konferenciu len s jednými šatami. Že máte päť kníh na štyri dni. Že nosíte fotku mamy v kufri, nie v mobile chcete ju vidieť živú, nie na displeji. Že píšete ručne, hoci robíte na počítači. Že píšete list neznámemu, ktorý neexistuje.
Eliška mlčala.
Ja, pokračoval Tomáš, kreslím stromy do zápisníka, rozvedený som dva roky a pestujem 114 rastlín na balkóne, lebo s ľuďmi sa rozprávať neviem. To už aj vy viete.
Viem.
Tak sme si prečítali cudzie životy cez veci. A teraz tu sedíme, poznáme sa lepšie, než by sa dalo po rokoch chodenia. Ako by sme preskočili prvé rande a šli rovno na tretie.
Eliška sa rozosmiala krátko, nečakane. Tomáš tiež, tentokrát naplno.
Poznám vás lepšie, než som chcel, povedal. Vy zas mňa. To je neférové. Alebo naopak najférovejšie zoznamovanie života.
Lebo človek nevyberá, čo ukáže.
Presne. Kufor je odtlačok života. Nepretvarujete sa. Prosto zdeponujete, čo treba. A podľa toho je jasné, kto vlastne ste.
Eliška pozrela na kufre opreté k sebe. Sivé, rovnaké, s tým škrabancom vľavo.
Nechcete sa prejsť? spýtal sa Tomáš. Neďaleko je Botanická záhrada. Šiel som sem kvôli tulipánovníku.
Viem, prikývla Eliška. Posledný zápis v denníku.
Prikývol, dopil kávu, vstali.
Necháme kufre tu? ukázala na stoličku.
Nech počkajú vedľa seba. Určite im je dnes veselo.
Vyšli von. Dážď ráno ustal, dlažba sa leskla ako vydrhnutá. Gaštany sa týčili, ani lístok sa nehýbal, a Elišku napadlo, že presne tak vyzerala tá lipa z jeho zápisníka. Vernosť. Čakanie.
Prezraďte mi niečo, čo v denníku nemáte, požiadala ho.
Bojím sa holubov povedal Tomáš vážne.
Holubov?
V detstve mi jeden vletel do bytu a sadol na hlavu. Odvtedy ich obchádzam.
Eliška fŕkla. On na ňu pozrel a prekvapene sa usmial.
A vy? Čosi, čo nie je v kufri.
Rozprávam sa s knihami nahlas. Ak autor trepe, hádam sa.
A kto vyhráva?
Zvyčajne autor. Ale bojujem.
Prechádzali sa, a Eliška mala pocit, že byť vedľa človeka, ktorého pozná podľa písma, zápiskov a skíc stromov, je ľahšie než po roku zoznamovania. Ako keby ste čítali knihu a potom stretli jej autora.
V zápisníku ste napísali, že neveríte, že ešte niekoho nájdete, nadhodila.
Pamätám si.
Našli ste môj kufor.
A vy môj.
Zostali ticho. Ale nebolo to ťažké mlčanie práve to, o ktorom Eliška písala v liste. Mlčanie, keď je všetko jasné.
Pri botanickej záhrade zahliadli kovaný plot a korunou stromov tyčiacou sa nad okolím.
Tulipánovník je tamten, ukázal. Má 120 rokov. Zažil tri vojny a dve republiky.
A stále stojí.
Aj kvitne každú jar.
Vybral zápisník z vrecka nie ten z kufra, menší, vreckový. Začal kresliť.
Eliška sledovala jeho ruku ťahy pevné, rýchle. Kmeň, konáre, obrys lístia. Na nose pás opálenia, oči prižmúrené.
Môžem sa niečo spýtať?
Jasné.
Keď ste čítali môj list, čo ste si mysleli?
Neodtrhol pohľad od kresby.
Že chcem vedieť, ako končí.
Ale veď hovorím, ani som nevedela.
Možno už teraz viete.
Nič neodpovedala. Ale ani sa neotočila. Slnko zasvietilo cez korunu a na jej tvári sa mihali fliačky svetla ako pehy.
Trávili v záhrade tri hodiny. Prechádzali cestičky, zastavovali pri každom zaujímavom strome. Tomáš rozprával vecne žiadne poučovanie, skôr ako s dôvernými starými priateľmi, s ktorými zoznamoval Elišku. Kreslil, ona zas hovorila o práci o dvoroch, čo z betónu premenila na zelené pásy, o tvrdohlavých úradníkoch a jednom pánovi, čo sám zasadil dvadsaťtri jabloní popri paneláku a zvádzal súd s výborom.
Dvadsaťtri jabloní? Tomáš prekvapene zdvihol obočie.
Každej dal ženské meno. Vraj sú mu bližšie ako susedia.
To chápem. Usmial sa. Môj fíkus na balkóne je Arpád. Päť rokov, jediný, čo prežil rozvod a presun.
Arpád?
Vyzerá ako Arpád. Slušný, mierne prikrivený, ale odolný.
Eliška sa zasmiala. V Košiciach za rok nerozprávala s nikým tak voľne. Bez pocitu, že sa musí tváriť, že je niečo viac, že je vtipná, zaujímavá. Prosto dvaja ľudia rozprávajú o stromoch s menami.
Sadli si na lavičku pod tulipánovníkom. Pol metra medzi nimi voľného priestoru. Ani jeden sa neprisunul.
Zajtra máte konferenciu, spomenul Tomáš.
Áno. Prednáška o dvanástej.
O čom?
O vplyve zelene na mestskú psychiku. Nuda.
Niekto si to myslí. Ja nie.
Prídete?
Na konferenciu?
Na nudnú prednášku o stromoch.
Chodím na ne celý život, pracovná deformácia.
Obaja sa naraz rozosmiali. Bolo to ako zápis v denníku. Skutočné, bez okázalosti.
Cestou späť Tomáš rozprával o Nitre o balkóne premenenom na botaniku, susedke, čo chodí polievať, keď je preč, a potom ostáva na čaj. O tom, že po rozvode dva mesiace nevyliezol z bytu, kým neobjavil lacnú letenku do Levoče.
Tam ste začali kresliť?
Kreslil som stále. Ale v Levoči som začal písať poznámky. Predtým len čiary. Tam zrazu chýbali písmená.
Eliška prikývla. Aj ona poznala ten pocit keď sa vo vás nazbiera toľko, že linky nestačia. Treba slová.
Pri kaviarni Dóm sa zastavili. Kufre stáli pri stoličkách. Dvaja siví súrodenci. Tomáš zobral svoj, Eliška svoj. Už konečne správny.
***
Večer sedela Eliška na izbe s hrnčekom studeného čaju. Kufor stál pri stene naozaj jej, s knihami, zápisníkom a šatami. Otvorila ho, skontrolovala všetko na mieste. Notebook, nabíjačka, fotka mamy, päť kníh, pracovný zápisník. Len zošitok s listom chýbal.
Na stoličke vedľa ležal kreslený obrázok.
Tomáš jej ho dal pred rozlúčkou. Vytrhnutý hárok, precízne. Na ňom strom. Nie tulipánovník, baobab ani fíkus. Čosi vlastné, s rozľahlou korunou a koreňmi, čo sa rozbiehali do strán ako lúče.
Čo to je? spýtala sa.
Strom pre mesto bez zelene, povedal. Vymyslel som ho. Ešte neexistuje, ale vy ste urbanistka máte právo ho nasadiť.
A odišiel. Neobzrel sa. Ale Eliška si všimla, že spomalil pri rohu, akoby prehodnocoval, či sa otočí.
Držala obrázok a myslela na to, že človek, s ktorým môže mlčať, je možno práve ten, pri ktorom mlčanie znamená viac než slová. A že ten človek práve zabočil za roh. S jej listom v kabáte.
Vytiahla telefón.
Vďaka za strom. Určite ho zasadím.
Odpoveď: za minútu.
Myslím vážne. Ak nakreslím projekt pre dvor, pozriete sa naň ako odborník?
Jasné.
Potrebujem vašu bratislavskú adresu. Posielam to postou, po starom, na papieri.
Eliška sa usmiala. Napísala adresu. Odohrala. Dodala ešte jednu vetu:
Len, že schránka je malá ak budú veľké výkresy, budete to musieť doručiť osobne.
Prišlo hneď:
Beriem na vedomie.
Odložila mobil. Za stenou niekto pustil televízor a cez tenké steny presakovali cudzie hlasy. Obyčajný večer. Obyčajný hotel. Ale niečo sa zmenilo Eliška dlho nevedela čo, kým si napokon neuvedomila, že sa len tak bezdôvodne usmieva. Teda, dôvod bol, len taký absurdný, že by ho mame na telefóne nevysvetlila. Pomýlili mi kufor a stretla som človeka. Znie to jak lacný román.
Otvorila kufor, vybrala čistý papier a pero. Ten istý bočný priečinok, kde bol nedokončený list. Teraz tam už nebol je u Tomáša. Nevrátil ho. Nepýtala si.
Eliška si sadla, napísala nové:
Milý neznámy, túžim stretnúť človeka, s ktorým sa dá mlčať. Nie preto, že nieto čo povedať, ale stačí sa pozrieť a je jasné. Unavuje ma všetko stále vysvetľovať. Chcem, aby niekto uvidel moju policu s knihami a vedel. Chcem, aby niekto…
Zastavila sa. Zadívala na kresbu stromu, pripnutú na stene.
A dopísala jediné slovo.
Tomáš.
Potom papier úhľadne zložila a zastrčila nazad do bočného priečinka. Ako by sa kruh uzavrel.
Vonkajší svet šumel, rieka žblnkotala, mesto voňalo mokrou zemou a jarou, ktorá sa ešte len sľubovala. Dážď dávno ustal a nad Košicami natiahla ružová čiara oblaky oddeľujúce od rieky.
Eliška zhasla svetlo. Zajtra mala prednášku. Bude stáť vo svojich, kufrom scestovaných šatách a rozprávať o zeleni v meste. A možno v treťom rade bude sedieť muž, ktorý kreslí stromy pre miesta, kde žiadne nerastú.
Pozajtra výlet. Sľúbil jej ukázať cédrovú alej na opačnom konci mesta. Vraj rastú tak blízko, že koruny sa prepletajú a vytvárajú zelený tunel. Bude sa vám to páčiť aj ako vedkyni a nielen.
A potom Bratislava. A možno aj Nitra. Rôzne mestá, rôzne životy. Ale medzi nimi papierový výkres, čo príde poštou, adresa v správe. A list, ktorý je konečne dopísaný.
Kufor stál pri stene. Sivý, so škrabancom v rohu. Ten istý, čo včera. Ale všetko navôkol už celkom iné.
Batožina sa našla.
