Štefan Vargov ľahko súcitne pozrel na bezdomovského mačiatka, a o mesiac neskôr sa jeho byt stal nepoznateľným.
Október v Bratislave sa prejavoval krutou búrkou. Vonku neprístopoval dážď, vietor štípal po dvore, hvízdal v rúrach a Štefan sedel v kuchyni, hľadíc do prázdna. Dve roky mu dni bežali ako hodinky: vstávanie o siedmej, raňajky o ôsmej, správy o deviatej. Všetko usporiadané, všetko po svojom. Papuče pri dverách zarovnané, hrnčiky v skrini stoja v rovnakom poradí ruky smerom k sebe. Takto žil po smrti svojej manželky.
Krása, to je všetko, šepol si pre seba. Drahomíra by to ocenila.
Večer, ako vždy, zamieril do obchodu po chlieb. Na schodoch pred vchodom sedel mačák rezavý, kožou odštiepený, jedno oko zakrvavené od sĺz. Trasil sa, akoby sa bojoval medzi chladom dažďa a vlastným strachom.
Ahoj, kamaráti, posadil sa Štefan. Vyzeráš unavený.
Mačka sa naň pozerala tak, že by to chcel povedať: Starý muž, život je bolesť.
Štefan natiahol ruku. Zviera neustúpilo. Naopak, prikývlo sa a sotva počuť zamrčalo.
Môj ľadový priateľ, zakrútil Štefan hlavou.
Z krokov schodov sa ozvali topánky. Na dolu sa spúšťala susedka z tretieho poschodia, Milena Vargová, vyhadzovať odpad.
Štefan Vargov! zakričala hlasno. Čo tu robíš s tým s tým tvorom?
Zmrzlinu trpí. odpovedal Štefan.
A máš pravdu! Nie je tu miesto na prechádzky. Šíria blchy, infekcie, namietla Milena.
Štefan sa najprv pozeral na ňu, potom na mačku.
Poďme, zamumlal tiše. Do tepla je lepšie.
Šialenka si! protestovala Milena. Bezdomovca do domu prinášaš!
Ak by tu zomrel, bude čistšie? spýtal sa, a Štefan odišiel domov s mačkou. Tá kráčala pochodom, váhalo, no nenechala ho. Na prahu domu sa zastavila, čuchala vzduch.
Neboj sa, vstúp, povzbudil ho Štefan. Tu nie je ulica.
Najprv ho odniesol do kúpeľne. Teplá voda, trocha šampónu mačka neodolávala, naopak, zavrela oči od potešenia.
Ubohý môj, mrmlal Štefan, pozerajúc si jazvy a škrabance. Kto ťa takto zranil?
Nakŕmil ho klobásou a syrom jedlo zmizlo v priebehu minút.
Budeš mať meno Flíček, rozhodol sa. To ti sadne.
Rozložil starý uterák pri radiátore mačka sa zbalila do guličky a okamžite zaspala. Štefan na ňu hľadel a rozmýšľal: Čo teraz? Potrebujem jedlo aj veterinára. Ale v dome bolo niečo živé.
Dobre, preč spíš iba jednu noc. Potom uvidíme, povedal si.
Ráno ho prebudil rachot. Kuchyňa bola v neporiadku šálka padla, zem sa rozliať, hrnček rozbitý. Flíček sedel a pečlivo olizoval labku.
Čo si spravil?! vykričal Štefan.
Mačka pozdvihla hlavu a pohľadom preukázala nezaujatosť, akoby povedala: Dobré ráno. Ako si spal?
Dosť!, vyfúkol unavený Štefan. Vrátime ťa späť. Nie som na to pripravený. Stál uprostred rozbitéj kuchyne a cítil, ako sa v ňom všetko mieša. Dva roky dokonalého poriadku a zrazu taký chaos, akoby hospodárska stodola vybuchla.
Brat môj, oslovil mačku. Nezvládnem to. Odpusť.
Zobral ju na ruky a šiel k dverám. Na prahu sa stretol nos k nosu s Milenou, ktorá zbierala podpisy.
Aha! vyhlásila triumfálne, keď videla rozvrat. Hovorila som, že to skončí zle!
Štefan ju pozrel, potom Flíčka. Mačka sa pritlačila k jeho hrudi a tlmeným mňukaním vyjadrila: Nemôžem ti ho oddať.
Čo? Ako to? opýtal sa šokovaný.
Nebude to pretrvať. Vychovám ho. odpovedala.
Roztrhá nám to všetko! protestovala.
Nech sa páči. Nemám palác. odpovedal Štefan, a Milena odvrátila hlavu a zatvorila dvere. Štefan zostal s mačkou a rozbitou kuchyňou.
Dobre, Flíček, vzdýchol hlboko. Keď už som ťa vzal, zodpoviem. Lenže… žiadne viac podobné činy.
Poločas hodinu upratával dom, mačka sedela vedľa neho a sledovala ho. Vieš, čo sa deje?, povedal Štefan, zametajúc. Ja som unavený, ty si len divák. Mačka zamňukala na potvrdenie.
Obed bol opäť čistý. Keď sa posadil, Flíček sa tajomne vyšplhal na skrinku a spadol na kôpku kníh.
Čiže sa šmýklaš! zakričal Štefan. Hnev už prešiel, niečo vnútri sa rozsvietilo alebo návrat nejakého poriadku.
Na večer išiel do obchodu po krmivo. Predavačka pozdvihla obočie: Priniesli ste mačku?
Zdá sa, že áno. odpovedal Štefan.
A doma sa staráte o zviera? To je prekvapivé!
Ja som šokovaný, povedal so smiechom.
Domáci Flíček s chuťou jedol nákup. Páči sa ti?, spýtal sa Štefan. Mačka sa pritlačila k nohe.
Týždeň neskôr život Štefana už nepoznal. Neskákal hore po budíku, ale podľa toho, ako Flíček rozprávala výpravy po hrudi. Večermi už nepozeral správy hral sa s mačkou s šnúrou.
Drahomíra by sa zasmiala, povedal si. Môj upravený muž sa rozpadol.
Byt sa naplnil: malé úkryty pri okne, škrabací strom, misky. Zmizlo ticho ustálé prázdno. Dom ožil.
Milena Vargová navštevovala podľa rozvrhu. Niekedy so soľou, inokedy s otázkami, ktoré nemali zmysel. Vždy skúmala Flíčka.
Tu máš zvieratko!, zamrškla. Čakaj na blchy.
Aké blchy? smial sa Štefan. Čistší než u mnohých.
Ona vzdychala, prikývla a odišla. V byte zavládla nová vôňa nie sterilná prázdnota, ale teplo a život.
Po troch týždňoch sa stalo niečo nečakané: Štefan maľoval radiátor na stoličke, Flíček podšmykol ruku a špinou vylial farbu po celom dome, zanechávajúc biele stopy.
Umelec! zasmial sa Štefan, držíc mačku.
Zazvonili dvere.
Čo tu zase máte? vyhrkla Milena Vargová.
Flíček sa venuje umeniu, ukázal Štefan.
Bezcitné!
Uvoľni sa, Milena. To je krása!
Štvrtý týždeň priniesol nový obchod, kde mu predajkyňa podala hračku. Už rozmaznávate svojho mačiatka? spýtala sa.
Stojí to za to, zamyslel sa Štefan.
Flíček ju privítal, zamňukal.
Chýbal si, šepol Štefan. Ja tiež. Mačka sa zdala počuť, že mu chýba.
Skutočne mu chýbala. Cítil, že ho niečo potrebuje. Ten rezavý mačiatko vrátil jeho život.
Mesiac po tom nastal podivný okamih. Milena prišla s požiadavkou: Môžem ho odfotiť? pošlem vnúčatám.
Samozrejme.
Fotiovali mačku, ktorá pózovala ako profesionál. Milena sa rozosmiala dlho nepočul taký smiech.
Po jej odchode Štefan pomyslel: A milena sa zmenila. Stala sa milšou. Alebo to len ja tak vidím?
Ráno ho však prebudilo ticho rovnaké, desivé.
Flíček? volal, vstávajúc. Žiadna odpoveď. Žiadny kročej po hrudi. Nikde.
Kde si, bratku?
Skúmal pod gaučom, v skrini, za chladničkou. Nič. Na kuchynskej miske zostala krmivová miska, nedotknutá. Srdce mu zúblo.
Nedá sa to robiť, šepol, hlas sa trhal.
Prešiel celý byt znova a znova, ale Flíčkovho stopy nebolo.
Balkón! spomenul si.
Vbeh na loggiu. Balkón bol sklenený, ale okno, ktoré včera otvoril, bolo stále roz otvorené. Na podlahe ležali kúsky hlineného kvetináča.
Bože zúfal sa. Mohol spadnúť!
Štvrté poschodie. Dole holý betón.
Obliekol sa rýchlo a bežal na ulicu. Prehľadával každú kríku, každú kvetinovú záhony, pod autá, v suterén.
Flíček! volal. Malý oranžový, kde si?
Prechádzajúci ľudia sa otáčali v ich očiach bol súcit.
Starý človek, čo sa stalo? spýtala sa mladá mama s kočíkom.
Mačka zmizla Štefan sotva zvládal slzy.
Možno len prechádza? Stáva sa to.
Neviem, nie som si istý
Obkúval celý dvor a susedné bloky, ale Flíčka ako keby nebolo.
Večer, vyčerpaný, vrátil sa domov, posadil sa pri rozbitéj miske a smútok ho ťahalo do hĺbky.
Zaklopala dvere Milena.
Štefan Vargov, kričal si po dvore Niečo sa stalo?
Flíčka nezobral, povedal slabým hlasom.
Ako to?”
Prebudil som sa, a nie je ho. Možno spadol z balkóna, možno ušiel. Nemám tušenie.
Milena vstúpila, obzrela sa.
Hľadali ste všade?
Všade.
V suterény?
Áno.
A možno niekto ho zobral? Udomil ho?
Tá myšlienka Štefana ešte viac zrývala.
Neviem, Galí, po prvýkrát ho oslovila menom. Hlava mi mrzne.
Nečum sa tak, nešikovne ho pohladila po ramene. Nájde sa Flíček. Sú múdre, dokážu sa dostať späť.
Slová nepriniesli útechu.
V noci nevidel oči len ticho.
Do rána pochopil, že bez mačky nemôže žiť. Za mesiac sa Flíček stal súčasťou jeho samotného ja.
Druhý deň hľadal od úsvitu do súmraku, ukazoval ľuďom fotku.
Nenašli ste takého? Rezavý, biela hrudka.
Ľudia prikývli. V zvieracom obchode predavačka ponúkla: Urobíte inzerát? Na nástenke, v sieti?
Ja na to nič neviem.
Pomôžem!, usmiala sa náhle. Dajte mi fotku, ja všetko rozšírim.
V sieti sa objavilo: Stratená mačka Flíček. Ulica Mierová. Odmena garantovaná. Žiadne telefonáty.
Tretí deň Štefan už takmer prijal osud. Sedel doma, pozeral z okna, oči prázdne, a premýšľal, ako rýchlo sa život vymkne z ruky.
Pred mesiacom bolo všetko predvídateľné. Potom prišiel Flíček chaos, teplo, smiech. A potom zmizol, zanechajúc dieru hlbšiu než predtým.
Tak to má byť, brúzil si pred zrkadlom. Starnúcom sa nezaslúži šťastie, len ticho a koniec. Srdce však protestovalo. Túžil po ďalšom mňaukaní, po pocite, že nie je superflu.
Na večer tretieho dňa pil čaj mechanicky, len aby mal ruky zamestnané. Zrazu počul. Niečo vzdialené, tlmené. Mňaukanie.
Najprv pomyslel, že to je len ilúzia. Ale ozývalo sa znova, žalostne, dlhé.
Štefan vyskočil, bežal po schodoch: Flíček?!
Ticho.
Vyšiel na vyššie poschodie: Flíček! Si tu?
A v medziskriňovej medzere pri okne videl Flíčka, trasúceho sa, zúfalého, mňaučúceho.
Bože… Ako si sa sem dostal?! zakričal. Mačka bola vychudnutá, špinavá, no živá.
Počkaj, vydrž, povedal Štefan, prsty trasili. Otvoril rám, opatrneŠtefan ho opatrne položil na vankúš, zatiaľ čo okolo nich ticho rozkvetlo do farebných snov, ktoré sa vĺkli po stropoch ich nového, živého domova.
