Šťastní vždy sa usmievajú
Petra pozerala z okna, von sa niesla letná dážď, slnko už len hrklo, ale dážď ešte pomaly stekalo po skle. Čakala, kedy sa jej dcéra vráti z práce, práve prišla, rozhodla sa uvariť večeru a tak sa túla v myšlienkach pri pohľade von.
– Keď sa moja dcéra raz rozrastie, určite si nájde nejakého kluka, ale ten jej Dano ten mi nie je po chuti, je starší a nejaký tajomný, neradi sa pozerá mi do očí, premýšľala Petra. Ako to povedať Ľubke? Je to jej prvá láska, keby som im zničila vzťah, stala by som sa jej najväčším nepriateľom. Snažila som sa naznačiť, že Dano nie je ten pravý, ale ona sa mi ani nepodívala. Kiežby som vedela, čo povedať.
Petra vychovávala Ľubku sama, nikdy sa nevdala. Keď bola na poslednom ročníku Vysokej školy v Bratislave, znala sa s Vladimírom, tiež študentom. Neukončil štúdium, vyhodený bol v poslednom semestri. Petra bola na to prekvapene šťastná, lebo pochopila, že čaká dieťa, a chcela mu dať vedieť.
– Nebudem si vymýšľať nič, rozčúlený Vladimír odpovedal. Ako mám vedieť, že to je moje? Nemám chuť mať deti, povedal hrubo a zmizol.
Petra bola šokovaná, nestihla mu povedať, že okrem neho nepozná nikoho. Vladimír sa v škole ani nepozrel, rýchlo sa šial s inými dievčatami a potom ho vyhodili.
– Dcéra, niečo sa ti stalo, spýtala sa matka Jana, keď ju našla v izbe plačúcu.
– Stalo sa, mami, Vladimír ma opustil a ja som tehotná, vyhrkla Ľubka.
– Čože? Koľkokrát som ťa varovala, aby si si rozumovala! Študuješ na poslednom ročníku, máš dokončiť školu, nie sať deti. Deti ti zničia život a ja ti nepomôžem, bola prísna a nekompromisná. Choď k lekárovi, poraď sa, si dospelá, zodpovednosť je na tebe.
Jana pozerala na svoju dcéru chladným, nezúčastneným pohľadom, ktorý Petra zasiahol hlbšie než slová. Petra si uvedomila, že pomoc od matky nejakia nečaká.
Nasledujúci deň šla Petra k lekárke. V čakalni už sedela mladá žena s rozťahaným bruškom a po boku jej šesťročná dcéra. Keď otvorili dvere, matka svojej dievčatka vstala a povedala:
– Počkaj tu chvíľku, idem rýchlo.
Žena vošla do ordinácie, a medzi nimi si Ľubka sadla vedľa Petry. V čakárni sa deti často nudi, tak sa najprv pozerala po plagátoch, potom na Petru. Malé červené škvrny na nose a nožičky šúľali vetrík. Pozrel sa na seba a usmiala sa.
– Teta, prečo si smutná? Nie si chorá?
– Nie, nie som chorá, len nevedela Petra vysvetliť malé dieťaťu svoje starosti.
– Máš nejaké deti?
– Nie
– Smutno mi, lebo moja mama hovorí, že deti sú šťastie. Ja som jej šťastím, zasmiala sa dievčina. Niekedy si hovorím, že som zlá, ale mama mi vždy vraví, že som jej šťastie. Včera ma Mio ťahal za cop, plačala som, a mama povedala, že sa máš usmiať. Usmiala som sa a Mio mi dal cukríček. Teraz sme zase kamaráti.
Petra sa usmiala. Táto úprimnosť a detská otvorenosť ju rozohreli v srdci a zrazu pochopila, že sa niečo zmenilo.
– Čo tu vlastne robím? Nech si Vladimír odíde, nech ma matka nepochopí povedala si nahlas.
V tom momente vyšla z ordinácie mama dievčatka, obaja sa usmiali a chytili sa za ruky. V tom okamihu pocítila Petra takú vnútornú teplo, že rýchlo vybehla z nemocnice. Nohy ju zavedú k babke Katke, matke jej otca. Aj keď po rozvode s otcom už nebola v kontakte s Jankou, Petra ju často navštevovala, babka mala pre vnu veľkú lásku.
– Porodíš, milá moja. Nebudeme ti brániť, môžeš u mňa bývať. Všetko zvládneš, pomôžem ti, usmiala sa babka a pohladila javu.
Petra sa vrátila do spomienok a prehovorila nahlas:
– Babka mala pravdu. Ľubka je moje šťastie, môj život, všetko.
Zrazu počula škrípavý zvuk kľúča v dverách, prišla dcéra a mrmla na prahu. Ľubka plačala a siatala slzy.
– Čo sa stalo, posaď sa a rozprávaj, objala ju Petra a posadila k stolu.
– Dano?
– Áno, odpovedala Ľubka a rozplakala sa ešte viac.
Petra nechcela vedieť, čo robiť, podala jej pohár vody, dcéra napila sa, a zatiaľ čo ju hladila po ramene, aj ona cítila potrebu plakať. Ľubka sa po chvíli upokojila, oči červené a opuchnuté, ale už neplačala.
Zistila, že Dano je ženatý a jeho žena býva v Košiciach. Keď Petra prišla na stretnutie s Danom, videla, že je tajomný a neotvorene odpovedá. Intuícia jej nepodviedla, niečo bolo skrývané.
– Mami, je ženatý, po dlhom vzdychu povedala Ľubka.
– Nevedela si to, že sa tak choval?
– Nie, mami V inej dedine má manželku a dvojčatá. Je tu na dlhodobom výjazde, prenajíma si byt. Bývala som u neho často, nevidela som žiadnu ženu. Jedného dňa prišla jeho manželka, keď bol v kúpeľni, vzala mu telefón a našla našu korešpondenciu, našla môj číslo a zapísala ho.
Petra v tom nevidela tragédiu, skôr úľavu, že Danovo správanie je podozrivé. Bola presvedčená, že Ľubka nájde skutočnú lásku.
– A čo? Zavolala ti?
– Áno, požiadala o stretnutie v kaviarni. Danovi nič nepovedala, že sme sa rozbehli, a stretli sme sa pri jeho byte. Jeho žena je pekná a pokojná, nepôsobila na mňa hnevom, len požiadala, aby svojho muža nechala pokojne, má dva deti. Bol to pre mňa ako úder blesku! rozplakala sa Ľubka, už neplačúc.
– Neobviňuj sa, to je len ďalšia zlá skúsenosť, a vďaka Bohu, že sme to zistili. Keby si vedela, že je ženatý, nešla by si s ním, povedala Jana.
– Samozrejme, mami. Povedala som mu, že s ním už nebudem, a dala som ho na čiernu listinu.
– Dobrá práca, dcéra.
Petra vedela, že to nie je prvý ani posledný podvodník v jej živote, ale bola zúfalá za Ľubku.
– A čo Dano? Nemal by ti ešte niečo povedať?
– Volal, ale povedala som mu, že som ho odhodila, a už ho nebudem písať.
– Rozumiem, že je ti zle, ale urobila si správne.
V tom okamihu Ľubka znova rozplakala, pretože mala ešte niečo.
– Mami, chcem ti povedať, že som tehotná prehovorila so slzami v očiach.
– V akom termíne? snažila sa pokojne spýtať matka. Petra cítila, ako sa staré bolesť vrátila na povrch.
– Asi dva mesiace, šepkla dcéra a sklonila hlavu.
Tieto slová Petra prerazili až do srdca. Všetko sa opakovalo Pozrela na svoju dospelú dcéru, na ktorú sa tak veľmi snažila.
– Nič sa neboj, všetko bude v poriadku. Porodíš, pomôžem ti. To je náš vnúčik, a spolu ho budeme milovať, povedala Jana.
– Mami, si najlepšia, vždy to hovoríš, usmiala sa Ľubka.
– Nič sa neboj, zvládneme to spolu.
Čas plynul a Petra sledovala Ľubku s malým chlapčekom v ručke, obaleným v béžovom obálke s modrým mašľou. Prišli domov, miestnosť bola plná balónikov a kvetov, babka Katka upravila všetko pre vnúča a svoju milovanú dcéru. Stál tam už maškrtý kočíčik, posteľ a hračky. Petra a Ľubka sa usmievali, pretože šťastie konečne našlo ich domov. Šťastní vždy sa usmievajú.
