Petra Novotná pozerala z okna, kde sa len tak kvapkala letná dážď, slniečko sa len mrknutím ukázalo a potom zas spomalilo. Čakala svoju dcéru Janu, ktorá práve skončila smenu v miestnej nemocnici v Košiciach. Petra si povedala, že si uvarí večeru a ešte si dopraje chvíľku pozorovania prírody.
– Keď moja Jana vyrastie a začne chodiť s niekým, ja už nebudem len tak ticho kývať hlavou premýšľala Petra. Ten Marek, s ktorým je, mi vôbec nesedí; je o niekoľko rokov starší, má čudný pohľad a nikdy nepozerá priamo do očí. – Pomyslela si, že by mala Janku niečo povedať, ale ak by ju to roztrhla, stane sa mi nepriateľom číslo jedna. Skúšala som jej dať najavo, že Marek nie je ten pravý, ale Jana len zamrká a ide ďalej. Keby som to len vedela urobiť správne
Petra viedla Janu sama. Nikdy sa nevyviedla na svadbu, a tak jej život bol jedinečný. Na tretej ročníku Vysokej školy technickej v Bratislave sa zoznámila s Vladimírom Vargom, študentom, ktorý však v poslednom semestre neprešiel. Petra mala z neho naplánovaný život tehotenstvo a rozhodla sa mu to oznámiť.
– Niečo som vymyslela, zareagoval Vladimír, ako mám vedieť, že to je moje? Nemám ani chuť mať deti! odpovedal drsne a zmizol ako dym.
Petra zostala v šoku. Stihla mu ani povedať, že okrem neho nie je nikto a že vtedy ešte nemala iných mužov. Vladimír sa neobzeral na ňu, šiel po iných dievčatách a nakoniec ho vyhostili z univerzity.
Janko, niečo sa ti stalo? spýtala sa matka Anna, keď našla Janu v izbe plačúcu.
Stalo sa, mami, Vladimír ma opustil a ja som tehotná rozplakala sa Jana.
Čože? Koľkokrát som ti hovorila, aby si premýšľala rozumom! Študuj, ukončuj školu, nechaj deti na neskôr. Ja ti nepomôžem, môžeš sa na mňa nevykašľať, vyhlásila Anna, prísna a bezstarostná. Choď do nemocnice, rozprávaj sa s lekárom, si dospelá a rozhoduješ sama.
Anna pozerala Janu studeným pohľadom, ktorý bol bolestivejší než slová. Jana pochopila, že pomoc od nej nepríde.
Nasledujúci deň vstúpila Jana do ordinácie v Košiciach. Čakali takmer žiadne rady, a pred ňou sedela mladá žena s prenášeným bruchom a jej šesťročná dcéra. Keď sa dvere otvorili a ďalšia pacientka vypadla, matka dievčaťa sa zdvihla a pochopila brucho:
Janko, počkaj tu chvíľu, hneď vyrážam.
Žena vstúpila do kabinetu a Jana zostala na mieste. V nemocnici sa deti často nudia, takže malá Alenka najprv obzerala nástenky, potom sa pozerala na Petrovu tvár. Mala škvrny na nose, svetlé vlasy a neustále si triasla nožičky. Keď ich ich oči stretli, Alenka sa usmiala.
Teta, prečo si taká smutná? Niečo ťa bolí?
Nie, nič, len Petra sa nepokúšala vysvetľovať dieťaťu svoje starosti.
Máš deti?
Nie
Škaredé, moja mama hovorí, že deti sú šťastie. Ja som jej šťastie, zasmejala sa Alenka. A aj keď občas prekročím čiaru, mama mi kričí, že som jej šťastie. A potom mi hovorí, že sa mám vždy usmievať a neplať. Včera ma Michal vytrhol za vrkoč a rozplačal som sa, ale mama povedala, že sa mám usmiať. Usmiala som sa, a Michal mi potom dal cukríka. Teraz sme zase kamaráti.
Petra sa usmiala. Detská priamosť a úprimnosť jej rozjasnili dušu. Náhle sa jej v hlavě roztočilo:
Čo tu vôbec robím? Nechajme Vladimíra odchádzať, a čo mama? Niečo urobím, ne?
Zrazu vyšla matka Alenky, objali sa a držali sa za ruky. V tom okamihu Petra pocítila takú teplo, že vbehla z nemocnice a bežala k svojej starej mame Kataríne, ktorá bývala v Bratislave. Po rozvode s otcom Jana nebola s Katarínou veľmi v kontakte, ale Petra ju často navštevovala. Babička Katarína milovala svoju vnučku.
Daj to, vnučko. Nechaj mamu, aj keď je proti, ja ti pomôžem, môžeš u mňa bývať. Vďaka mi bude, usmiala sa babička, hladkajúc Janku po hlave.
Petra sa zamyslela:
Babička mala pravdu. Jana je moje šťastie, môj život a radosť, všetko pre mňa. Nemyslím si, že by som bez nej mohla žiť.
Zrazu počula, ako sa zamkol zámok a vstúpila Jana, vypadla z chodby a zúrilo plakala.
Čo sa stalo, Janko? spýtala sa matka, keď ich posadila k stolu v kuchyni.
Marek?
Áno, Jana rozplakala sa s novou energiou, ďalšia vlna hysterického křiku.
Petra nevedela, čo robiť. Podala Janke pohár vody, dieťa to vypilo, a matka ju pohladila po pleci, potom ju pevne objala. Petra tiež začala plakať. Čas sa zdal nejasný, ale Jana sa upokojila, oči červené a opuchnuté.
Jana oznámila, že Marek je ženatý a jeho žena býva v Žiline. Petra vošla do kaviarne, kde sa Marek a jeho manželka stretli s Janou. Manželka bola milá a pokojná, nevyvolala žiadny výbuch, len požiadala, aby Marek zostal doma pre svoje deti.
A čo? Zavolala ti?
Áno, prišla ku mne a povedala, že sa stretneme. Prišla aj s deťmi a povedala, že už koniec. Bola to ako blesk z jasnej oblohy! povedala Jana rozhořene, ale už neplakala.
Petra vedela, že to nie je prvý ani posledný kriminálny muž v jej živote, ale bol to ťah pre dcéru.
A čo Marek? Nesmú sa s ním stretnúť?
Volal mi, ale povedala som mu, že ho už nechcem, a dajala som ho na čierny zoznam.
Janko, chápem, že ti je zle, ale urobila si správne.
Jana znovu rozplakala, ale tentoraz z úst vyšla ďalšia správa.
Mami, ešte ti chcem povedať, že… že som… tehotná
Aký termín? spýtala sa Anna pokojne. Jana takmer šepkala:
Asi dva mesiace.
Tieto slová zasiahli Annu priamo do srdca. Všetko sa opakovalo. Pozrela na svoju dospelú dcéru, na ktorú by sa nikdy nevzdala. Uvedomila si, že Jana práve teraz potrebuje jej podporu viac než kedykoľvek predtým.
Nič sa neboj, Janko, všetko bude v poriadku. Daj to, pomôžem ti. Ten bábätko je náš, budeme ho milovať. Pomôžem ti so všetkým.
Mami, si najlepšia, vedela som, že tak povieš.
Nič sa nedeje, zvládneme to spolu.
Čas plynul a Petra priviedla Janu so svojím malým synom v béžovom balíčku s modrým mašľou. Prišli domov a izba bola plná balónikov a kvetov, babka Katarína sa postarala o všetko pre svojho vnúča a milú dcéru. Bolo už pripravené detské lôžko, kočíky a hračky. Petra a Jana sa na seba usmievali šťastie konečne zaplnilo ich dom. A šťastní vždy sa usmievajú.
