ŠŤASTNÁ, ALEBO LEN BLÁZNIVÁ?
Ivetu, tichú, nenápadne vyzerajúcu dievčinu, kamarátky volali len „šťastná bláznička“. Ako sa také veci môžu spájať? Hneď pochopíte.
Ešte len dovŕšila dvadsať, keď ju kamarátka pozvala na dovolenku do Piešťan. More, slnko, ubytovanie zadarmo – išli k príbuzným tej kamarátky. Tam stretla Michala – pohľadného podplukovníka, ktorý si prenajímal byt vedľa. Muž s vojenskou minulosťou, ktorý prešiel zahraničnou misiou, teraz pracoval na veliteľstve. Cítila z neho silu, pevnosť, istotu. A tiež – bolesť. Ivetu to napadlo, keď uvidel na jeho chrbte starú, strašnú jazvu. Hlúpo sa spýtala:
„To je odtiaľ?“
Michal len pokrčil plecami a ponoril sa pod vodu. Nehovoril o tom rád.
Ivetu do neho zaľúbila až do závoja. Vzdaľa sa mu hneď, ako len chcel. On sa pri tom usmial a povedal:
„No, teraz sa budeme musieť zobrať.“
Ivetu nevyviedlo z miery, že nepadlo ani slovo o láske. Myslela si – toto je pravé šťastie.
Michal bol o sedemnásť rokov starší a všetko si zobral do rúk: svadba bez šiat a limuzín, len úradný sobáš v jeho meste. Vraj, už sme dospelí na také hry. A navyše… on to všetko už mal. Bol vdovec s osemročnou dcérkou.
Pre Ivetu to bol úder, ale rozhodla sa – láska je dôležitejšia. A ostala. Dievčatko, Zuzka, bolo opustené a nikomu nepotrebné, prechádzalo od babičky k babičke. Najprv ju Ivetu len ľutovala, ale keď raz počula z dvora:
„Mami!“ — takmer sa nerozplakala. A adoptovala Zuzku.
Ivetu mala za sebou len kurzy kaderníčky. Chcela študovať – Michal to rázne ukončil:
„Nájdi si salón a choď na materskú. Chcem syna.“
Ale tehotenstvá nenastávali. Alebo možno problém nebol v nej.
A potom to prišlo: jeho podriadený sa chytil na úplatku, a hoci Michal nič nespáchal, podľa vojenskej hierarchie je vždy vinný veliteľ. Musel odísť „kvôli zdravotným dôvodom“. Dôchodok bol slušný, ale manžela to zničilo. Uzavrel sa doma, prestal nosiť peniaze, každý deň – priatelia a flaše. Po roku-dvoch Ivetu pochopila: manžel sa mení na tieň seba. Nepracoval, nepomáhal, ani jedlo nekúpil, z chladničky jedol len to, čo chcel.
Keď prišlo leto, Ivetu so Zuzkou odišli do Piešťan. Za dva týždne bolo všetko jasné: treba odísť.
„Ty si predsa moja mama,“ povedala jej Zuzka.
Ivetu prikývla.
Michal vztýčil scénu:
„Na teba Zuzku poviažem!“
Keď zistil, že rozhodnutie je už definitívne, odplul:
„Blázon si, Ivetu.“
Vrátila sa do rodného mesta, k rodičom. Tí, samozrejme, chceli vnúčatá v krvi, ale Zuzku prijali. Dievčatko šlo do školy, Ivetu strihala ľudí. Raz prišiel muž so šedivými vlasmi – milý, zdvorilý. Nechal prepitné, a večer – kyticu. Volal sa Ján. Bol o desať rokov starší, rozvedený, žil vo vlastnom dome, mal malý, ale stabilný stavebný biznis.
S ním bolo príjemne. Hovoril, že ju miluje. Ivetu si pomyslela: koľko ešte hľadať šťastie? Tu je. Zobrali sa. Kamarátky závideli:
„Keby si si nevzala dcéru bývalého manžela, nebola by si blázon.“
Ivetu bola trochu smutná: deti jej boh nedal. Ale život pripravil nový obrat. Jánova mladšia sestra – problémová. Mala dve dievčatá, chovala sa nezodpovedne, opíjala sa. Teraz ju chceli zbaviť rodičovských práv. Sociálka už deti kontrolovala.
Ján váhal:
„To, samozrejme, nie je tvoja starosť…“
Ivetu si vtedy predstavila: dievčatká v loďke, a všetci ich odhánajú. Matka, otcovia, strýko. A ona tiež?
„Berieme ich,“ povedala rozhodne. „Ty vieš, Zuzka mi nie je rodná. A už vyrastla – chystá sa na výšku.“
Manžel ju pevne objal a dlho tak sedeli, v tichu. Dvaja, ktorí už nepotrebovali slová.
Tak je Ivetu naozaj šťastná? Bez pochýb! Prvý manžel – dôstojník, krásavec. Bol tam pocit lásky, bola skúsenosť. Rozíšli sa – áno, ale bez detí. Druhý pokus – úspešný: manžel milý, domov, stabilita. Záviditeľné.
Ale je blázon? Adoptovala dievča, vzala si na seba manželove neterky. Vie, že to sú starosti, výdavky, slzy, bezesné noci. Ale neustupuje. Lebo jej srdce nevyberá ľahkú cestu.
…Zasypajúc na manželovom ramene, Ivetu premýšľala, ako dievčatkám bude viazať vrkoče, vyberať šaty, čítať rozprávky pred spaním. V ich dome bude smiech, vôňa jedla, balónky na oslavy a hojdačky v parku. Zuzka už dospelá – skôr kamarátka ako dcéra. A tieto malé ešte dlho budú po boku. A to je šťastie. Ivetu sa ho nebála. A preto – nie je blázon. Ale naozaj šťastná žena.
