„Nebolo by šťastia…“
„Čo si si to len vymyslela, hlúpa ako troky! Kto ťa teraz bude chcieť s batoľom? A ako ho chceš uživiť?! Ja ti nepomôžem, pamätaj si. Vychovala som ťa, a teraz ešte tvoje dieťa! Vypadni z môjho domu, nech ťa už nevidím!“
Katarína počúvala krik so sklopeným zrakom. Posledná nádej, že teta ju aspoň dočasne prijme, kým si nenájde prácu, sa rozplynula ako dym.
„Keby aspoň mama žila…“
Otca nepoznala. Matku pred pätnástimi rokmi zrazil opitý vodič na prechode. Sociálna starostlivosť ju už chcela poslať do detského domova, keď sa zrazu objavila vzdialená príbuzná – tretia sesternica z matkinej strany. Žena s vlastným domom a stabilným príjmom si ju bez problémov osvojila.
Teta Terézia žila na okraji Komárna, mestečka pri maďarských hraniciach, kde letá vrelo žiarili a zimy boli vlhké. Dievčatko malo čo jesť, čo obliecť, no materinské teplo nahradzovala tvrdá výchova. V dome s dvorom a hydinou bola vždy práca. Katarína študovala usilovne. Po gymnáziu nastúpila na Pedagogickú fakultu UK v Bratislave. Rýchlo preleteli študentské roky a po štátniciach sa vracia domov – tentoraz bez radosti.
„Vypadni, nech ťa už nevidím!“
„Teta, aspoň…“
„Už som povedala!“
Katarína zdvihla kufrík a vyšla do ulíc. Či naozaj čakala, že sa sem vráti takto? Ponižená, opustená, v druhom mesiaci… Nevedela to skryť.
Potrebovala nájsť strechu. Kráčala mestom, zahĺbená do myšlienok, keď ju zobudil až spáľajúci smäd. Letný vzduch bol ťažký od vôní marhúľ a čerešní. Záhrady prekypovali jablkami, hruškami, nad pivnicami sa hojdali hroznové strapce. Zastavila sa pri bránke, kde žena v zástere vynášala džbán:
„Prepáčte, napili by ste ma?“
Zuzana, pevná päťdesiatnička, ju premerala:
„Vnútri je studnička.“
Načerpala jej vody. Katarína lačne pila.
„Môžem si chvíľu odpočinúť?“
„Si odtiaľto? S kufrom ako pocestná…“
„Hľadám prácu učiteľky. Neviete o izbe?“
Zuzana si všimla čistú no opustenú tvár:
„Ostaň u mňa. Nájdeme sa.“
Izba bola skromná, no útulná – okno do záhrady, stôl, posteľ. Dohodli sa na nájme.
Čas plynul. Práca, domov, pomoc v záhrade. Zuzana prijala Katarínu ako dcéru. Tehotenstvo prebiehalo pokojne. Dievčina jej prezradila príbeh: Na výške sa zblížila s Martinom, synom univerzitných profesorov. Keď zistila, že čaká dieťa, jeho rodičia ponúkli peniaze na potrat. Martin odišiel bez slova.
„Neboj sa,“ hovorievala Zuzana. „Dieťa ti prinesie šťastie.“
V marci prišli kontrakcie. V bábätkovisku Katarína porodila zdravého chlapčeka – Janka. V izbe však ležala aj opustená dievčinka. Jej matka, partnerka veliteľa pohraničnej stráže, po pôrode utiekla.
„Skús nakojiť aj túto,“ požiadala sestrička.
Katarína priložila drobnú Máriu k prsiam. O dva dni neskôr sa objavil otec dievčiatka – kapitán Ján Horváth.
V deň prepustenia čakal pred nemocnicou ozdobený automobil. Kapitán pomohol Kataríne dnu, kde už sedela Zuzana. Do vrecka jej vsunul obálku:
„Pre teba… a pre nás.“
Ľudia ešte roky hovorili, ako osamelá učiteľka našla lásku u pohraničného dôstojníka. Život totiž niekedy píše príbehy, ktoré by ani spisovateľ nevymyslel.
