**Môj denník: „Keby nebolo šťastia…“**
Vedúci obchodného oddelenia Ján bol slobodný, a keď prvýkrát uvidel mladú a krásnu Zuzanu, okamžite sa do nej zamiloval. Prišla prvý deň do práce do jeho oddelenia a on k nej ihneď pristúpil.
„Dobré ráno, kolegyňa,“ povedal s tak teplým úsmevom, že sa mu Zuzana nevedela vyhnúť pohľadom.
„Dobré ráno,“ odpovedala jemným hlasom a usmiala sa.
„Takže tak, začnite s prácou. Do všetkého vás uvedie Alena, ona je tu najskúsenejšia,“ pozrel smerom k nej. „Prečítajte si pracovnú náplň. Prajem veľa šťastia, dúfam, že si sadneme.“
Kolegyne, väčšinou ženy, pozreli na svojho šéfa so záujmom, a keď vyšiel, Alena šepkla sediacej vedľa Katke:
„Odkedy náš Ján vítá nových zamestnancov taketo?“ Obidve sa zasmiali.
Zuzana sa spočiatku rozhliadala, nový kolektív bol nový kolektív, nechovala sa práve skromne – skromnosť v nej ani nikdy nebola – ale ticho zaujala pozíciu pozorovateľky. Bola mladá, no skúsená, len dvadsaťdva ročná, ale už od sedemnástich rozviedla pár manželstiev. Dokonca aj na výške sa jej podarilo zaplietať s oveľa starším profesorom, no on sa prvý spamätal a stretkania ukončil, lebo sa to donieslo k jeho žene.
Čas plynul a Ján jej raz navrhol, aby po práci zajšli do kaviarne.
„A prečo nie? Ste môj šéf a so šéfom treba mať dobré vzťahy, takpovediac udržiavať kontakty,“ usmiala sa.
Zuzana sa usmievala tak milo a úprimne, že si najprv myslel, že žartuje. Ale tešil sa, že súhlasila. Ján mal tridsať, nikdy nebol ženatý, vzťahy mal, no nikdy to neprerástlo do vážnejšej fázy. Preto sa tento vzťah rozvinul rýchlo, zamiloval sa, chodili spolu, a potom všetci kolegovia jednohlasne žasli, keď im oznámil, že on a Zuzana ich pozývajú na svadbu.
**Rodinný život Jána**
Všetky želania a rozmary Zuzany plnil. Dokonca prijal jej podmienku.
„Žiadne deti zatiaľ neplánujeme, chcem si ešte nejaký čas užiť. Keď budem pripravená stať sa matkou, dám ti vedieť. Doteraz, miláčik, žiadne plienky a dupačky.“
Ján si myslel, že za nejaký čas pochopí, že rodina bez detí nie je rodina. Čas plynul, no Zuzana neprejavovala záujem o materstvo, a vždy, keď začal rozhovor o dieťati, rázne ho prerušila.
„Janko, hneď som ti povedala, a súhlasil si, tak mi neotravuj hlavu s dieťaťom. Ešte nie som pripravená.“
Čas plynul ďalej, až raz manžel uvidel, ako zúfalo vyšla Zuzana z kúpeľne s tehotenským testom v ruke.
„Čo, Zuzka, si tehotná?“ Kývla.
A on ju zo šťastia zdvihol do náručia, no ona sa rozplakala.
„Nechcem rodiť, nechcem byť tučná krava. Musíš niečo urobiť.“ Ale on ju držal v náručí a bozkával mokré líčka.
„Nehnevaj sa a neplač, veď je to šťastie. Ako ťa mám rád, Zuzka! Budeme mať dieťa!“
No Zuzana bola pevne rozhodnutá, navštívila lekára a vzala si žiadosť o ukončenie tehotenstva. Ale Ján pribehol do nemocnice včas, ešte nevošla do ordinácie. S hádkou ju vyviedol von.
„Prosím ťa, Zuzka. Nerob nič, nech sa narodí naše dieťa. Všetko ti pomôžem. Sľubujem,“ presviedčal ju.
Manželka súhlasila pod podmienkou, že nebude meniť plienky, ani vstávať v noci k dieťaťu. Celé tehotenstvo od nej neodchádzal, plnil každé jej prianie. Nakoniec prišiel ten deň, Ján ju odviezol do pôrodnice. Až keď sa narodila zdravá dcérka, oddychol si.
Unavený, no šťastný odišiel domov oddýchnuť. Na druhý deň prišiel do pôrodnice navštíviť ženu a dcéru, no sestričky mu povedali:
„Vaša manželka tu nie je, utiekla. Dieťa nechala.“
„To nie je možné,“ nechcel veriť Ján. „Možno niekam vyšla, pozrite sa.“
„Nie, odišla. Tu je odkaz,“ podala mu sestra zložený papierik.
V práci ani doma sa Zuzana neukázala, na telefón neodpovedala, zmenila si číslo. Až po mesiacoch a pol mu zavolala.
„Zbal moje veci, príde po neho môj Erik. Na rozvod podávaj sám, ja aj tak neprídem.“
O dcére ani reč, nepotrebovala ju, ani Jána. Tak sa stal pre dcéru Evičku otcom aj matkou. Našťastie neďaleko žila jeho mama, pomáhala mu s výchovou.
**Silvia**
Keď zazvonil telefón, Silvia zdvihla. Volala Marina Ivanovna, učiteľka Matúša, jej syna. Chodil do druhej triedy.
„Okamžite príďte do školy, váš syn tu spáchal také veci,“ zavesila, bez vysvetlenia.
Silvia chytila tašku, z práce sa ospravedlnila a bežala do školy.
„Čo mohol Matúš spáchať? Je pokojný, vyrovnaný chlapec, nikdy problémy nerobí,“ premýšľala, kým kráčala.
Jej Matúš sa narodil napriek všetkým lekárom. Manžel Jakub ju pred svadbou úprimne varoval, že je neplodný, mal aj potvrdenie. Bol to už Jakubov tretí manželský zväzok.
„Nuž, možno sa lekári mýlia, stáva sa,“ súhlasila so sobášom, pretože ho milovala, ale dúfala, že ak nebudú mať deti, adoptujú si nejaké. Jakubovi to však ešte nepovedala.
V prvom manželstve žil Jakub len pol roka a odišiel, obviňujúc manželku z nevvery – čo bola pravda. Druhá žena od neho odišla sama po tom, čo trvala na jeho vyšetrení. Veľmi chcela byť matkou. Preto sa Silvii priznal úprimne.
No napriek všetkému Silvia otehotnela, od lekára letela ako na krídlach povedať manželovi radostnú správu. V ruke mala potvrden
