Veronika sa pozerala na svoju tetu, ktorá na ňu kričala bez toho, aby zdvihla hlavu. Posledná nádej, že ju teta nechá bývať, aspoň kým si nenájde prácu, sa rozplynula pred jej očami.
„Keby len mama ešte žila…“
Veronika svojho otca nepoznala, a matku stratila pred pätnástimi rokmi, keď ju opitý vodič zrazil na priechode pre chodcov. Opatera plánovala poslať dievča do detského domova, keď sa nečakane objavila teta a vzala ju k sebe. Ich dom a jej príjem umožnili riešiť opatrovníctvo bez komplikácií.
Teta bývala na okraji malého juhoslovenského mestečka, ktoré bolo zelené a horúce v lete a daždivé v zime. Veronika vždy mala dostatok jedla, bola pekne oblečená a naučená pracovať. V dome so záhradou a malou hospodárskou zvieratkou bolo vždy čo robiť. Možno jej chýbalo trochu materinského tepla, no koho to trápilo?
Študovala dobre. Po skončení školy sa dostala na pedagogickú fakultu. Študentské roky rýchlo preleteli a bezstarostný život sa skončil. Veronika zložila štátne skúšky a vrátila sa do mestečka, ktoré sa jej stalo domovom. Tentokrát ju však návrat veľmi netešil.
Po tom, čo teta dokončila svoje výčitky, trochu sa upokojila a povedala:
„Choď preč a nech ťa tu už nikdy nevidím.“
„Teta Mária, nemohla by som…“
„Už som povedala!“
Veronika bez slova zobrala kufor a vyšla na ulicu. Nikdy by si nemyslela, že sa vráti takto ponížená, opustená a tehotná. Rozkazovala si priznať pravdu, nechcela a nemohla to už ďalej skrývať.
Potrebovala si niekde nájsť bývanie. Kráčala zamyslene, bez povšimnutia okolitého sveta.
Leto na juhu bolo v plnom prúde. V sadoch dozrievali jablká, hrušky a marhule. Vínna réva sa ťažkými strapcami kopila na altánkoch a modrofialové slivky sa ukrývali pod tvrdými listami. Dvory napĺňala vôňa sviežich koláčov. Veronike sa veľmi chcelo piť. Pristúpila k bráne a oslovila ženu stojacu pri letnej kuchynke:
„Pani domáca, nemáte trošku vody?“
Marta, robustná žena okolo päťdesiatky, sa otočila na hlas.
„Poď ďalej, keď si s dobrým úmyslom.“
Vytiahla pohár vody z vedra a podala ho Veronike, ktorá si únavne sadla na lavičku a dychtivo sa napila.
„Môžem si tu na chvíľku posedieť? Je veľmi horúco.“
„Posaď sa, dievča moje. Odkiaľ si? Vidím, že máš so sebou kufor.“
„Prišla som skončiť vysokú školu, chcela by som sa zamestnať ako učiteľka. Ale nemám, kde bývať. Neviete, či niekto neprenajíma izbu?“
Marta si dievča dôkladne prehliadla. Bola čistá, upravená, ale unavená a znepokojená.
„Môžeš bývať u mňa, aspoň budeme mať jedna na druhú spoločnosť. Nájem nie bude drahý, ale musíš platiť na čas. Ak súhlasíš, ukážem ti izbu.“
Marta bola rada, že bude mať nájomnicu, pretože každý príjem navyše sa hodil. V ich odľahlom meste nebolo jednoduché nájsť si dodatočnú prácu. Jej syn žil ďaleko a doma bol zriedka, takže rada privítala spoločnosť na dlhé zimné večery.
Veronika, stále neveriaca svojmu šťastiu, išla za ňou. Izba bola malá, ale útulná, s výhľadom do záhrady. Bol tam stolík, dve stoličky, posteľ a starý šatník. Bude jej úplne stačiť. Rýchlo sa dohodli na nájme a Veronika sa prezliekla a išla do úradu práce.
Prešli dni. Práca, domov, a zase práca. Veronika ani nestíhala odpočítavať dni v kalendári, tak rýchlo jej čas plynul.
Zvrlásnila sa s Martou, ktorá sa ukázala byť dobrosrdečnou a ústretovou ženou. Bola rada, že má Veroniku po boku. Veronika pomáhala pri domácich prácach a večery trávili pri čaji v altánku, lebo na juhu chladná jeseň prichádza neskôr.
Veronikina tehotenstvo prebiehalo bez problémov. Nemala žiadne ranné nevoľnosti, jej tvár zostala bezchybne čistá, hoci tehotenské krivky už boli viditeľné. Podelila sa s Martou o svoj príbeh, ktorý je vlastne jedným z mnohých podobných.
Na druhom ročníku sa Veronika zamilovala. Nie však do len tak hocikoho, ale do krásneho Mareka, jediného syna bohatých rodičov, profesorov na tej istej fakulte. Nechceli, aby ich syn odišiel do hlavného mesta, lebo mali pre neho jasne naplánovanú budúcnosť: štúdium, doktorát, a prípadne práca v škole alebo vede. Všetko blízko ich, samozrejme.
Marek, inteligentný, šarmantný a obľúbený, bol dušou každej spoločnosti a samozrejme očaroval mnoho dievčat. No on si vybral skromnú Veroniku. Možno sa mu páčila jej hanblivá povaha, jemný úsmev alebo tie hnedé oči. Alebo v nej pocítil toho duchovného spoločníka, ktorý neustúpi pred prekážkami osudu. Ktovie. Ale zvyšok štúdia boli spolu takmer neodlučiteľní. Veronika si budúcnosť s Marekom predstavovala v ružových farbách.
Pamätala si ten deň do detailov. Ráno si uvedomila, že jej chutí zle, že nemôže zapriať niektoré vône a že ju už niekoľko dní zvracia. A hlavne, mala meškanie! Ako mohla zabudnúť a nevšímať si to! Kúpila tehotenský test v lekárni, vrátila sa do internátu, vypila pohár vody a čakala. Dve čiarky. Hľadela na ne, ešte stále nechápajúc. Na prahu boli štátne skúšky a teraz toto! Ako to zoberie Marek? Deti boli v ich plánoch ešte ďaleko.
Nečakaná vlna nežnosti k malému životu v nej náhle zaplavila Veroniku. „Malý…“ zašepkala a pohladila si brucho.
Keď sa o všetkom dozvedel Marek, rozhodol sa večer predstaviť Veroniku rodičom.
Veronika si na stretnutie s rodičmi Mareka spomínala len s ťažkosťou. Povedala stručne, že rodičia navrhli potrat a po skúškach jej odporúčali odísť z mesta, samozrejme, sama. Marek má pracovať na svojej kariére, a navyše nijako sa k sebe nehodia.
Marekovu rozhovor s rodičmi si mohla len domýšľať. Na druhý deň prišiel Marek do izby, položil na stôl obálku s peniazmi a bez slova odišiel.
O potrate Veronika ani nerozmýšľala. Už si zamilovala toho maličkého, ktorý v nej rástol. Bude to jej dieťa, len jej. Ale bude to ťažké, nemá kto pomôcť. Po krátkom premýšľaní sa rozhodla prijať Marekove peniaze, uznávajúc, že ich bude potrebovať.
Keď si Marta vypočula Veronikin príbeh, povzbudila ju: „Každému sa niečo prihodí. V živote to nie je najhoršie. Nie si prvá ani posledná. Si múdra, že si sa rozhodla neísť na potrat, nezahubiť nevinnú dušu. Dieťatko ti bude útechou.“
Ale Veronika si ani nechcela domýšľať, že by s Marekom mohli byť šťastní. Odvrátilo ju od neho. Nemohla odpustiť jeho zradu. A pamätala si, ako ľahko sa jej vzdal, bez snahy vysvetľovať.
Čas plynul. Veronika už nepracovala, kráčala ako kačička a netrpezlivo čakala na svoje dieťa. Nemohla zistiť, či čaká chlapca alebo dievča, ale na tom nezáležalo, hlavne aby bolo zdravé.
Koncom februára, v sobotu, začala mať pôrodné bolesti a Marta ju odviezla do nemocnice. Pôrod prebehol bez problémov, Veronika porodila silného a zdravého chlapčeka.
„Martin, Martinko,“ zašepkala a pohladila ho po líčku.
Veronika sa spriatelila s ostatnými ženami na izbe. Povedali jej, že pred dvoma dňami tu rodila dievčatko žena vedúceho pohraničného zboru. Ukázalo sa, že nie sú ani zosobášení a žili len ako partneri.
„Neuveríš, ale kvetmi ju doslova zaváľal! Zvoničky každému dňu priniesol čokolády a fľaše.“
„A dieťa-tak čo ním?“
„Kŕmia ju fľašou, ale sestra vravela, že by jej pomohlo skutočné materské mlieko.“
Keď priniesli dievčatko, sestra sa nádejne spýtala mamičiek:
„Nechcete ju niekto nakŕmiť? Je slabá.“
„Dajte ju mne, ľúto mi je toho dieťaťa,“ opatrne položila Veronika spiacieho syna na posteľ a vzala dievčatko.
„Ach, je taká svetlučká! A maličká. Nazvem ju Anička.“
V porovnaní s roboným Martinkom bola dievčatko úplne malá.
Veronika priložila dievčatko k prsníku, dieťa vďačne začalo sať, no po niekoľkých minútach zaspalo.
„Vidíte, vravela som vám, je slabá,“ povedala sestra.
A Veronika začala kŕmiť oboch.
O dva dni neskôr prišiel otec dievčatka a žiadal sestru ukázať mu Veroniku, ktorá kŕmi jeho dcéru. Tak sa Veronika zoznámila s vedúcim pohraničného zboru kapitánom Jánom Dúbravským, mladým mužom s pevnými modrými očami.
Ďalšie udalosti personál pôrodnice a neskôr celé mestečko dlho spomínali, pretože finále tohto príbehu stálo za to.
V deň Veronikinej prepustenej bolo všetko. Lekári, sestričky a upratovačky sa zhromaždili pred východom, kde stála dodávka ozdobená modrou a ružovými balónmi. Mladý vojak s kapitánskymi výložkami pomohol Veronike nastúpiť do auta, kde už sedela Marta, a podal jej najprv modrý, a potom ružový balíček.
Vozidlo sa s vlnovým rozlúčkovým pozdravom pohnulo a čoskoro zmizlo za rohom.
Tak vidíte, nikdy neviete, aké môžu byť dôsledky vašich činov. Sú nepredvídateľné, lebo život niekedy pristihne s takými prekvapeniami, na ktoré by sme ani len nepomysleli…
