Čakajúc na svojho manžela z práce, Zdenka sedela pri kuchynskom stole a pomaly si popíjala čaj s tymiánom, ťahajúc si dúšok za dúškom. Keď zasvietil zvuk kľúča v zámku, vstala a zastavila sa na prahu. Do miestnosti vstúpil jej manžel Ján tvár vážna, oči skryté za úšklebkom.
Ahoj, povedala prvá, opäť neskoro, už som si večeru doplnila, čakám na teba
Ahoj, odpovedal Ján. Nemusela by si čakať, nie som hladný, a okrem toho som len na chvíľu, zbavím sa vecí a odídem. Nepodal si topánky, vošiel do izby, otvoril skriňu a začal plniť kufor.
Zdenka stála v šoku. Bez výrazu sledovala, ako on hádže do kufra svoje najbližšie veci.
Ján, čo sa deje? spýtala sa.
Nerozumieš? Odchádzam od teba, vyhlásil priamo, nepozerajúc sa jej do očí.
Kam?
K inej žene
Ďalšej mladej aj keď som sám okolo štyridsiatky, to nie je vek, poznamenala Zdenka s náznakom posmechu, keď pomaly prichádzala k rozumu. Neplačem, on neuvidí moje slzy. A ako dlho už to trvá?
Skoro rok, povedal Ján pokojne, a po jej prekvapení dodal: To tvoje problémy, keď si nič nezaznamenala, nevedela som. Šifroval som sa perfektne.
Odchádzaš natrvalo alebo? prerušila ho.
Zuzka, nerozumíš mi vôbec? Počúvaj. Idem ku inej, čoskoro bude dieťa. My s ňou nemôžeme počať, a tak Katej mi porodí syna. Dávam ti mesiac, aby si opustila môj byt. Ako a kam tvoje záležitosti. Budeme žiť s Katkou a synom, kým ona býva v prenájme, vyhlásil Ján a odišiel.
Zdenka zostala sama, steny sa jej zúžili, v byte vládla ticho. Zapla televízor, nech aspoň niekto niečo hovorí. Spolu s Jánom prežila dvanásť rokov; po týždni sa zotavila, ale podmienky boli ťažké.
Od svojich predčasne zosnulých rodičov dedičila chalupu na vidieku, no žiť sama v dedine nechcela.
Nemôžem tam žiť, pomyslela si Zdenka, príliš ďaleko od civilizácie, žiadne pohodlie, žiadna práca, v tridsiatich piatich rokoch to nie je pre mňa. Predám chalupu a z peňazí kúpim izbu v komunálke alebo internáte, a život ukáže, kam ma zavedie.
Rozhodla sa a hneď po príchode do dediny chalupu predala. Susedka Viera ju už čakala pri vchode.
Zlatúčik, dobre, že si prišla, už sme chceli ísť do mesta ťa hľadať.
Čo sa stalo? spýtala sa Zdenka.
Moji príbuzní zo Severného Slovenska chcú kúpiť tvoj dom. Potrebujú takýto domček, ktorý môžu rozobrať a postaviť nový na tom istom mieste. Chceli by bývať blízko nás, moja sestra s manželom
Bože môj, Viera, práve preto som sem prišla! Nech si ho vezmú, len o cene sa dohodneme. Tu je môj telefón
Do desiatich dní boli peniaze na ruke, síce malý obnos, ale stačil na malú izbu v internáte typu kolektív. Kuchyňa spoločná, v dvoch izbách žijú ďalší susedia, tretiu si Zdenka zabezpečila tak ju nazývala komunalným bytom.
Susedia vyzerali ticho a slušne, Zdenka s nimi mávala len zriedkavo zamestnaná od rána do neskorej noci. Práca priniesla aj román s kolegom Tomášom, a na prvý pohľad všetko išlo dobre, aspoň tak to Zdenke napádo.
O niekoľko dní pred medzinárodným dňom žien, 8. marca, Tomáš jej ozval:
Potrebujem veľa premýšľať, nie som si istý svojimi pocitmi, vezmime si pauzu.
Pauza? vybuchla Zdenka. Choď radšej hlboko do lesa!
Vrátila sa domov nahnevaná, mala 36 rokov, nemala čas na prestávky. Rozhodla sa stresovať jedlom. Otvorila chladničku, našla malý kúsok šunky a zrazu pocítila tras.
Kto vzal moju šunku? zakričala po celej kuchyni.
Zlatúčik, vyhodila som ju pred dvoma dňami zezlátla a zapáchala. Myslela som, že ju ani nezožerieš, prečo riskovať zdravie, povedala pokojne susedka Viera Ivaníková.
Neviete, čo cudzie nie je dotýkať sa, zaútočila Zdenka. Nie je vaša úloha rozhodovať, čo ja jem.
Zdenka vybuchla, všetok svoj hnev vyprázdnila na Vieru. Stratila manžela, dom, a teraz aj kolegu, ktorý si dal pauzu zdá sa, že jej všetka nádej sa rozplynula, a k tomu susedia kradú jej jedlo.
Viera Ivaníková, nestrácej nádej, prekvapil ich sused Ivan Ilko, šesťdesiatročný šedivý muž v okuliaroch, vždy pokojný, sediaci v starom kresle s novinou alebo knihou. Viera sa rozplakala, vidno to na jej tvári.
Zdenka má práve hnev. Niekto ju rozzlobil, nie je to proti vám, povedal Ivan Ilko s poučným tónom, neodtrhávajúc oči od novín.
A čo viete vy? odpovedala Zdenka. Nikto sa vás nepýtal.
Verím, že trošku viem.
Ak si taký múdry, prečo bývaš v tejto biednej komunálke? Zdenka už nebola k spomaleniu.
Rozhodla sa ospravedlniť susedom. Viera Ivaníková sa zamyslela, odišla do svojej izby. Zdenka zatrela dvere, sadla si na pohovku.
Mám tu kuchynského filozofa, ktorý mi dáva rady a chce ma učiť život, pomyslela sa, nahnevaná a hladná.
Oko spomenulo minútu a znovu sa upokojila, pozerala sa do notebooku a spomenula si, že šunka bola zakúpená dávno. Zahanbila sa.
Zobral som šunku a zbytočne som obvinila VIERU. Očakávať, že ma pochopia, nie je správne. Musím sa ospravedlniť, prehovorila si.
Nájla Viera v kuchyni.
Prepáčte mi, Viero Ivaníková, neviem, čo ma ovládlo. Všetko sa na mňa zrilo a máš pravdu, Ivan Ilko, povedala Zdenka.
Viera sa usmiala a objala ju:
Stáva sa, Zlata, rozumiem. Sadni si, napijeme sa čaju s koláčom a cukríkmi. Najprv sa ospravedlni u Ivana Ilka, on si to nezaslúžil. Bol profesor na univerzite, mal veľký byt v centre, prácu miloval, ale potom jeho manželka ochorela na rakovinu mozgu. Lekári odmietli operáciu, povedali, že je neskoro. V Izraeli našli riešenie, ale peniaze boli obrovské. Ivan si požičal a odišiel s ňou. Operácia prebehla, ale zlepšenie nenastalo. Manželka prežila ešte chvíľu a potom odišla. Ivan odišiel z práce a staral sa o ňu, po jej smrti predal byt a splácal dlhy. Tak sa ocitol tu, v tejto komunálke.
Zdenka takmer plakala.
Ďakujem, že ste mi to povedali. Zajtra pošlem ospravedlnenie, povedala so slzami v očiach.
Nasledujúci deň po práci Zdenka nesmelá zaklepala na dvere Izra Ilka s darčekom v ruke. Otvoril.
Dobrý večer, pán Ilko, podala mu darček a pokračovala: Prosím, prijmite ho a odpustite mi, za Boha, odpustite. Včera som vás zbytočne urazila, mali ste pravdu.
Ivan Ilko prijal dar a požiadal:
Pekná prekvapenie. Dar aj tvoje ospravedlnenie prijmem, ak osláviš so mnou moje narodeniny.
Gratulujem, a dar je presne na čas, odpovedala Zdenka s úsmevom. Čo môžem urobiť?
Spoločne s Viero Ivaníkovou pripravili stôl. Zdenka s Virovou podelila svoj život: ako naivná študentka zo školy viedla zamilovanú nešťastnú manželku, otehotnela, manžel ju poslal do nemocnice a zaplatil všetko, potom sa rozviedli, a ona už nedokázala mať deti, čo možno viedlo k odchodu bývalého.
Keď už bol stôl pripravený, zaklopal zvon na dverách. Odkryla a na prahu stál muž okolo štyridsiatich rokov, vysoký a usmievavý.
Dobrý deň, som syn Vieri Ivaníkovy Róbert, predstavil sa.
Dobrý deň, Zdenka, vitajte, poďte ďalej, pozvala ho.
Stolová debata ožila, všetci priaľovali Ivanovi Ilkovi zdravie a šťastie, smiali sa zo srdca. Róbert sa ukázal ako zaujímavý spoločník, plný príbehov kedysi bol geológ, teraz dlhodobý vodič kamiónu, a príbehy mu nechýbali.
Pre Zdenku to bolo nezvyčajné včera nepoznala takých ľudí, dnes už sedela a rozprávala sa s nimi ako s rodinou.
Po niekoľkých hodinách Ivan Ilko a Viera sa vrátili do svojich izieb. Róbert povedal:
Poďme sa prejsť, rozprávaj mi o sebe. Som častý host v tomto meste, mám byt v centre, často odchádzam, a moja mama nechce odtiaľ odísť. Tajne hovorím, že je trochu zamilovaná do Ivana, a on má podobné pocity. Zasmial sa. Keď som bol geológ, mal som manželku, ale počas mojej neprítomnosti iný obsadil moje miesto.
Mesto bolo prekryté snehom, biela tichosť, žiadny vietor. Zdenka a Róbert sa rozprávali niekoľko hodín a necítili chlad. Nakoniec sa rozlúčili.
O tri dni neskôr Róbert odcestoval na trasu.
Bude to dlho? spýtala sa Zdenka.
Nie, týždeň, potom sa vrátim. Počkáš na mňa?
Samozrejme, budem čakať.
A tak začal ich román, ktorý prerástol v hlboký cit. Vydali sa, Zdenka sa nastěhovala k nemu a o rok neskôr sa narodil malý Arienko. Keď Róbert na dlhé cesty odchádza, Zdenka so synom na chvíľu späť do svojej komunálky.
Tak pomíhajú dni čakania, a Viera Ivaníková s Ivanom Ilkom milujú vnuka. Najlepšiu opatrovateľku pre Arienka už nemusia hľadať.
